CHLAPEC MAĽUJE DÚHU

RÚFUS, Milan (1928 – 2009)

básnická zbierka, 1974

Tvoria ju autorove prvotiny z obdobia od druhej polovice štyridsiatych rokov po rok 1952. Na ich vydanie M. Rúfus v situácii začiatku päťdesiatych rokov bol nútený rezignovať – dlho mali privátnu podobu „starého zápisníka vo svetlohnedej plátennej väzbe“ (svedectvo básnikovi blízkeho kritika S. Šmatláka). Debutom M. Rúfusa bola jeho vlastne druhá zbierka Až dozrieme (1956). Z prvotín vyšiel prísny výber s názvom Chlapec ako bibliofília Hviezdoslavovho Kubína v roku 1966. Keď v blízkosti zbierky Zvony (1968) M. Rúfus koncipoval prierez svojou dovtedajšou tvorbou Triptych (1969), zahrnul doň aj texty Chlapca. Podstatne rozšírenú a definitívnu verziu svojich prvotín publikoval v situácii sedemdesiatych rokov s názvom Chlapec maľuje dúhu. Konkrétne okolnosti svojho zložitého vstupovania do literatúry podal M. Rúfus v eseji Básnik sám doma so svojou poéziou z konca šesťdesiatych rokov; v krátkom predslove k vydaniu z roku 1974 obsah, gesto a okolnosti nerealizovaného debutu zhutňujúco zhrnul ako „časť príbehu jednej generácie“ a „príbeh chlapca na križovatkách dejín a na kríži tela“.

Ťaživo-nádejná situácia povojnového ľudstva a situácia „chlapca“ zoči-voči životnej, ako aj ľúbostnej iniciácii dávajú zbierke silne dramatizovanú motivickú osnovu. Je to emfáza stotožnenia sa s budovaním nového sveta, čo má byť zároveň odčinením dejinných vín (Večer po práci, Až pôjde tento vlak, verše inšpirované budovateľsko-mládežníckym hnutím konca štyridsiatych rokov, neraz priamo recitované na Trati mládeže). Apostrofovaná „jar ľudstva“ spája v sebe pre M. Rúfusa prirodzenú povojnovú úľavu, stajenú kresťanskú nádej a dobovo aktuálnu socialistickú utópiu. Opätovne ohrozovaný mier alebo sociálny útlak navodzujú v básnikovi rétoricky exponované gesto obáv, rozhorčenia alebo solidarity (Verše hnevu, Teraz je máj). Možnú novú globálnu katastrofu povojnového sveta a stoicky prijímaný individuálny údel prepodstatňuje M. Rúfus aj do skratky na spôsob epitafu alebo epigramu, kde „verš“ zastupuje „pomníček“ (Fragment, Po všetkom, Kratučké zastavenie, Až sa raz…). Debutantské lyrické situácie prvých lások a bolestných rozchodov, archetypálnych odchodov z domova a pomyselných návratov k najbližším podáva M. Rúfus harmonizujúco v lyrickom živle piesne, resp. jej štylizácií (Pieseň o lienke, List matke, Popevok, Dve balady za pokoj Sergeja Jesenina). Osobnostne vypätý problémový kontrapunkt voči časovo bezprostredne angažovanej poézii, zhutňujúcim skratkám a piesňovým štylizáciám predstavuje v Rúfusových prvotinách „dlhá báseň-proces“ (označenie S. Šmatláka) – Tichá noc, hlavne však Vianoce 1951 a Kontemplácia. Oproti emfáze nadosobného stotožnenia, askéze stoického zmierenia a piesňovej harmonizácii tu dominuje dramatická konfrontácia básnika a sveta v „prísnej hodine“ iniciačnej krízy. Tá sa viaže na Rúfusov lyricky exponovaný čas Vianoc s ich charakteristickým prírodno-sviatočným koloritom domova; básnikovu obraznosť výrazne dotuje biblická motivika stvorenia sveta, potopy, Kristovho narodenia; celá štruktúra Vianoc 1951 aj Kontemplácie sa zakladá na žánrových rudimentoch modlitby, žalmu, jóbovského sporu s Bohom, na monumentalizovanej sebaspytujúcej reflexii a priehľadnej alegorizácii životnej cesty „chlapca“ aj s jeho všetkými duševnými pohnutiami. Motivicko-problémové zauzlenia tejto Rúfusovej poézie prísnej „citovej výchovy“ predstavujú Boh, viera, láska, poézia, domov, najbližší; ich sproblematizovanosť alebo hroziacu vzájomnú odcudzenosť chce básnik oživujúco prekonať práve emfázou „lásky“. Boh, svet a básnik sa u M. Rúfusa prestupujú  – v zmysle novozákonne podloženej predstavy človeka, resp. jeho tela ako chrámu božieho a zároveň neodňateľnej spoluzodpovednosti človeka za dielo stvorenia: „Je ešte jeden boh a ja som jeho katedrálou.“ Nastáva však dezilúzia: „Nie lásky / – stesku stal sa apoštolom.“ Záverečný prísľub znie: „Posledná pesnička bude žalm o človeku.“ (Tieto Rúfusove kompozície, ich exponovaná asketická „telesnosť“ a „citovosť“ majú výtvarnú paralelu v jóbovských figúrach z obrazov jeho generačného druha E. Špitza.)

Poetika Rúfusovho oneskorene vydaného debutu je poetikou otvorených možností autorovej poézie konca štyridsiatych a začiatku päťdesiatych rokov. „Jar ľudstva“ v nej „ide dúhou jak slávobránou“: preto raz personifikačne oživuje, raz zasa aspoň koloruje po vojne nevyhnutne rekonštruovaný svet vecí a ľudí. Je to básnické gesto eticky a asketicky disciplinovaného mladistvého vitalizmu. Takto videný a prijímaný svet je potom angažovaný do rétoricky pôsobivých enumerácií alebo argumentov. Rúfusova poézia tu čerpá z domácich tradícií v rozpätí od rétorickej pleonastickosti parnasizmu po obraznosť medzivojnového postsymbolizmu (J. Smrek, E. B. Lukáč alebo L. Novomeský). Piesňovo podávaný vyčírený lyrický sentiment predstavuje tvorivú lekciu zo sugestívnej poézie S. Jesenina. Východisková autoštylizácia „chlapca“ odkazuje na J. Wolkera, ku ktorému sa M. Rúfus neskôr výslovne esejisticky prihlásil, „plebejstvo“ na skôr citové než ideologicky vyhranené verzie proletárskej poézie dvadsiatych rokov. Dobovú paralelu predstavuje expresívnejšie štylizovaná „plebejská“ poézia V. Mihálika. Inovačne pôsobiaci žánrový amalgám osobnostne a problémovo vypätej rozsiahlej kompozície s prepojením tradičného biblizmu a modernej obraznosti má bezprostredné pozadie v M. Rúfusovi dôverne známom J. Lenkovi štyridsiatych rokov – triptych Pohorie beznádeje, Hviezdy ukrutnice a Spomienková báseň. Zároveň M. Rúfus modernu dobovo príznačne prehodnocuje, keď oproti akoby „dekadentným“ Baudelairovým „kvetom zla“ utopicky kladie „kvety dobra“ (Zbohom, pán Baudelaire). Veršovo Rúfusove prvotiny oscilujú medzi pravidelnými piesňovými štvorveršiami a rétoricky alebo meditačne pôsobiacim voľným veršom s „viazanými“ enklávami či sporadickými rýmami.

Prvotiny M. Rúfusa sú existenčne, resp. edične textami trojakého času. Koncom štyridsiatych a začiatkom päťdesiatych rokov predstavovali autorovu spontánne angažovanú a básnicky tvorivú účasť na nádejach doby; zároveň však zdržanlivý odstup od ich politicko–ideologického vyznenia v dobovom literárnom schematizme. V šesťdesiatych rokoch retrospektívne dotvárali obraz vysoko hodnotenej poézie M. Rúfusa a vychádzali v ústrety vtedajšiemu dôrazu na univerzálne ľudské dimenzie človeka a poézie, ich skrytú kontinuitu, polemicky voči nedávnym účelovým redukciám päťdesiatych rokov. Keď v roku 1974 vyšla zbierka Chlapec maľuje dúhu – programovo k 25. výročiu mládežníckeho vydavateľstva Smena, M. Rúfus, ktorý bol dovtedy spontánne vnímaný ako alternatíva voči oficiálnej socialistickej literatúre, mal byť týmto činom vehementne zahrnutý do jej práve reštituovaného obrazu od päťdesiatych rokov po sedemdesiate roky. Autorove prvotiny sa však v opätovne vydávaných súboroch, resp. výberoch jeho tvorby z dokumentov všetkých týchto peripetií menili a menia na spontánne čítanú poéziu.

Vydania

Chlapec maľuje dúhu. Bratislava, 1974; 1975 (In: Básne); 1978 (In: Básne); 1981 (In: Básne); 1988 (In: Básne); Dunajská Lužná, 2002 (In: Dielo 1).

Literatúra

BAGIN, A.: Priestory textu. Bratislava, 1971, s. 23–41; HAMADA, M.: Sizyfovský údel. Bratislava, 1994, s. 106–112.

MARČOK, V.: Milan Rúfus. Bratislava, 1985, s. 9–29.

MATUŠKA, A.: (Doslov.) In: RÚFUS, M.: Zvony. Bratislava, 1972, s. 105–130; Tiež In: RÚFUS, M.: Básne. Bratislava, 1988, s. 269–273.

NOGE, J.: Tak prichádzal básnik. In: Romboid, roč. 10, 1975, č. 6, s. 31–34.

ROSENBAUM, K.: Pamäť literatúry. Bratislava, 1978, s. 217–219.

RÚFUS, M.: Básnik sám doma so svojou poéziou. In: Človek, čas a tvorba. Bratislava, 1968, s. 114–126.

ŠMATLÁK, S.: Pozvanie do básne. Bratislava, 1971, s. 30–39.

ŠMATLÁK, S.: (Doslov.) In: RÚFUS, M.: Chlapec maľuje dúhu. Bratislava, 1974, s. 103–106.

ŠMATLÁK, S.: Súčasnosť a literatúra. Bratislava, 1975, s. 396–403.

TOMČÍK, M.: Milan Rúfus: Chlapec maľuje dúhu. In: Slovenské pohľady, roč. 90, 1974, č. 9, s. 122–125.

VANOVIČ, J.: Znamenia domova. Bratislava, 1998, s. 154–155.

Život a dielo Milana Rúfusa. Nitra, 1997.

Autor hesla

Fedor Matejov