UTEŠENÉ SKLAMANIA

PUŠKÁŠ, Jozef (1951)

zbierka poviedok, 1977

Poetikou a štýlom nesie stopy estetických a žánrových úsilí a limitov epických debutantov zo sedemdesiatych rokov. Zaraďuje sa do spoločnej línie s počiatočnou tvorbou D. Mitanu, J. Lenča, A. Vášovej alebo J. Kota.

V sedemdesiatych rokoch poviedkový žáner akcentovaním exkluzívneho, na kontraste, paradoxe alebo nonsense budovaného sujetu viedol viac alebo menej otvorenú polemiku s jednoduchou kauzalitou konvenčného realistického písania, no iba v ojedinelých prípadoch dosahoval úroveň významovej suverenity a jazykovej neumelosti viacerých autorských výkonov zo šesťdesiatych rokov (V. Šikula, J. Johanides, R. Sloboda, P. Hrúz). V základnom geste voči skutočnosti, ale predovšetkým voči ideovej a estetickej „zmrazenosti“ sedemdesiatych rokov sa objavuje úsilie o exkluzívne, avšak nie zásadné ani skutočne kontinuitné dotiahnutie nazhromaždených estetických potencií šesťdesiatych rokov. V Puškášových prózach zo zbierky Utešené sklamania takéto úsilie nachádza uplatnenie v pokuse o čiastočne sebaironicky štylizované stvárnenie eticky prirodzených ľudských situácií. Spoločnou vlastnosťou všetkých desiatich poviedok je opakované zdôrazňovanie nezreteľnej hranice medzi snom a skutočnosťou, ilúziou a realitou, v konečnom význame tiež medzi literatúrou a životom. Písanie ako vytváranie náhradnej a iluzívnej, ale napriek tomu racionálne motivovanej alternatívnej skutočnosti sa v nich dostáva do kontrastu s nevyspytateľnosťou a iracionalitou ľudskej psychiky, ľudského konania a správania.

Ťažiskom sujetu Puškášových próz je náhly, neočakávaný a paradoxný zvrat v očakávanej kauzalite plynúcich udalostí, pričom jeho zdrojom je trvalá náhodnosť, nepredvídateľnosť a krehkosť vo vzťahoch k inému človeku. V prvých piatich prózach (Neskorá túžba, Nerovný zápas, Súvzťažnosti, Iba sny, O predpokladaní) sa v banálnych životných situáciách s iracionálnym vyústením stretávajú a konfrontujú mužskí protagonisti, druhá polovica zbierky (Rozprávka R. G., Bezbolestnosť črepín, Stopa neúspechu, Po poslednom dejstve, Interpretácie nevery) odkazuje na situácie nezhody, nenaplnenosti alebo trápneho neporozumenia vo vzťahoch muža a ženy so zvýrazneným erotickým podtextom. Pre všetky poviedky je typická a z poetologického hľadiska aj nevyhnutná polarizácia kontrolovaného a iracionálneho ľudského správania, pričom druhé víťazí na úkor prvého. V zhode s takto presadzovaným významovým vyústením epických situácií majú poviedky zásadne prekvapujúci a často otvorený koniec s naznačenou možnosťou absurdného pokračovania. Na mikrokompozičnej úrovni výstavby textu Puškáš pracuje metódou filmového videnia skutočnosti, využíva postupy filmovej poviedky alebo scenára (strih, montáž, prelínanie), často odkazuje na súvislosti s inými umeleckými (literárnymi, filmovými) protosituáciami.

V kultúrne zúženom a ideologicky ostrakizovanom priestore sedemdesiatych rokov Puškášove poviedky zo zbierky Utešené sklamania prostredníctvom zdanlivo odťažitého a výrazne literátsky štylizovaného písania pomenúvajú vo forme „náhradných epických riešení“ kultúrnu a literárnu situáciu daného obdobia skôr zvonka, než by ju stopovali v autorsky autentickom a polemickom geste; sú teda skôr dobovo príznačnou literatúrou a oveľa menej literatúrou, ktorá by v sebe kumulovala autenticky naliehavé príznaky doby.

Vydania

Utešené sklamania. Bratislava, 1977.

Literatúra: BOGDANOV, J.: Služba ľudskosti. In: Romboid, roč. 19, 1984, č. 9, s. 61–65.

PATERA, L.: O autentičnost a osobitost tvorby. In: Literární měsíčník, roč. 6, 1977, č. 8, s. 111–112.

PETRÍK, V.: Jozef Puškáš: Utešené sklamania. In: Slovenské pohľady, roč. 95, 1979, č. 3, s. 126–127.

Autorka hesla

Zora Prušková