NARCIS

SLOBODA, Rudolf (1938 – 1995)

román, 1965

Voľne komponovaný román odráža a „komentuje“ ľudskú a tvorivú situáciu debutantov zo šesťdesiatych rokov. Kuriózne sú už vonkajšie okolnosti jeho vzniku. Na jednej strane je tesne zviazaný s konkrétnou biografickou skúsenosťou autora, čím potvrdzuje blízky vzťah biografie a dokumentu k literárnej fikcii v modernej próze, na druhej strane je otvorenou výzvou pre posúvanie hraníc literárneho výrazu, ktorý je od objektívne overiteľnej skúsenosti odvrátený a nezávislý. Dobová literárna kritika (M. Hamada) v Slobodovom debute presne definovala intenzívnu prítomnosť literárneho outsiderstva, ktoré však „vnáša vždy potrebný korektív do imanentného modernizačného procesu“. Text vznikal v dvoch časových obdobiach a s rôznorodým štatútom. Prvá časť kompozície je prepisom kontemplatívneho denníka so štylizovaným rozprávačom a napísaná bola počas Slobodovho brigádnického a neskôr pracovného pobytu v ostravskej bani a ostravských železiarňach v rokoch 1958 – 1964. Pre knižné vydanie bola pripravená vďaka Slobodovmu priateľstvu a spolupráci s básnikom Ľubomírom Feldekom, ktorý na prepísanie a dopísanie existujúceho textu zabezpečil tvorivé štipendium. V esejistickej knihe spomienok Pokus o autoportrét (1988) Sloboda tento fakt komentuje nasledovne: „mojím prvým čitateľom býval Ľubo Feldek. Neviem, ako poctivo moje zošity prečítal. Promptne vybral z Narcisa úryvok do Mladej tvorby a rukopis dal k dispozícii do vydavateľstva Slovenský spisovateľ Janovi Stachovi (…) Keď som sa vrátil z Ostravy, v máji 1964, dostal som štipendium na dopísanie románu.“ Pôvodný Slobodov text, ktorý vznikal spontánne bez nároku na vydanie, predstavuje v definitívnej knižnej verzii asi sto strán, teda prvú kapitolu románu pod názvom Horúci augustový deň rozpomienok.

Román pozostáva z piatich kapitol (Horúci augustový deň rozpomienok, Intermezzo in D, Pokus o smrť v duši, Nádherné stretnutie s časom, Návrat), pričom štyri z nich boli dopísané pre knižné vydanie a svojím charakterom nadväzujú na tematické dianie prvej kapitoly. Základná fabulačná situácia narácie je jednoduchá. „Náš hrdina“ Urban Chromý cestuje z domova do neznámeho mesta, kde má pracovať, nadobudnúť istotu, zreteľnú sociálnu pozíciu a získať vedomosti a zručnosti, ktoré mladíka premenia na muža. Jeho alter ego, hrdina a rozprávač, je však svojou povahou introvert, sebaskúmač, tak trochu egocentrik a narcis, ktorý vonkajší, objektívne existujúci svet vníma prevažne voluntárne a vždy pod dojmom momentálnych nálad, emócií, bdelých snov alebo náhlych inšpirácií. V chronológii a logickej kauzalite rozprávania to spôsobuje nemalé problémy. Reálne záznamy udalostí a okolností ostravského pobytu (práca v bani, kolegovia, život v internáte, zoznamovanie sa s neznámym, ale príťažlivým mestom, vzťah k ženám) sa krížia s reflexívnou a kontemplatívnou líniou textu, ktorá odkazuje na sebastrednú, trochu hysterickú a exaltovanú povahu rozprávača. Často narušovaná a zámerne opomínaná chronológia fabuly sa končí hrdinovým náhlym rozhodnutím vrátiť sa z miesta-mesta zasvätenia naspäť domov, pričom v textovom finále rozprávania hrdina konštatuje, že „roky, ktoré prežil mimo domova, sú jeho prehrou“.

Z hľadiska fabuly sú exkluzívne predovšetkým druhá a piata kapitola kompozície, jej zvyšné časti voľne kopírujú možný príbeh autobiografickej proveniencie, ktorý má však zreteľné presahy v autorovom originálnom štylistickom a jazykovom nasadení, ktoré pred celkom rozprávania dáva prednosť exkluzivite kratšieho postrehu, záznamu alebo kontemplácie. Takáto naračná dispozícia je zakladajúcim princípom typicky Slobodovej epiky, ktorá sa opakuje a rôzne modifikuje v celom jeho diele. Týka sa hlavne biografickej línie Slobodovej epiky, z podstatnej časti však zahŕňa tiež autorove poviedky a novely počnúc zbierkou Uhorský rok až po posmrtne vydanú poviedkovú knihu Herečky. Už s debutom sa v slovenskom literárnom kontexte etabluje poetika fragmentárneho záznamu, ktorý opomína alebo dokonca ignoruje logickú kauzálnu motiváciu prebiehajúcich, dejúcich sa alebo prerozprávaných udalostí. Na jej miesto nastupuje epický princíp náhlej inšpirácie, náhodnosti, nemotivovanej asociatívnosti, ktorá „realitu diania“ suverénne spája so sujetovým exponovaním motívov sna, predstavy, nepríznakovej spomienky, kontemplácie alebo jednoduchej dekompozície a relativizuje tak možnú kontinuitu príbehu alebo rozprávania. Nie je však zámerná, ostentatívna, a už vôbec nejde o intenciu „autorskej obnovy“ v širších literárnych alebo kultúrnych súvislostiach. Slobodovou „devízou“, ktorá ho etablovala do pozície kontroverzného autora, je oveľa viac vpád empírie a emocionality do ustálených predstáv literárneho kánonu než cieľavedomosť alebo pragmatická zámernosť pri stvárňovaní témy.

Vydania

Narcis. Bratislava, 1965; 1995.

Literatúra

FELIX, J.: Myšlienkový chaos (Románový debut R. Slobodu o Narcisovi). In: Kritika 66. Bratislava, 1967, s. 123–125.

HAMADA, M.: Problémy s modernosťou. In: Slovenské pohľady, roč. 82, 1966, č. 6, s. 15–20.

PRUŠKOVÁ, Z.: Rudolf Sloboda. Bratislava, 2001; SLOBODA, R.: Pokus o autoportrét. Bratislava, 1988.

Autorka hesla

Zora Prušková