AŽ DOZRIEME

RÚFUS, Milan (1928 – 2009)

básnická zbierka, 1956

Prelomové dielo v kontexte povojnovej slovenskej poézie, rigorózne osnované na mravnej totožnosti básnika s lyrickým subjektom básní. Hoci autor začal časopisecky publikovať už koncom druhej svetovej vojny a po nej, zložitá kultúrno–politická situácia v povojnovom Československu a čiastočne aj vysoké nároky na vlastnú tvorbu ho prinútili odložiť knižný debut, ktorého koncept mal hotový už roku 1952 (rané verše vyšli po rokoch pod názvom Chlapec, 1966 a Chlapec maľuje dúhu, 1974).

V oneskorenom debute Až dozrieme komunikujeme s básnickým subjektom, ktorého intelektuálny rozhľad aj úprimný záujem o celosvetové spoločenské problémy zaručili, že v knihe sa neuplatnilo dobové, politicky podporované rečnícko–dojmové básnenie, hoci u Rúfusa tiež v hojnej miere čítame napr. protivojnovú poéziu. V balade Rakvy z Vietnamu autor nestavia proti cynizmu strojcov vojny klišé revoltujúceho heroizmu proletára, ale operuje takisto cynizmom, keď mučivo bolestná tvrdosť otca žiada: „A keď mi zasa syna zavraždíte, / pošlite mi ho ako spešninu.“ Rúfus sa v debute nevyhýba ani téme nenaplneného ľúbostného citu, spomienkovej a prírodnej lyrike, prestúpenej mravným apelom, a aby naplnil svoje krédo o celistvosti básnickej osobnosti, čitateľovi predkladá tiež reflexiu o poslaní básnika vo svete hodnotového a mravného chaosu. Dôrazne odmieta predajnosť umenia. Poézia má byť „súdnym orgánom“ ľudstva, ako to básnik formuloval už v úvodnej básni Jún: „Ale ty, báseň, neodpúšťaj. / Buď spravodlivosť tvoja.“ V básni List jednej žene nachádzame všetky obsahové zložky Rúfusovej prvotiny v jedinom texte. Po dlhšom úvodnom náčrte nálady zimného večera a nostalgie lyrického subjektu, ktorý nocou píše list svojej bývalej milej, zatiaľ čo jeho upracovaná matka, „verná slúžka života“, ticho odpočíva, prechádza autor k všeobecnejším reflexiám o ľudskom údele a pravej poézii, aby mu napokon básnická spoveď zacelila rany na duši a vliala silu „ku novým búrkam, k novým vieram“.

Rúfusova prvotina zaujala najmä osobnostným gestom, výzvou rešpektovať etické hodnoty v každom okamihu, čo samotný autor dodržiava poctivou výpoveďou, podloženou individualizovanou kresťanskou nádejou a tvorivým krédom: „Kde slovo ľudské nevstalo by / z plameňa žhavých poznaní, / nepríde básnik.“ Rúfusova poézia sa rodí vo vypätej konfrontácii rozmanitých hodnôt a ako ďalší, kontrastný i zaobľujúci faktor tu pôsobí tradicionalizmus, až mýticky poňatá kontinuita zeme a ľudských osudov. V tom sa ohlasuje autorov „plebejský“ pôvod a tiež inšpirácia ľudovou rozprávkou, folklórom, resp. kultúrno-civilizačnými prejavmi a potrebami človeka. Odtiaľ časté motívy zrna, úrody či potreba „zarodiť mužným údelom“. Volanie po zmysluplnosti a produktivite ľudského života je výrazné predovšetkým v záverečných básňach o pracovitosti a nezlomnosti autorových rodičov a všeobecne proletárskych predkov. Takéto zakončenie jednak vychádzalo v ústrety dobovej požiadavke o budovateľsko–optimistickom vyznení literárneho diela, ale takisto upozorňovalo na hodnoty, z ktorých sa mala napájať socialistická spoločnosť. Básnik celou knižkou (až na báseň Genezis, ktorá napriek biblickým alúziám vykazuje isté črty patetického schematizmu) polemizuje s plytkým dobovým optimizmom živeným publicistikou a heslami. Tu kdesi sa dá určiť zdroj bolestno-tragického tónu Rúfusovej prvotiny, ktorý ešte umocňujú verše o stroskotanom ľúbostnom cite.

Zbierka má dva oddiely. V prvom sa často uplatňujú žánrotvorné postupy balady, v druhej časti zbierky sa však básnik cez úzkosť a dezilúziu postupne prebíja k stoicky múdremu uzmiereniu, asketicky čistej nehe. Okázalé gesto „ničovania“ je mu cudzie: „Kde nič nie je, / tam ani báseň nevezme.“ Po formálnej stránke prevažuje „klasická“, viazaná poézia. Strofy sú zväčša 4-veršové a majú pevnú rytmickú stavbu, takže literárna veda ich okamžite označila za piesne.

Rúfusova poézia, tendujúca k epickosti, prinavrátila do vtedajšej slovenskej poézie konkrétnosť obrazu a metaforickú prenikavosť. Bytostné nasadenie básnického subjektu a reflexia lásky, ženy a poézie vykazujú symbolistické črty a odkazujú na kraskovské východiská.

Vydania

Až dozrieme. Bratislava, 1956; 1958; 1963; 1969 (In: Triptych); 1972 (In: Básne); 1981 (In: Básne); 1982; 1989 (In: Prosté, ťažké); Dunajská Lužná, 2002 (In: Dielo 1).

Literatúra

BAGIN, A. — ŠTEVČEK, J.: Obrazy a myšlienky. Bratislava, 1979, s. 131–149.

BARTKO, M.: Až dozrieme… In: Slovenské pohľady, roč. 73, 1957, č. 1, s. 46–54.

FELDEK, Ľ.: Ako čítať Rúfusa. In: Pravda, roč. 13, 9. 5. 2003, s. 17.

GÁFRIK, M.: Na okraj niektorých názorov na poéziu. In: Mladá tvorba, roč. 2, 1957, č. 8–9, s. 258–260.

KOVÁČ, B.: Doslov. In: RÚFUS, M.: Až dozrieme. Bratislava, 1963, s. 118–126.

KUPEC, I.: Múdrosť dozrievania. In: Kultúrny život, roč. 12, 1957, č. 25, s. 1–3.

MARČOK, V.: Doslov. In: RÚFUS, M.: Prosté, ťažké. Bratislava, 1989, s. 316–328.

MARČOK, V.: Milan Rúfus. Bratislava, 1985; MATEJOV, F.: Skica k poézii Milana Rúfusa. In: Tvorba T, roč. 2 (11), 1992, č. 8, s. 24–25.

MATUŠKA, A.: Nevšedný debut. In: Kultúrny život, roč. 12, 1957, č. 26, s. 4.

MINÁČ, V.: Prichádza básnik. In: Mladá tvorba, roč. 2, 1957, č. 6–7, s. 204.

MOJÍK, I.: Objektívnosť, nie okiadzanie. In: Mladá tvorba, roč. 2, 1957, č. 6–7, s. 174–175.

MOJÍK, I.: Rany do vzduchu… alebo O čom píše Michal Gáfrik. In: Mladá tvorba, roč. 2, 1957, č. 11, s. 328–329.

NANDRÁSKY, K.: Milan Rúfus – poeta sacer (V rozhovore so životom). Bratislava, 2002.

ŠMATLÁK, S.: Doslov. In: RÚFUS, M.: Básne. Bratislava, 1972, s. 257–265.

ŠMATLÁK, S.: Milan Rúfus – osudy básnika. In: Slovenské pohľady, roč. 81, 1965, č. 9, s. 18–25.

ŠMATLÁK, S.: Pozvanie do básne. Stretnutie s poéziou Milana Rúfusa a Miroslava Válka. Bratislava, 1971, s. 9–102, 209–243.

ŠTEVČEK, P.: V Rúfusovej poetológii. In: Slovenské pohľady, roč. 95, 1979, č. 1, s. 111–118.

Život a dielo Milana Rúfusa. Nitra, 1997.

Autorka hesla

Jana Kuzmíková