ROZUM

SLOBODA, Rudolf (1938 – 1995)

román, 1982

Pozostáva z osemnástich kapitol, ktoré v denníkovej podobe rekonštruujú rok zo života hlavného hrdinu a súčasne ja-rozprávača, nepomenovaného filmového scenáristu, ktorý vykazuje literárne štylizovanú autobiografickú zhodu s vlastnosťami, osudmi a životnými názormi autora. Titul románu je ironickým pomenovaním rozprávačovho spôsobu prežívania skutočnosti. Preferovanie „rozumu“ a „rozumového“ postoja k životu je na jednej strane presnou charakteristikou hrdinovho existenciálneho pocitu a asociálnych nálad uprostred totalitnej spoločnosti, na druhej strane je však tiež kritikou pokrytectva, dvojtvárnosti a neautentickosti tej istej spoločnosti.

Príbeh románu má uvoľnenú kompozičnú stavbu, je skôr sledom voľných obrazov z hrdinovho života ako dôsledne budovanou sujetovou štruktúrou. Zjednocujúcim motívom sú hrdinove spomienky na mŕtveho otca, kontrastne situované voči „priebehu“ jeho vlastného životného príbehu. Do kontrapozície je takto postavená prirodzenosť a spontánnosť otcovho prežívania (ilustruje ho jedenásta kapitola románu komponovaná ako komentovaný prepis z otcovho denníka) a synove „útrapy“ z rozumu a z koexistencie s blízkym i vzdialenejším sociálnym okolím. Bez násilného gesta cielenej konfrontácie sa takto dostávajú do konfliktnej väzby dve možné podoby spoločenských vzťahov; dávna (idylická) minulosť, voči ktorej je v ironickom protiklade situovaná existenciálne prežívaná každodennosť. Súčasťou takto zobrazenej každodennosti je hrdinova neurotická choroba žalúdka, ktorá mu spôsobuje opakovanú slabosť a podnecuje jeho úvahy o smrti. Tieto sa zásadne kombinujú s ostro vnímaným pocitom viny za smrť otca, ktorú si hrdina sám pre seba definuje ako trest za neochotu pochopiť druhého človeka. Doplňujúcim motívom k obrazom chronickej choroby sú rovnako fatálne a neriešiteľné „výjavy“ z pracovného života. Realizujú sa buď v situácii hrdinovej konfrontácie s tvorivou dramaturgickou skupinou spolupracovníkov (tieto „výjavy“ inotajne smerujú ku kritickej paródii konkrétnej bratislavskej inštitúcie a boli jedným z dôvodov pre jednostranné hodnotenie románu), alebo ako sebazničujúce úvahy o limitoch vlastnej tvorivosti.

Priesečníkom týchto subjektívne i objektívne motivovaných indispozícií je hrdinov únik k „rozumovej“ (účelovej) kreativite, k písaniu, ktoré by bolo ústretové voči objednávke. Autor sa nevyhýba ani explicitnému príkladu takéhoto konania na opačnom póle tvorivosti – tri kapitoly románu zostavil ako komentovaný prepis vlastného scenára banálnej moralistickej komédie Don Juan zo Žabokriek. To, že vložený scenár komédie je významovo rovnocenný s ostatným textom románu, je na jednej strane nielen výsmechom ideologickej požiadavky na „jednotu umeleckého textu a života“, ale aj oveľa vážnejšou alúziou na vnútornú neschopnosť tvorcu oddeliť pri umeleckom čine jeho spontánnu empirickú motiváciu od pseudoracionálnych kreatívnych východísk. Až takto artikulovaný problém je v románe skutočným zavŕšením a naplnením jeho ironického titulu. Rozum, ktorý je totalitnou spoločnosťou falošne a pokrytecky zbožštený na všeliek proti akýmkoľvek neduhom, deštruuje krehký a zraniteľný svet ľudského vedomia až po hranicu ohrozenej komunikácie s ostatnými ľuďmi. Práve preto dosahuje obraz „odľudšteného rozumu“ najabsurdnejšie parametre v scénach z hrdinovho rodinného života. Jeho pseudopedagogické úsilie o výchovu dospievajúcej dcéry, rovnako ako aj naivná dôvera, že „prevychová“ psychicky chorú manželku, nie sú ničím iným ako aktom nechceného násilia, ktoré vlastné vášne a slabosti zneužíva voči najbližšiemu okoliu.

Rytmus, dikcia, členenie a jazyk románu sú podriadené psychickému ustrojeniu rozprávača. Vecný, komentujúci štýl prerozprávania udalostí sa strieda s exaltovanými verbálnymi prejavmi hnevu, znechutenia a sebaľútosti.

Latentný nihilizmus Slobodovho hrdinu v románe Rozum bol jedným z dôvodov pre polemickú a negatívnu reakciu ideologicky orientovanej literárnej kritiky. V kontexte autorovho diela je logickým pokračovaním monotematicky zacieleného záujmu o epický obraz priemerného človeka (autor v zhode s tým tradične používa označenie „náš hrdina“), ktorý sa snaží sociálne správať v odľudštenej spoločnosti. Román Rozum v slovenskej literatúre dotvára líniu rezistentného biografického písania (neskorý D. Tatarka, I. Kadlečík), pričom predstavuje jeho „legalizovaný“ autocenzurovaný variant. V kontexte dobovej literárnej produkcie bol však hodnotený ako deštruktívna intervencia do ideovo a poetologicky ustáleného umeleckého obrazu sveta. Preto sa druhého vydania dočkal až po zmene politickej situácie v roku 1990.

Vydania

Rozum. Bratislava, 1982; 1990; 2002; 2005.

Literatúra

FELDEK, Ľ.: Dvakrát Sloboda. In: Nové slovo, roč. 24, 1982, č. 1, príloha Nedeľa, s. 6–7.

Kritici diskutujú o Slobodovom Rozume. (Prispeli: V. Šabík, V. Mikula, P. Palkovič, K. Rosenbaum, S. Šmatlák, J. Števček, P. Zajac, R. Sloboda.) In: Romboid, roč. 18, 1983, č. 1, s. 14–32.

MARČOK, V.: Román s povesťou. In: SLOBODA, R.: Rozum. Bratislava, 1990, s. 257–261.

NOGE, J.: Slobodov Rozum ako typ románu. In: Romboid, roč. 22, 1988, č. 4, s. 37–51.

PRUŠKOVÁ, Z.: Rudolf Sloboda. Bratislava, 2001; ŠTEVČEK, J.: Román krízy. In: Súčasný slovenský román. Bratislava, 1987, s. 189–202.

ZAJAC, P.: Súčasnosť a román. In: Súčasnosť románu – román súčasnosti. Bratislava, 1987, s. 7–24.

Autorka hesla

Zora Prušková