ROSOU A TŔNÍM

ROY, Vladimír (1885 – 1936)

básnická zbierka, 1921

Autorova prvá knižná zbierka, s venovaním Ivanovi Kraskovi a hudobnému skladateľovi Mikulášovi Schneiderovi-Trnavskému, je zhrnutím tvorby z rokov 1908 – 1920. Spolu so zbierkou Keď miznú hmly (rovnako 1921) predstavuje verše, ktoré básnik čiastočne publikoval časopisecky už od roku 1908. Kniha dotvára obraz básnickej Slovenskej moderny a dokladá podoby etablovania novoromantickej a symbolistickej poetiky v slovenskej poézii prvých dvoch desaťročí 20. storočia.

Zbierka má štyri oddiely: dva rozsiahlejšie lyrické cykly Temné ľalie a Tristia, kratší cyklus Smrť a záverečnú časť Dve sloky. Básne v nich nie sú radené chronologicky, ale viac-menej tematicky. Tak sa v časti Smrť ocitli vedľa seba verše z rozpätia rokov 1910 – 1918 v línii od lyrických reflexií cez lyricko-epické príbehy ilustrujúce rozmanitosť smrti až po básne, ktoré Roy napísal počas 1. svetovej vojny ako vojak na talianskom fronte (pričom iba jedna z nich, báseň Dialóg, zobrazuje tému vojny). V súhrne zbierka prináša osobnú, ľúbostnú a prírodnú lyriku, lyricko-epické miniatúry, náladové obrázky i intelektuálnejšie ladené reflexie. Téma národa úplne absentuje, jedinou výnimkou je druhá báseň z cyklu Temné ľalie, využívajúca v pointe protiklad osobného a národného, no tento kontrast pôsobí mechanicky a až neorganicky: „Žiaľ, zbledli mladi pestré dúhy, / sen a spev môj v plači rodu tonie.“ Komponovanie zbierky na princípe zaraďovania veršov do väčších literárnych celkov – cyklov odkazuje na staršiu literárnu tradíciu (Hviezdoslav, Vajanský), básnická výpoveď je však primárne orientovaná na psychické stavy lyrického subjektu, s príznačným modernistickým tematickým a motivickým inventárom (samota, bolesť, smútok, nenaplnené túžby, duša, noc, hmla a pod.). Za pomoci impresionisticko-symbolistickej poetiky vyjadroval Roy pocitový svet generácie modernistov, dobovú rozlomenosť, pocit oneskorenia, tragického nenaplnenia. Jeho poézia má výrazne minulostný charakter, je orientovaná na minulosť, spomienku, „na zašlé chvíle dávnych čias“ (Temné ľalie 1), zdôrazňuje moment premeškania vhodnej situácie („ja neriekol som, čo som mal…“, Finále pri istej príležitosti). Lyrický subjekt je psychicky senzibilné indivíduum, pre citové nenaplnenie sa ponára do dekadentných depresií, smútku a nostalgie. Je to bytosť nevýbojná a pasívna („bez vôle k činom smelým“, Návrat), túžiaca však po skutočnom živote („Života, života… čistého vína!“, Temné ľalie 13)  – impulzom sa v tomto smere stáva až vedomie novej lásky a opätovaného citu. Najpriliehavejším výrazom jeho vnútorného nepokoja je stav rozorvanosti: „Traťou rozorvania kráča / ktosi osiralý, smutný; beznádejnosť hľadí z tváre…“ (Nikdy viac). (V podobe rozdvojenosti bytia ju Roy najpregnantnejšie stvárnil vo svojej programovej básni Jak kebych dvoje duší mal…, ktorú zaradil do zbierky Keď miznú hmly.) Protirečivosť subjektu sa prejavuje v jeho kolísaní medzi pasivitou a aktivitou: v kontraste k melancholickému prežívaniu „nudnej choro-clivej nálady“ (Temné ľalie 10) stojí oslava príťažlivosti noci (Vyznávam lásku temnej panne noci). Básnikovo úsilie odzrkadliť náladu duše sa súčasne spája s jeho chápaním poézie ako aktu seba vyjadrenia, čím sa do popredia vysúva moment úprimnosti a autenticity. Presvedčivosť tejto modernistickej štylizácie však Roy znižuje občasným rétorizmom a istou deklaratívnosťou.

Viac než symbolistickú náznakovitosť využíva Roy priame pomenovanie, čím ale oslabuje významové napätie a črtajúcu sa mnohovýznamovosť. Dôležitú úlohu má prírodno-psychický paralelizmus, v rámci ktorého sa krajina stáva výrazom psychického stavu: „Povetrie plné jasennej je mlhy, / trotoár mesta vlaží drobný dážď, / nad riekou temná masa  – most to dlhý… / nálada halí dušu v šmurný plášť“ (Temné ľalie 10). Napriek autorovým sklonom k improvizácii sa zbierka vyznačuje formálnou prepracovanosťou, kultivovaným básnickým výrazom, typická je hudobnosť verša.

V Royovej poézii sú veľmi silné literárne inšpirácie (domáce i inonárodné), najmä vplyv Ivana Krasku a ďalších slovenských modernistov (Jesenský, Gall, Votruba – okrem nich sa v zbierke Rosou a tŕním zjavne pripomenie napr. aj E. A. Poe, napr. v básni Nikdy viac). Táto ozvennosť viedla k jeho označovaniu za napodobňovateľa a epigóna (M. Gáfrik) alebo miernejšie a empatickejšie za typ receptívneho tvorcu (S. Šmatlák). Royovým aktívnym využívaním dobových poetických podnetov sa však v slovenskej literatúre rozširovalo a kanonizovalo výrazové a motivické inštrumentárium symbolizmu.

Vydania

Rosou a tŕním. Trenčín, 1921; Praha, 1935 (In: Výber z poézie Vladimíra Roya); Martin, 1944 (In: Lýra); Bratislava, 1963 (In: Básne).

Literatúra

BREZINA, J.: Básnik Vladimír Roy. Bratislava, 1961.

GÁFRIK, M.: Poézia Slovenskej moderny. Bratislava, 1965, s. 267–301.

PIŠÚT, M.: Motívy poézie Vladimíra Roya. In: Slovenské smery, roč. 2, 1934/35, s. 307.

ŠMATLÁK, S.: Dve storočia slovenskej lyriky. Bratislava, 1979, s. 271–278.

NIEDZIELA, Z.: Slawistyczne studia literackie od renesansu do wspólczesnosci. Kraków, 1994, s. 131–145.

Autorka hesla

Dana Kršáková (Hučková)