S ROZARKOU

ŠIKULA, Vincent (1936 – 2001)

novela, 1966

Novela zachytáva tragický osud mentálne postihnutého dospievajúceho dievčaťa, o ktoré sa nemá kto starať a ktoré neustále naráža na tvrdé skutočnosti života. Pretože v dome chýbajú rodičia a sestra Mara odmieta pomoc, Rozarky sa ujíma jej brat Ondrej (rozprávač príbehu). Jeho situácia je zložitá: musí kvôli Rozarke zmeniť zamestnanie, bydlisko a predovšetkým nájsť spôsob, ako reagovať na jej detskú komunikáciu a infantilno-erotickú prítulnosť. Disharmonické situácie v spolunažívaní rieši autor pomocou rozprávok. Sú to v podstate Ondrejove rozprávania o najrozmanitejších veciach, spomienky na strýca Dreňa a Vendela, príbehy o albínoch, sojkách, danieloch a pod., ktoré autor pretransformoval do roviny rozprávok. Ondrej sa nachádza v ťaživej situácii rozhodovania: dať či nedať Rozarku do ústavu pre duševne chorých. Jeho rozprávky a príbehy plnia preto nielen komunikačno-terapeutickú funkciu s rešpektovaním aspektu dieťaťa, ale aj funkciu katalyzátora. Tento zvláštny druh kreativity v rámci bežného rozhovoru súrodencov je narátorovým pokusom o únik z tvrdej životnej reality. Rozprávky ale nerušia Ondrejov vnútorný konflikt, len utlmujú jeho pocit nemohúcnosti a bezmocnosti voči sestrinmu údelu. Odďaľujú zároveň nevyhnutnosť riešenia „hraničnej situácie“, v ktorej sa narátor nachádza. Postupné vyrovnávanie sa s poznaním, že Rozarkina duševná choroba je nevyliečiteľná, a explicitne nevyslovený, no tušený fakt, že ľudská humánnosť má svoje obmedzenia, vedie k definitívnemu odlúčeniu súrodencov. Za Rozarkou sa zatvárajú brány ústavu pre duševne chorých, jej brat stojí v osamení s prázdnymi kuframi na ceste a absolútne nevie, čo si počať, „na ktorú stranu sa obrátiť“.

Odlúčenie Rozarky a Ondreja predznamenávajú tri zdanlivo náhodné epizódy v záverečných častiach novely. Prvá sa viaže na motív chytania motýľov a „hľadanie svetla“, druhá je alegorickým rozprávaním o túlavom starcovi-metliarovi (s motívmi kúzelníckej palice a „osudového“ batoha), tretia prináša motív „zaviatia“, zamrznutia starca. Všetky tri epizodické exkurzy sú súčasťou esteticky funkčných podobenstiev a vnútorných metonymických analógií s ohniskovým jadrom novely. Sprevádza ich modalita smútku, trpkosti a horkosti, čím autor znásobuje baladické vyznenie hlavného príbehu.

V Šikulovej novele sa striedajú vecné rozprávania a rozhovory (najmä krátke replikačno-duplikačné dialógy) s rozprávkovou obraznosťou, s literárnymi alegóriami skutočnosti a s lyrickými reflexiami, ktoré stupňujú poetickosť textu. Šikula nepoetizuje „lexikálne“, emocionálnosť výrazu dosahuje zvláštnou organizáciou vety i väčších kontextových celkov, rytmizáciou vety, voľbou asociačného slova, prípadne určitého kontextu, ozvláštňovaním známych frazeologických spojení, tvorbou vtipných slovných hier na základe ich hláskovej podobnosti, podriaďovaním syntaxe istým rytmickým zásadám alebo svojským uplatňovaním hudobných prvkov v texte. Rytmizáciu a „hudobnosť“ textu zosilňujú aj prvky rečňovaniek, povedačiek, prekáračiek a ľudovej piesne. Rytmizácia textu nie je samoúčelná, pomáha vnášať do prózy tzv. detský aspekt v súlade s psychikou dievčaťa s myslením na úrovni dieťaťa.

Už pri vstupe Vincenta Šikulu do slovenskej literatúry kritika ocenila predovšetkým autorovo rozprávačské majstrovstvo, jeho mýtotvornú výpoveď o človeku, úsilie hľadať pôvodné „človečenské“ zdroje nepretržitej ľudskej očisty. Milan Hamada označil vzťah medzi Ondrejom a Rozarkou za „hru“, ktorá je „stelesnením najplnšieho medziľudského dotyku“. Hra ako „vzrušujúce hľadanie človeka, obojstranné a (…) neutilitárne“. Za citlivé nasvietenie intímnych hĺbok ľudskej zraniteľnosti získala novela S Rozarkou v súťaži mladých autorov Cenu medzinárodného PEN-klubu.

Vydania

S Rozarkou. Bratislava, 1966; 1972 (In: S Rozarkou a iné prózy); 1984 (In: S Rozarkou. Liesky. Vlha); 1985 (In: Nebýva na každom vŕšku hostinec. S Rozarkou).

Literatúra

BOB, J.: Šikula na svojej ceste. In: Kultúrny život, roč. 21, 1966, č. 21, s. 5.

BŽOCH, J.: Literárne soboty. Bratislava, 1990, s. 172–179.

HAMADA, M.: Básnická transcendencia. Bratislava, 1969, s. 215–226.

MIKO, F.: Štýlové konfrontácie. Bratislava, 1976, s. 157–185.

NOGE, J.: Rozprávanie pre seba i pre nás. In: Pravda, roč. 47, 7. 7. 1966, s. 2.

PRUŠKOVÁ, Z.: Keď si tak spomeniem na šesťdesiate roky…. Bratislava, 1994, s. 14–27.

ŠMATLÁK, S.: Ako vznikajú rozprávky. (Doslov.) In: Prázdniny so strýcom Rafaelom. Bratislava, 1975, s. 169–173.

ŠTEVČEK, J.: Príbeh S Rozarkou. In: Rudé právo, roč. 46, 5. 7. 1966, s. 2.

Autorka hesla

Eva Jenčíková