PROTI NOCI

SMREK, Ján (vl. menom Ján Čietek, 1898 – 1982)

zbierka básní, 1993

Kniha má podtitul „básne vnútorného exilu“ a vyšla až po smrti autora. Ide o výber lyriky občianskeho postoja z dovtedy neuverejnenej básnikovej tvorby z obdobia rokov 1948 – 1956, t. j. z času Smrekovej publikačnej pauzy medzi zbierkami Studňa (1945) a Obraz sveta (1958).

Poézia Jána Smreka z výberu Proti noci je aktuálnym svedectvom o pocitoch humanistu a demokrata v situácii zrodu totalitnej spoločnosti. Je dokladom osobnej zrelosti čeliť novým poriadkom reflektovaním individuálnej ľudskej hodnoty a univerzálnych etických a estetických kritérií. Ako lyrický denník s presným datovaním zachytáva básnikovu osobnú situáciu a jeho reakcie na dobové udalosti.

Básnik neguje nové poriadky po „víťaznom Februári 1948“, lebo presne vidí ich deformovanosť a pokrivenosť, preto doba, či lepšie povedané zodpovední politickí činitelia negujú jeho. Rozchádza sa so spoločnosťou, ktorá v pravom slova zmysle prestala ako spoločenstvo rovnocenných ľudí jestvovať, čo ovplyvnilo tiež jeho existenčnú situáciu. Básne Vložené do fľaše či Písanie na vodu predstavujú v tomto ponímaní vrcholy vyslovovania autorského kréda v čase obmedzovania. Pre lyriku tohto v rôznych dimenziách pertraktovaného tematického okruhu sú príznačné pocity znechutenia, nepochopenia, hnusu a únavy. Smrek však ostáva človekom nádeje, preto aj verše rezignácie vystriedava dôvera v budúcnosť. Od reflektovania vlastného postavenia plynulo prechádza k odhaľovaniu praktík a postupov „služobných básnikov“. Jeho poézia tu ironicky šľahá a zosmiešňuje bývalých kolegov, napriek tomu je však plná trpkosti a blenu. Mnoho napovedajú už samotné názvy básní – Vláda démonov, Tým, čo dostávajú ceny, Je básnik na predaj?, Spolku spisovateľov – favoritov, Miesto diskusie so služobnými básnikmi. Razancia, s akou vyjadruje svoje výhrady voči ideovým protivníkom, poukazuje nielen na naliehavosť bytostnej nespokojnosti, ale v kontexte vývinovej línie slovenskej literatúry približuje tieto verše k textom podobného zamerania z pera Janka Jesenského či Martina Rázusa. Smrekovo svedectvo o traume citlivého intelektuála viedlo V. Petríka a P. Zajaca k priradeniu tejto časti autorovej tvorby k dielu Dominika Tatarku.

Básnikov ústup do vnútorného azylu vyplýval aj z toho, že deklaratívna rétorickosť a didakticko-ideologický charakter novej poézie nového sveta mu boli ako básnikovi estetizmu a subjektívneho senzualizmu bytostne cudzie. Smrek už od svojho vstupu do literatúry staval na všeľudských hodnotách, subjektivite a umeleckej presvedčivosti. V novej situácii sa odmietol podriadiť služobnosti, bol a zostal individualistom, nenarušil vlastnú hodnotovú (mravnú) ani umeleckú (tvorivú) kontinuitu. Ako autor zostal verný svojim výrazne hodnotovo podfarbeným tematickým dominantám: motívy slobody, lásky, človeka, ľudskosti, oslavy života doplnil o zdôrazňovanie prírody a Boha. Tieto nové elementy predstavujú útočisko, sú spásou, no zároveň i cestou návratu k základným a večným hodnotám sveta, sú volaním po univerzálnosti humanizmu. Ich zmyslom je usvedčiť všadeprítomnú nezmyselnosť.

Z hľadiska poetiky sa vo výbere znovu (tak ako v predchádzajúcej tvorbe) uplatňuje symbolizmus a symbolistické zvýznamňovanie. Typ poetiky s mnohými variáciami na jedinú tému sa stal akýmsi nosným pilierom „písania na vodu, do vetra, pre nikoho“. Obrazy temnoty a noci, ktoré Smrek náležite využil vo svojich zbierkach protivojnovej poézie Hostina (1944) a Studňa (1945), príznačne v rámci súborného diela spoločne pomenovaných Knihami nocí planých (1963), tu znovu ožívajú vo svojej mnohovýznamovosti. Deň a noc sa stávajú široko koncipovanými metaforickými obrazmi, v rámci ktorých sa protipostavenie nedávnej minulosti a súčasnosti javí ako kontrast demokracie a totality, humanizmu a jeho socialistického paškvilu, slobody a útlaku.

Jedna zo základných konštánt Smrekovej poetiky, hudobnosť a melodickosť, sa v politickej lyrike zráža so všetko zasahujúcou disonanciou. Smrek si uvedomoval, že lyrické harmonizačné gesto, ktoré vyplývalo z povahy jeho básnického typu, nie je tým najadekvátnejším prostriedkom zobrazovania politickej problematiky. Hoci sa chcel vedome vyhnúť prozaizovaniu, nie vždy sa mu to podarilo. V niektorých básňach argumentuje, logicky vyvodzuje, popisuje, pričom možné skĺznutie do sfér publicizmu či traktátovosti zachraňuje lyrickou skratkou a náznakovosťou. V kontexte básní občianskej, politickej a prírodnej lyriky využíva v žánrovom registri vysoko artistné druhy (óda, modlitba), pošmúrnosť reality ho priam nabáda k baladickosti (v lyricky stlmenej podobe), aktuálnosť a časovosť vlastných reakcií vedie k náznakom epigramatiky. Poznanie, že básnická viazaná reč sa so svojou harmóniou a vnútornou krásou rýmovanej štruktúry nemôže stať zrkadlom pokrivenej reality, ho privádza k snahe uplatniť voľný verš.

Hoci Ján Smrek svoje básne nechal po dlhé roky v rukopisoch, ostal nezlomeným a nepokoreným básnikom. Už publikovaním zbierky Obraz sveta dal svojim čitateľom najavo, že kompromis má v jeho prípade podobu odvratu od spoločenských tém a následného príklonu k prírode a k večnej téme lásky. Zachoval si noblesu a vnútornú hrdosť a tento jeho postoj odkrýva aj desaťročia neznáma poézia jeho „vnútorného exilu“.

Vydania

Proti noci. Liptovský Mikuláš, 1993.

Literatúra

PETRÍK: V.: Neznáma kapitola Smrekovej poézie. (Doslov.) In: SMREK, J.: Proti noci. Liptovský Mikuláš, 1993, s. 115–118.

PETRÍK, V.: Básnická tvorba vnútorného exilu. In: Poetika a politika. Umenie a päťdesiate roky. Bratislava, 2004, s. 85–97.

ZAJAC, P.: Básne z fľašovej pošty. In: Romboid, roč. 30, 1995, č. 9, s. 58–61.

Autorka hesla

Dana Kršáková (Hučková)