BÁSNIK A ŽENA

SMREK, Ján (vl. menom Ján Čietek, 1898 – 1982)

básnická skladba, 1934

Autor v nej prvýkrát použil dialogickú formu. Realizovaním rozhovoru rozšíril básnickú impresiu, konštitutívny znak svojej tvorby, o reflexie týkajúce sa jeho poetiky a vzťahu umenia k spoločnosti.

Oneskorené knižné vydanie posunulo skladbu do iného autorského a vývinového kontextu. Okrem poslednej časti (Po desiatich rokoch) totiž vznikala v rokoch 1923 – 1924, teda v čase, keď Smrek publikoval básne zaradené neskôr do zbierky Cválajúce dni (1925). Prvá časť vyšla roku 1923 v časopise Slovenské pohľady, druhá až piata roku 1925 tamže. Skladba Básnik a žena (kritika ju charakterizovala aj ako básnickú poviedku) sa skladá z piatich kapitol (V zasneženom parku, Pokračovanie jarné, Letná noc na vode, Padajúce listy, Po desiatich rokoch), v ktorých jednotlivé ročné obdobia nevytvárajú len pozadie príbehu, ale aktívne vstupujú do rozhovorov a vplývajú aj na charakter vzťahu medzi básnikom a neznámou ženou. Priamym podnetom pre jej vznik bol autorov konkrétny zážitok z januára 1923, ako o tom píše v knihe spomienok Poézia moja láska: „Kráčal som od Reduty smerom k Michalskej bráne, plynové lampy už svietili. Odrazu môj pohľad pritiahla postava kráčajúca predo mnou. Dobre formovaná pružná ženská postava. Bol v nej magnetizmus. Zapôsobil na kovové struny, ktoré boli vo mne. Začali zvučať. Mal som tušenie symfónie, nielen krátkeho akordu.“ Prvé verše tejto „symfónie“ vznikli priamo na ulici „pod lampou“. Dokončenú prvú časť, nazval ju V zasneženom parku, poslal Smrek Š. Krčmérymu do Slovenských pohľadov, kde čoskoro vyšla a na Krčméryho výzvu pustil sa do koncipovania ďalších častí.

Konkrétny podnet, ktorý stál pri zrode skladby, nebol v Smrekovej tvorbe výnimočný, skôr naopak. Väčšina jeho básní so ženským motívom mala podobné podnety (uvádza ich v knihe spomienok Poézia moja láska) a pravidelne sa viazali na letmé stretnutia. Žena, ženské pohlavie, je trvalou inšpiráciou Smrekovej poézie a dáva jej erotické vyznenie. Konkrétna ženská postava z „letmých“ stretnutí sa vo veršoch menila na symbol krásy či lásky a tento poetický posun, autorom programovo uplatňovaný, vnášal do jeho tvorby romantické tóny. Symbolický charakter má aj Smrekova protihráčka v skladbe Básnik a žena, ktorá je skôr pasívnym objektom obdivu a nie skutočným názorovým partnerom. Čo sa mení, je jej citový vzťah k básnikovi, od neutrálneho k ľúbostnému. Rozdiel medzi Smrekovými adoráciami ženy inde a tu vyplynul z faktu, „že muž tu vystupuje nie iba ako muž, ale súčasne aj ako básnik a tým sa vzťahy posúvajú do celkom iného magnetického poľa“ (J. Bžoch). Autor okrem slov obdivu k ženskému objektu osvetľuje svoje poňatie poézie, svoju poetiku i poslanie umenia v spoločnosti. Kriticky sa vyjadruje o básnickej tvorbe svojich „druhov“, ktorí „chcú byť prví na čele zúfalcov“, čo je zreteľnou narážkou na poéziu ľavicovo orientovaných autorov, inšpirovaných ruskou revolúciou. Sám sa pasuje za poetu, ktorý „kypí dobrou vôľou“ a jeho poézia „to je iba pieseň a pieseň o zdraví a šťastí“, pieseň, pri ktorej sa každý, kto je smutný „cíti (…) ako na slávnosti“. Svojou tvorbou chce teda rozmnožovať pozitívne hodnoty a budiť dobré city. Zdá sa, že Smrek tu reagoval na kritické hlasy (časti, v ktorých hovorí o poézii a jej zmysle či úlohe v spoločnosti, sú z poslednej kapitoly Po desiatich rokoch, ktorá vznikla roku 1934) charakterizujúce jeho tvorbu ako idylickú, odtrhnutú od naliehavých sociálnych problémov.

Smrekova poézia sa zrodila z lásky ku kráse, najmä ku kráse ženskej. Ale nejde v nej o obyčajnú manieru, jeho verše aj v tejto „ľahkej“ polohe „sú z dychu krvi rodenými“. Keď hodnotí svoje vzplanutie k neznámej z parku, hovorí: „Skrze vás mi je život novým divom“, čo značí, že takýmto aktom si autor obnovuje vzťah k svetu, aby ho mohol autenticky vyjadriť v básnickej podobe. A keď neznáma povie: „Vy ste mi život v kráse ukázali“, výrok poukazuje na básnický subjekt nielen ako na „muža“, ale predovšetkým ako na „básnika“, ktorý pokladal krásu za podstatnú zložku života a na nej založil i svoju poéziu. Vzťah medzi básnikom a neznámou je založený – autor to viackrát zdôraznil – na „čistote“, na porozumení, na úcte. A hoci prerastie do ľúbosti a neskôr sa skončí, v každej fáze zostáva „čistý“. I ako spomienka na povznášajúce citové vzplanutie dvoch ľudí, čo sa stali blízkymi a šťastnými. Tento romantizmus, táto „slávnostnosť“ ako apoteóza lásky, vzdialil príbeh od skutočného života, čo sám autor akceptoval, keď ho ukončil rozchodom a urobil z neho iba epizódu, pre oboch aktérov síce vzrušujúcu, ale dočasnú. Proti nemu sa nepostavila iba „holá“ skutočnosť, akékoľvek pokračovanie by vzťah mohlo narušiť, pretože by zovšednel a všednosť je opak Smrekom preferovanej „slávnostnosti“.

Aj v neskoršej tvorbe sa Smrek opätovne vracal k básnickému dialógu, najmä v zbierke Struny (1962), a tak skladba Básnik a žena sa nestala ojedinelou exkluzivitou. Autor po čase si znovu potreboval vyjasniť niektoré problémy, vyjaviť svoj názor a forma rozhovoru dávala na to dobrú príležitosť. Išlo tu o iné problémy, ale ani v nich sa autor nespreneveril vlastnému poňatiu poézie a vzťahu k spoločnosti.

Skladba Básnik a žena prešla rozličnými kritickými hodnoteniami. Na viacerých sa odrazila aj doba, v ktorej vznikali. Smrekov biografista Bohuš Kováč hovorí o iluzívnosti („Básnik a žena so všetkou svojou poéziou… je jedinou krásnou ilúziou s romanticky nadsadeným čarom lásky“). Jozef Bžoch v doslove k vydaniu z roku 1970 písal o ilúzii „harmonického života“. Obe konštatovania sú akceptovateľné, skladba je však zároveň zobrazením reálnej sily čistej lásky, schopnej meniť človeka a pozitívne ovplyvňovať jeho život.

Vydania

Básnik a žena. Bratislava – Praha, 1934; 1935; Liptovský Mikuláš, 1948 (In: Knihy mladosti 2); Bratislava 1957; 1963; 1963 (In: Knihy slnečné); 1970; 1972; 1973; 1974; 1976; 1978 (In: Moje najmilšie); 1978; 1981 (In: Moje najmilšie); 1983; 1997 (In: Moje najmilšie); 1999.

Literatúra

– a.: Básnik a žena. In: Živena, roč. 24, 1934, č. 6 – 7, s. 183–184.

A. M. (MRÁZ, A.): Básnik a žena. In: Slovenské pohľady, roč. 50, 1934, č. 6, s. 380–381.

BRTÁŇ, R.: Smrek o básnikovi v knihe Básnik a žena. In: Slovenské smery, roč. 1, 1933/34, č. 8, s. 300–304.

BRTÁŇ, R.: Smrekova báseň Básnik a žena. In: Slovenská politika, roč. 15, 1934, č. 120, s. 3.

BŽOCH, J.: Smrekov diskurz o láske. In: SMREK, J.: Básnik a žena. Bratislava, 1970, s. 81–90.

GAŠPAROVIČ, O.: Básnik a žena. In: Postup, roč. 1, 1934, č. 5–6, s. 21.

KOSTOLNÝ, A.: Básnik a žena. In: Politika, roč. 4, 1934, č. 11, s. 131–132.

KOVÁČ, B.: Poézia Jána Smreka. Bratislava, 1962, s. 40–52.

SMREK, J.: Poézia moja láska. Bratislava, 1968, s. 137–140.

UŠÁK, P.: Básnik a žena. In: Rozvoj, roč. 12, 1933/34, č. 10, s. 16–17.

ZVĚŘINA, L. N.: Básnik a žena. In: Slovenský denník, roč. 17, 1934, č. 87, s. 5.

Autor hesla

Vladimír Petrík