ZVONY

RÚFUS, Milan (1928 – 2009)

básnická zbierka, 1968

Autorova druhá kľúčová básnická kniha po debute Až dozrieme (1956). Námetové a tvarové hľadania M. Rúfusa v znamení prehĺbenej ľudskej a umeleckej sebareflexie zachytáva torzo zbierky V zemi nikoho z konca päťdesiatych a začiatku šesťdesiatych rokov, publikované až v súbore Triptych (1969). Pre podobu básnického sveta M. Rúfusa a jeho poetiku bola na viac ako desaťročie dôležitá spolupráca s fotografom Martinom Martinčekom, datujúca sa od roku 1965. M. Rúfus ako esejista a básnik sa podieľal na Martinčekovom empaticko-monumentalizujúcom dokumentovaní miznúceho vrchárskeho sveta liptovského regiónu, tradičnej symbiózy človeka a krajiny – spoločné textovo-fotografické publikácie Vám patrí úcta (1966), Ľudia v horách (1969), Kolíska (1972). Výsledok sústredenej práce na tejto básnicky univerzalizovanej téme predstavujú aj autonómne zbierky Zvony (1968), Stôl chudobných (1972) a Kolíska spieva deťom (1974). Zvony predstavujú hodnotovo i fakticky esenciu tohto básnického projektu.

Základné námetové okruhy a umelecké postupy zbierky Zvony predstavujú apostrofa rustikálnych plebejských vrstiev národného spoločenstva, synekdochická evokácia jeho charakteristických postáv, životných situácií a pracovných úkonov a reflexia mravných osnov tohto zanikajúceho sveta v príkrom kontraste voči súčasnosti, ktorú básnik pociťuje ako problematickú a krízovú. Vecne kontúrované problémové okruhy sa však miestami prechýlia do autonómnej básnickej reflexie – vzájomného zrkadlenia človeka, krajiny, prírody a umenia, zrkadlenia lomeného síce zásahmi spoločensko-epochálnej a esteticko–umeleckej moderny, ale ešte vždy dosvedčovaného a fixovaného práve poéziou. Autorským predpokladom zbierky bola Rúfusova návratná téma domova, prírody, blízkych ľudí. Inšpiračným podkladom viacerých textov sa stali fotografie M. Martinčeka s umeleckým rozpätím od sociálneho dokumentu alebo portrétu až po archetypálnu tvarovú abstrakciu krajiny, znakov ľudskej práce v nej, pôvodnej ľudovej architektúry alebo pracovného náčinia. Ústretovým kultúrno-spoločenským rámcom knihy bolo od šesťdesiatych rokov postupné uvedomovanie si necitlivej modernizačno–industrializačnej premeny tradičnej rustikálnej spoločnosti so sprievodnými prejavmi odcudzenia, straty vzťahu k práci, prírode, domovu, ako aj kultúrne a politické znovunastolenie otázky modernej národnej existencie z konca šesťdesiatych rokov.

Zvony otvára básnikovo diskrétne sebaspytovanie zoči-voči doliehajúcej ľudskej konečnosti, ohlasovanej „zvonom domova“, a hľadanie opory paradoxne v „mŕtvej domovine“. Jej inou verziou je už len snovo dostupná „krajina detstva“. Prvá časť zbierky, dedikovaná „otcovi a matke“, predstavuje prepojenie krajinných a figurálnych motívov. Krajinné motívy sú štylizované ako „môj prísny kraj, môj krutý“, „rodisko“, „sivá krajina“, čo „nesie“ človeka „mlčanlivo k drevenému krížu“, „políčka v horách“, „jarná hlina“, „kraj kde iba vietor snímal z kríža“, ale zároveň aj v intimizujúco animizujúcej optike „krajina“, čo práve „zniesla vajíčko“ – drobný zemiak… Vrchársky svet „zaľudňujú“ archetypálne postavy, ako sú „matka“, „starenka na dreve“, „sedliačik z detstva“, „kosec“, „furmani“, „človek“ a jeho údel vôbec… Prevažujú situácie odriekavého zápasu o živobytie, neraz monumentalizované militárne-funerálnou optikou, napr. zvážanie úrody: „Na krehkej lafete / sa vezie mŕtvy generál“ alebo: „Roličky. Stuhy na venci. // Pokoj nám.“ Pôvodný svet rustikálneho spoločenstva, reálne hmatateľný a kedysi plný folklórne symbolických významov, mení sa v jednotlivých básňach prostredníctvom postáv, praktík a reálií na smutné alegórie svojho zániku. Básnik vystupuje ako nostalgický svedok a komentátor. Človek sa prácou a existenciou vpisoval do krajiny, básnik ako nostalgicky dešifrujúci čitateľ „znamení“ z toho poeticky fixuje napr. „haky-baky kolies, / sedliacke písmo trasľavé“, „koľaj ako tetovanie“, „podobu kríža“, ktorú jeho človek „i snopmi kreslieval“ „po bodajúcej zemi“, „veci ako pomníky“; napokon zhrňujúco: „Okienkom, úzkym ako obolos / pod jazyk mŕtveho, si uvidel / krajinu detstva. Na zaprášených sklách / jak na psej koži pergamenov čítal / svoj rodokmeň.“ Substanciálnosť tohto celého sveta zanikla, zostali iba znaky-relikty, čo svojou fatálnou deficitnosťou navodzujú nostalgiu a smútok: „Nepoznáš pravdu. Vieš iba abecedu.“ Ba aj „zvony“, čo dali zbierke názov, „zvon domova“ alebo „zvony detstva“, popri svojom hlase a materiálne zdegradovanej podobe „falošných mincí“, aké z nich „razí špina čas“, sú v zbierke prítomné cez deficitný „negatív“ kadlúbky; tá sa v závere príznačne spojí s „jamkou, vyhĺbenou // kvapôčkou tela“, s funerálnou „kadlúbkou, čo po nás ostane“. Ako „deti pred usnutím“ „chcú sa dotknúť // matkinho tela“, tak napriek všetkej apoteóze mužskej práce mieri básnikovo gesto „nad plot raja“ za objímavou materskou akceptáciou prepodstatnenou do znakovo vyčírenej „krajiny detstva“.

V druhej časti zbierky Zvony prevažuje nad reliéfmi vrchárskeho človeka a krajiny, ich stroho modelovanej „fyzis“ už „metafyzika“ ľudského údelu a poézie, ako aj priama kritika súčasnosti. Je to reflexia nad momentmi, ako sú „krása“, „šťastie“, „sloboda“, „bolesť“, „poézia“. V jednej z motivických línií skladá básnik kritický portrét svojho súčasníka: „Unavení“, keď „jak pod zvonom sme“; „čas prázdna“, vyvažovaný excesmi „na ex!“; strata transcendencie „príliš veľkí sebe / na prekročenie“. Popri tomto plošne a príkro pôsobiacom portréte sú však pre Zvony určujúce básnicky prepracovanejšie motivické línie. Človek tu už nenesie substanciálny podklad tradičného spoločenstva, širšia kolektivita národa je vždy ešte „len tak / a stále tri dni pre stvorením“. „Božia muka“, rustikálna pripomienka toho, čo človeka zvyklo presahovať a povznášať, javí sa ako „boží výsadok“ „odnikiaľ“, čo je nostalgicky prehodnotený niekdajší radostne avantgardný aviatický motív „veď ťažký nám je, Pane, priťažký / ten padák oblohy“. Rúfusova básnická „teológia kríža“ – „Plechový Ježiš Kristus. Urobí / ten závratný a nepatrný krôčik / z gýča do veľkosti“ – reflektuje v sebe nielen krajinnú reáliu a jej apelujúci zmysel, ale rovnako aj vlastnú poetiku Zvonov, ich významové napätie. Poéziu M. Rúfusa situuje nielen voči miznúcemu rustikálnemu svetu ako jeho nostalgický obraz, ale aj hĺbkovo, metafyzicky a zároveň vratko medzi „slová“, ktorých „prebýva (…) tam vonku“, a „ticho, spravodlivo dané / i zvieratám i bohom“. Apostrofa ťažných zvierat „Ó, mlčanlivé hlavy s vavrínom / stvrdnutým na roh“ príznačne travestuje odveký emblém básnika a básnictva (štýlovo obdobne na „ľudskej“ úrovni „ruže“ maskujúce rozklad smrti, zo známych veršov F. Halasa: „Zezdola k růžím přivoníš / až budeš smrt svou žít“ majú u M. Rúfusa plebejsky „znížený“ intertextuálny náprotivok: „Zospodu hrabať tvoje zemiačky“). M. Rúfus vo svojej predstave poézie osciluje raz medzi imperatívnym, inokedy nostalgickým tiahnutím k počiatkom: „Skús, hovor z prapočiatku“ a profesionálne poučeným vedomím nezvratnej umeleckej modernity: je to cesta od monumentálne samozrejmej „krásy“, ktorá „tykala si s bohom“, napr. u Michelangela, cez stopovo sa mihnúcich heroicko-tragických protagonistov moderny, resp. avantgardy (A. Renoir, G. Apollinaire), cez M. Rúfusovi blízkeho I. Krasku a M. Bazovského, až po dnešné umelecky „čudné veci“ alebo „poéziu bezrukú / na zatrasenie svetom“. Polemické skice k portrétu súčasníka alebo zovšeobecňujúce gnómické reflexie nad situáciou človeka a poézie neprekryli úplne básnikovo privatissimum: tak po šifre-perifráze „bolesti“ dostáva zrazu „bolesť“ meno „Zuzanka“, čo je anticipujúci kľúč k autorovým veľkým cyklom prebásnení ľudových rozprávok a vôbec k tvorbe pre deti, inšpirovanej nekončiacim sa otcovským dialógom s vlastnou dcérkou.

V poetike Zvonov Rúfusova niekdajšia charakteristická exemplicko–epizodická príbehovosť, lyrická piesňovosť a rétorická úvahovosť prechádzajú silnou významovou kondenzáciou. Päťdesiatjeden prevažne krátkych básní sa zakladá na „elipticko–synekdochickom zhutňovaní reality a symbolickej transpozícii“ (V. Marčok); ich žánrovo-štylistické pozadie tvoria „príslovie, modlitba a podobenstvo“ (S. Šmatlák). Umelecká tvarovosť je v zbierke neokázalá, skôr diskrétne zastretá, lebo „dožatý je rým, / na ktorom občas ako na hrkálke / si zvonievala detstvo“. Poetologické rozpätie siaha od intímne nostalgického seba-prihovárania, avšak s gnómickou platnosťou: „Aj ty už občas počuješ / smrť suchým bičom práskať…“ až po monumentalizáciu, dosahovanú osamostatňovaním jednotlivých pomenovaní, resp. vetných členov: „Tak odchádzame. Denne. Stá a stá.“ V básni Tak po tejto vstupnej zovšeobecňujúcej monumentalizácii nasleduje básnikov postoj, vložený do priehľadnej máchovskej alúzie–citácie: „Zdivený básnik, márne volanie“. „Hlad“, ktorý túto ľudskú konečnosť vyjavuje a zároveň akútnou nevyhnutnosťou obstarávania, resp. práce rozptyľujúco zastiera, intertextuálne obsahuje nielen „hlad“ – biblickú metaforu ľudskej biedy a odkázanosti, ale aj metafyzický „hlad“ z nerealizovaného rovnomenného básnického projektu M. Rúfusovi blízkeho F. Halasa, publikovaného z Halasovej pozostalosti práve v šesťdesiatych rokoch. V poetike zbierky Zvony je Rúfusovo proklamované tiahnutie k počiatočnému, elementárnemu, východiskovému paradoxne bohato dotované biblicko-kresťanskou motivikou a obraznosťou, silne estetizovaným folklórom, ako aj diferencovanou skúsenosťou z poézie moderny (rilkeovská schopnosť premeniť konkrétny vecný fenomén na médium závratu a metafyzickej reflexie alebo redukujúca úspornosť vo výstavbe obrazu vedúca až k obrazovej šifre).

V kultúrne a spoločensky vypätej situácii konca šesťdesiatych rokov, keď sa prejavovala značná únava z postavantgardného literárneho experimentovania, kritika vysoko ocenila zbierku Zvony, jej moderný tradicionalizmus ako ľudsky a umelecky autentické tvorivé gesto (J. Bžoch, M. Hamada, S. Šmatlák a ďalší). Jej problémovo-tematický svet mal ústretový kontext v bohatej literárnej, kultúrnej a spoločenskokritickej esejistike konca šesťdesiatych rokov – D. Tatarka, V. Mináč, A. Matuška, M. Hamada. Podieľal sa na nej napokon aj sám M. Rúfus súborom esejí Človek, čas a tvorba (1968); paralelou Zvonov sú aj Rúfusove rozhlasové príhovory z Vianoc 1968 Štyri epištoly k ľuďom (1969) – pokus v žánri sekulárnej homílie osloviť a povzbudiť súčasníka. Rúfusovo úsilie formulovať etnograficko–kultúrny archetyp človeka a krajiny na báze umeleckej modernity malo v šesťdesiatych rokoch obdobu v tvorbe výtvarníkov zo skupiny M. Galandu (predovšetkým M. Laluha). Rúfusova poézia, ktorá vždy ťažila z biblicko-kresťanskej motiviky a obraznosti, v zbierke Zvony diskrétne pripomenula obdobím socializmu potláčané tradície a symboly, konfrontujúc sa tak s potrebou časti slovenského kultúrneho spoločenstva chápať v sekularizovanom svete poéziu ešte vždy ako sacrum. Takto vyznievajúce viaceré texty zbierky nie sú však štylizované ako priama konfesia živej viery, ale raz ako nostalgické, raz zasa krízové zamyslenie nad nedostupnosťou tradičného spoločenstva a sebapochopenia viery na jednej strane a sekularizačnými deficitmi na strane druhej.

Z kladného, ba až emfatického prijatia Zvonov fixuje dôležitá esej M. Rúfusovi blízkeho kritika B. Kováča Slovo premožené poéziou z roku 1970 jeden inak ľahko prehliadnuteľný zdvorilý náznak problematizácie, čo dal B. Kováčovi podnet k polemickej replike: mladý „osamelý bežec“ I. Štrpka pri Zvonoch hovoril o „uzatvárajúco sformulovanej myšlienke“, o „priamočiarej, miestami príliš holej idei, ktorá sa nechveje vo svojom formovaní, je už sformulovaná, hotová“. Anticipujúco tak naznačil možné esteticky kritické čítanie Rúfusovej poézie, ktoré sa na pozadí jej globálneho akceptovania v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch dostávalo k slovu od polovice osemdesiatych rokov (V. Mikula).

Zvony ako dôležitá zbierka povojnovej poézie spoluutvárali literárnu situáciu konca šesťdesiatych rokov a po debute Až dozrieme takmer definitívne dotvorili literárny aj spoločensko–kultúrny profil autora. Synekdochy ľudského osudu a vrchárskej krajiny tu miestami nadobúdajú mýtickú dimenziu, sugerujúc tak stratený celok, čím sa majú vyvážiť deficity skutočnosti a úpadková, deštrukčná moc času; mýtus buď podnecuje k zaväzujúcej obdivnej účasti, alebo provokuje k polemickej dekonštrukcii. Ponad dobovú a znakovo kultúrnu platnosť zostávajú Zvony zdrojom vážnych otázok o mieste básnika a poézie v dnešnom sekularizovanom svete, o mieste národnej literatúry v globalizujúcej sa postmodernej kultúrnej komunikácii a zároveň ešte vždy zdrojom spontánnych čitateľských objavov.

Vydania

Zvony. Bratislava, 1968; Bratislava, 1972; Bratislava, 1972 (In: Básne); Bratislava, 1975 (In: Básne); Bratislava, 1978 (In: Básne); Bratislava, 1981 (In: Básne); Bratislava, 1986; Bratislava, 1988 (In: Básne); Dunajská Lužná, 2002 (In: Dielo 1).

Literatúra

BAGIN, A.: Priestory textu. Bratislava, 1971, s. 23–41.

BOZZI, S.: Poznámky o Rúfusovi. In: Romboid, roč. 17, 1982, č. 5, s. 34–40.

BŽOCH, J.: Zvony Milana Rúfusa. In: Rudé právo, roč. 49, 10. 3. 1969, s. 3.

BŽOCH, J.: Kontakty. Bratislava, 1970, s. 358–362.

FELDEK, Ľ.: Doslov. In: RÚFUS, M.: Zvony. Bratislava, 1986, s. 81–84.

HAMADA, M.: Básnická transcendencia. Bratislava, 1969, s. 102–111; Tiež In: Sizyfovský údel. Bratislava, 1994, s. 106–112

HAMADA, M.: Poézia obdobia 1968–1969. In: Sizyfovský údel. Bratislava, 1994, s. 30–35.

KOLBUSZEWSKI, J.: Poézia pravdy a pravda poézie. Bratislava, 1978, s. 137–150.

KOVÁČ, B.: Slovo premožené poéziou. In: Slovenské pohľady, roč. 86, 1970, č. 1, s. 12–16; Tiež pod titulom Milan Rúfus v Knižnici vesmíru. In: K studniciam života. Bratislava, 1992, s. 49–54.

MARČOK, V.: Milan Rúfus. Bratislava, 1995.

MATEJOV, F.: Skica k poézii M. Rúfusa. In: Tvorba T, roč. 2 (11), 1992, č. 8, s. 24–25.

MATUŠKA, A.: Doslov. In: RÚFUS, M.: Zvony. Bratislava, 1972, s. 105–130; Tiež In: RÚFUS, M.: Básne. Bratislava, 1988, s. 269–273.

MIKULA, V.: Hľadanie systému obraznosti. Bratislava, 1987, s. 44–68.

PLUTKO, P.: Autentické svedectvo. In: Slovenské pohľady, roč. 85, 1969, č. 3, s. 140–142.

RÚFUS, M.: „Ťažko sa u nás…“ (Inc.) In: MARTINČEK, M. – RÚFUS, M.: Ľudia v horách. Bratislava, 1969, s. 9–10.

ŠMATLÁK, S.: Pozvanie do básne. Bratislava, 1971, s. 40–65.

ŠMATLÁK, S.: Dve storočia slovenskej lyriky. Bratislava, 1979, s. 477–487.

ŠTEVČEK, J.: „Vážny tón Rúfusovho verša…“ (Inc.) In: ŠTEVČEK, J. — BAGIN, A.: Obrazy a myšlienky. Bratislava, 1979, s. 139–149.

ŠTRASSER, J.: Kríž pre Quijota. In: Matičné čítanie, roč. 1, 1968, č. 4, s. 4.

ŠTRPKA, I.: Nad Rúfusom. In: Reflex, roč. 1, 7. 4. 1969, č. 1, s. 7.

WINCZER, P.: Slovenská občianska poézia v rokoch 1956 – 1976. In: Slovenská literatúra, roč. 32, 1985, č. 1, s. 46–48.

Život a dielo Milana Rúfusa. Nitra, 1997.

Autor hesla

Fedor Matejov