CVÁLAJÚCE DNI

SMREK, Ján (vl. menom Ján Čietek, 1898 – 1982)

básnická zbierka, 1925

V poradí druhá autorova zbierka, ktorá býva spolu s nasledujúcimi zbierkami Božské uzly (1929), Iba oči (1933), Básnik a žena (1934) a Zrno (1935) voľne zaraďovaná v kontexte Smrekovej tvorby do obdobia reprezentovaného tzv. „knihami mladosti“ alebo „knihami slnečnými“. Zbierke predchádzal debut Odsúdený k večitej žízni (1921), kde sa už objavujú signifikantné témy budúcej Smrekovej poézie (žena, láska, erotika), avšak vo svojom celku je zbierka konvenčným výrazom poézie symbolizmu, dekadencie a mysticizmu fin de siècle. Záverečný cyklus debutu Dnes milujem svoj deň už predznamenáva radikálnu zmenu estetických a poetologických preferencií autora.

Cválajúce dni možno v kontexte dobovej slovenskej poézie vnímať ako „signálnu“, ale zároveň i „vlajkovú“ loď básnického vitalizmu. Smrekovi sa podarilo spontánne zachytiť a transponovať do čitateľsky príťažlivej a zároveň umelecky hodnotnej podoby civilisticky moderné a od historických, národných, sociálnych záväzkov oslobodené „tempo nového života“ (M. Chorváth), ktoré je výrazom aktuálnej spoločensko-kultúrnej situácie, povojnového vitalistického vzletu a optimistického elánu rodiaceho sa „nového sveta“, ale tiež ideálov slobody „omladeného národa“ po vzniku samostatnej Československej republiky. Pre autorov pohľad je príznačná radostne objaviteľská, chlapčensky nevinná, naivne bezproblémová, zmyslovo-opojná optika, na základe ktorej i príležitostné sociálne motívy tvoria väčšinou iba pozadie eroticko-ľúbostnému detailu. Svetonázorové východiská zbierky manifestuje už titulná, generačno-programovo ladená báseň Cválajúce dni, kde sa „bujní žrebci neosedlaní“, „stepilí cowboyi nad konské hrivy sklonení“, „mladí, jarí šarvanci“, „jazdci diví“ stávajú metaforou mladosti, nespútanosti, odvahy, sebavedomia, dynamizmu, moderného života i života vôbec a v zhode s bergsonovsko-vitalistickou „élan vital“ túžia „vtopiť sa v dáky fenomén“, „vo večnú energiu“.

Tematicky sú Cválajúce dni ovplyvnené civilistickými (urbanizmus, civilizačné zmeny, technický pokrok, moderná architektúra) a poetistickými konvenciami (veľkomestská a zaoceánska exotika, geografia, populárna kultúra), s čím korešponduje aj ideál nového, moderného hrdinu (architekt, inžinier, krasojazdec, pirát, námorník). Typická pre túto zbierku ako i pre ďalšie básnické zbierky Jána Smreka – a pre súdobú slovenskú literatúru vôbec – je polarita mestských/civilizačných a dedinských/prírodných motívov. S dominantným zmyslovo-pocitovým vnímaním skutočnosti (vzruch, dojem, zážitok) a proklamovanou intenzitou a dynamikou žitia („nám srdcia tak sa trepocú / jak prápor v daždi nad dachom!“) korešponduje panerotizmus Smrekovho lyrického sveta, v centre ktorého sa nachádza žena, resp. mladé dievča („polo-decko, polo-žena“). Aj v nadväznosti na dobový ideál mladosti a kult rodiaceho sa „nového sveta“ sú Cválajúce dni oslavou ženstva, resp. dievčenstva („Niet pôvabnejšej veci na svete / ako je dievča v rozkvete!“), ktoré však Smrek nereflektuje abstraktne, ale práve naopak prostredníctvom konkrétnych portrétov dievčat (čierna Tahiťanka, dievča z mesta, dedinčanka, Židovka, dievča z Ruska, Parížanka), pričom napr. mestský topos a emblémy moderného života majú často iba funkciu dekorácie pre dievčenské postavy (Mladé dievča kaviarenské, Dievča v rozkvete, Dievča s husľami, Salome, Dievča od tlačiarenského stroja a i.). Erotické motívy sú výnimočne obohatené o etický moment tam, kde práve rezíduá mestskej spoločnosti majú za následok premenu „panenského“ a „zdravého“ dievčenstva na fyzicky i mravne chátrajúce ženstvo: spoločenský rozmer sa ozýva v súcite s individuálnym osudom, ktorý je sociálne a kultúrne (dedina verzus mesto) determinovaný. Z iného pohľadu túto polaritu Smrek utvára i na motíve „cválajúcich dní“, kde v opozícii stojí rozkoš mladosti a chvíľa opojenia oproti nemilosrdným zákonom času („ženy žijú život ruží“). Vo všeobecnosti je však pre Smrekovo videnie charakteristické práve „osamostatňovanie, absolutizovanie krásy“, ktoré „sa netýka len obrazu ženy, ale obrazu sveta vôbec“ (B. Kováč).

Popri vitalizme odráža zbierka vplyvy civilizmu a poetizmu, pričom ich typologické znaky a estetické konvencie Smrek prispôsobuje vlastnému básnickému naturelu a špecifickým kvalitám domáceho kultúrneho priestoru. Melódiou verša, hudobnosťou a spevnosťou odkazuje na žáner ľudovej piesne (tu i v ďalších zbierkach Smrek často dáva svojim básňam názov Pieseň), piesňovým charakterom, trivializáciou výrazu, jednoduchosťou a pohyblivosťou rytmických schém neraz hraničia aj so žánrom populárnej piesne, resp. utvárajúceho sa mestského folklóru, pričom sčasti tiež využívajú tvorivé postupy poetizmu (improvizácia, princíp hry).

Zbierkou Cválajúce dni vniesol Smrek do slovenskej poézie nové podnety, ktoré na jednej strane nadväzovali na moderné, európske umenie a na strane druhej rozvíjali slovenskú tradíciu. Smrekova kniha spolu s Novomeského Nedeľou (1927) a Poničanovou zbierkou Som… (1923) v kontexte slovenskej poézie dvadsiatych rokov 20. storočia najvýraznejšie zachytili aktuálne kultúrno-spoločenské fenomény doby a reprezentatívnym, sebavedomým lyrickým gestom predstavili mladú, nastupujúcu generáciu básnikov a jej životný pocit.

Vydania

Cválajúce dni. Bratislava 1925; 1929; 1934; 1948 (In: Knihy mladosti 1); 1954 (In: Verše vybrané); 1961; 1963 (In: Knihy slnečné); 1972; 1973; 1974; 1976; 1978; 1981; 1997 (In: Moje najmilšie); 2001 (In: Ako pole žitné).

Literatúra

CHORVÁTH, M.: Cestami literatúry. Bratislava, 1979, s. 54–64.

KOVÁČ, B.: Poézia Jána Smreka. Bratislava, 1972.

KRČMÉRY, Š.: Dejiny literatúry slovenskej 2. Bratislava, 1976, s. 272–275.

MATUŠKA, A.: Ján Smrek. In: Za a proti. Bratislava, 1975, s. 86–87.

PETRÍK, V.: Smrekova poézia v prúdoch času. In: SMREK, J.: Moje najmilšie. Bratislava, 1997, s. 7–12.

PETRÍK, V.: Mesto a vidiek v slovenskej medzivojnovej literatúre a v poézii Jána Smreka. In: Slovenská literatúra, roč. 46, 1999, č. 2, s. 81–85.

PIŠÚT, M.: Slovenská lyrika po Kraskovi. In: Slovenská prítomnosť literárna a umelecká. Praha, 1931, s. 27–51.

PIŠÚT, M.: Hodnoty a čas. Bratislava, 1978, s. 19–27.

PIŠÚT, M.: Básnik života. In: Slovenské pohľady, roč. 94, 1978, č. 12, s. 1–11.

ŠMATLÁK, S.: Dve storočia slovenskej lyriky. Bratislava, 1979, s. 331–339.

TOMČÍK, M.: Na prelome epoch. Bratislava, 1961, s. 57–99.

Autor hesla

Michal Habaj