TORZO TICHA

STRAUSS, Pavol (1912 – 1994)

zbierka básní a esejí, 1995

Ide o posmrtné spoločné vydanie piatich autorových kníh: Reč ticha (1992), Torzo ticha (1981 – 1982), Trofeje ticha (1962), Stĺpy (1948, 2. vydanie), Ešte slzy dňa i noci (1989). Spoločná edícia umožňuje vnímať konštantné i premenné prvky štýlu Pavla Straussa.

Napriek dobovej či kompozičnej rozmanitosti rozhodujúcou intenciou autorovej poetickej výpovede je postihnúť jemnú realitu ľudského srdca a étosu ľudského spoločenstva. Je to zjavné už z voľby tematiky, v ktorej dominujú témy ticha, života, smrti, duše, večnosti, rýdzosti života. Ďalšou možnosťou, ako vypovedať o vnútornom živote človeka, je využívať odkazovaciu silu vecí, javov a zákonov prírody a sveta. Preto autor v rámci básne prechádza od toho, čo je evidentné zmyslami, k existenciálnemu zmyslu (Skala, Obraz, Rebrík, Drevo a i.). Duchovný význam dosahuje rozvíjaním myšlienky, resp. obrazu na ploche celej básne/kapitoly alebo v pointe.

Na úrovni obrazných pomenovaní využíva na spojenie hmotného a duchovného sveta najmä zložitú, intelektuálnu genitívnu metaforu („Mráz chceného zabúdania… Na to už nestačí láskavý skalpel. Lahodný dych prázdna uspí každý odpor“ – Havária). Hromadením rozvinutých genitívnych metafor nadobúda poetický text P. Straussa vysokú mieru autosémantickosti. Touto poetickou stratégiou autor už na úrovni jazyka dosahuje efekt substanciálnosti, ktorú sa snaží vypovedať aj na úrovni témy, obrazu a myšlienky. Metafory a obrazy Strauss ďalej spája do súdov a úsudkov o ľudskej a duchovnej skutočnosti. Snaha o pochopenie toho, čo sa odohráva v „srdci“ človeka, a problematickosť verbalizácie tejto úrovne ľudskej skúsenosti naznačujú autorove pokusy o definíciu, a to aj o definíciu negáciou. Definícia je všeobecne platným súdom, teda vystihuje univerzálnu, nie individuálnu skúsenosť. Preto sa autor často vyjadruje prostredníctvom gnómického prézentu („Úsmev, to nie je skutkom opečatená tvár, to nie je viditeľná hrejivosť sŕdc, ale bolesťou precúdená sila, z polcesty sa navrátivší strach…“ – Úsmev).

Pojem a obraz sa týmto spôsobom navzájom „zrovnoprávňujú“: metafora má epistemologickú hodnotu, obraz vypovedá pravdu o realite, pomáha ju definovať tam, kde pojem vystihuje skutočnosť nedostačujúco. Arbitrom poznania duchovnej skutočnosti je intelekt, ktorý si kladie otázky, analyzuje, reflektuje, definuje. Preto je poézia Pavla Straussa viac intelektuálna ako emocionálna, viac nadosobná ako osobná.

Snaha o „definovanie“ duchovnej reality a o verbalizáciu poznania poznačuje kompozíciu básní tak, že uvoľňuje verš a rým smerom k voľnému veršu a k básni v próze. Na druhej strane v esejach autor tenduje k elipse, nominálnej jednočlennej vete, rytmizácii vetných celkov i odsekov, čím sa obe textové formy k sebe približujú.

Z uvedených tematických a jazykových aspektov je zrejmé, že tvorba Pavla Straussa obsahuje estetické, ale aj etické hodnoty. Autora vedie pri písaní nielen obrazotvornosť, ale aj – sokratovsky povedané – „daimonion“. Ten v texte nielen vystríha pred neetickými skutkami, smeruje aj k úmyslom, odkrýva masky, pristavuje sa pri bolesti, hľadá zmysel obety, rozmýšľa o smrti a večnosti. Aj keď sa Pavol Strauss inšpiruje velikánmi európskej kultúry, akými sú Dante, Rilke či Goethe, jeho základná a rozhodujúca inšpirácia je biblická, najmä múdroslovná, ktorá je doplnená o novozákonné poznanie.

Vydania

Torzo ticha. Bratislava, 1995.

Literatúra

BÁTOROVÁ, M.: Paradoxy Pavla Straussa. Bratislava, 2006.

ŽILKA, T.: Pavol Strauss a Milan Rúfus. In: Listy PS, roč. 2, 2005, č. 2, s. 18.

FELIX, J.: K jubileu Pavla Straussa. In: STRAUSS, P.: Rekviem za živých. Bratislava, 1991, s. 233–236.

Autorka hesla

Edita Príhodová