SOM, MYSLÍM, CÍTIM A VIDÍM, MILUJEM VŠETKO, LEN TEMNO NENÁVIDÍM

PONIČAN, Ján (1902 – 1978)

básnická zbierka, 1923

Autorova prvotina vyvolala mimoriadny rozruch: rozhorčene ju odsúdila väčšina kritikov, nadšene ju prijali iba neskorší ľavicoví davisti a český spisovateľ L. N. Zvěřina.

Poničan, od mladosti vyznávač socialistických ideí (rád používal pseudonym Rob, odvodený od slova robotník), povzbudený tvorbou E. Adyho, futuristov, vitalistov a českých proletárskych básnikov, rozhodol sa predstúpiť pred čitateľov s „novými spevmi“. Deklaroval v nich nechuť, odpor či aspoň pochybnosti nielen ku „krvavému pojmu vlasti“, ale k väčšine tradičných spoločenských hodnôt, cností a predsudkov ako národ, Boh, náboženská viera, peniaze, rodina, láska, šťastie a pod. V štyroch oddieloch zbierky, charakteristicky nazvaných Spevy života, Spevy krvi, Spevy srdca a Spevy odboja, sa hlási najmä k hedonisticko-erotickému vychutnávaniu života, oslavuje civilizáciu, za nové chrámy vyhlasuje fabriky, sníva o sociálnych, názorových i citových zmenách, zvelebuje revolučné riešenie všetkých problémov sveta. Má však o ňom iba hmlisté predstavy. Nevedomky polemizuje s kollárovsko-sládkovičovským modelom spájania lásky k vlasti s láskou k žene, ale v inej podobe a polohe sa s ním v podstate stotožňuje, keď vyhlasuje svoju lásku masám, davu, revolúcii: „tá žena, ktorú milujem, / je bohyňou: / Revolúcia.“

Z odstupu času, po prudkom a dramatickom vývine poézie, môže sa zdať zbierka Som… málo výbojná, takmer krotká. Krátko po prvej svetovej vojne však vyzerala ako bezočivá svätokrádež, nezodpovedná provokácia, trestuhodné pohŕdanie tradíciou, ohrozovanie morálky, ba až ťažko dosiahnutej slobody a vlastného štátu. Slovo revolúcia Poničan nepoužíval síce často, no témy a motívy voľnej, iba telesnej lásky, prostitútok, prespaniek, tovární, práce robotníkov, opakované výpady proti kňazom, pánom, tyranom, neskrývané a všestranné rúcanie modiel, ako aj vyzývavé, hoci ojedinelé priznanie: „Ja krutej boľasti, / mladosti som: boľševickým tlumočom“ – to všetko provokovalo a rozhorčovalo najmä starších kritikov.

Ján Poničan navyše, možno len z nevedomosti, možno opäť z provokatívneho zámeru, nenadväzoval na predchádzajúcu slovenskú poéziu ani z formálnej stránky. Hoci neraz hovorí o piesni, spevnosti a melodickosti je v jeho básňach poskromne. Rytmus, strofickosť, rýmy atď. podriaďuje rétorickosti: neraz ide o sériu výkrikov, výziev, oslovení zvýraznených aj graficky (rozličné typy písma, sekanie veršov na jednotlivé slová) a používaním množstva výkričníkov, otáznikov, pomlčiek, úvodzoviek. Nejde o voľný verš, autor akoby sa vyžíval v ťažkopádnosti, kostrbatosti, programovej neobraznosti. Viditeľne mu záleží na novosti, na provokujúcom obsahu, nie na jeho básnickom vyjadrení.

Zbierka Som… otvárala cestu slovenskej proletárskej poézii. Zostáva jej priekopnícka zásluha, hoci v takejto podobe v nej nikto nepokračoval. Sám Poničan čoskoro hľadal iné možnosti, najprv vo wolkrovskej baladickosti, v ľudovej piesni i v poetizme, nevzdával sa však pritom ani rétorickej agitačnosti. Napriek umeleckým nedostatkom (bola v tom aj dávka originality) knižka znamenala tematicko-motivické nóvum v slovenskej poézii dvadsiatych rokov, potvrdila potrebu hľadať nové možnosti prekonávania symbolistickej poetiky, najmä po debutoch J. Smreka a E. B. Lukáča. A. Matuška v roku 1934 napísal: „S Poničanom (…) vtrhol do slovenského života vzruch a do slovenskej poézie život (…) hodil do stojatých vôd niekoľko nezabudnuteľných grobianskych bômb. Poničanom k nám prichádza barbarské zdravie a nové poňatie sveta (…) Nenávidí metafyziku; je vitalistickým oslavovateľom života, zmyslu zeme a práce (…) svojou sociálnou poéziou dáva príklad, ako sa básni kladivom.“

Vydania

PONIČAN, J.: Som, myslím, cítim a vidím, milujem všetko, len temno nenávidím. Bratislava, 1923; 1954 (In: Básne); 1970 (In: Boje a láska); 1982 (In: Človeka hľadám).

Literatúra

BOR, J. E. (E. Žatko): Poézia povojnového Slovenska. Bratislava, 1934, s. 169–185.

BREZINA, J.: Básnik Ján Poničan. Bratislava, 1988, s. 27–47.

HAMALIAR, J. I.: Hlasy nášho východu. Praha, 1929, s. 119–123.

CHORVÁTH, M.: Literárne dielo Jána Poničana. Bratislava, 1972, s. 18–29.

-ín, D-A-V: Glosy k básnickej prvotine Jána Roba Poničana. In: Mladé Slovensko, roč. 6, 1924, č. 2–3, s. 41– 45.

KLÁTIK, Z.: Poničanova proletárska poézia a dobový futurizmus. In: Slavica slovaca, roč. 13, 1978, č. 4, s. 366–379.

KRČMÉRY, Š.: Som… In: Slovenské pohľady, roč. 40, 1924, č. 1, s. 62–63.

MATUŠKA, A.: J. Rob Poničan. In: Za a proti. Bratislava, 1975, s. 90–91.

SMREK, J.: Literárne glosy. In: Zborník mladej slovenskej literatúry. Bratislava, 1924, s. 311–314.

ŠMATLÁK, S.: Ján Poničan a proletárska poézia. In: Ján Poničan 1902–1977. Martin, 1977, s. 161–173.

URX, E.: Slovenská poézia proletárska. In: Pravda chudoby, roč. 5, 1. 5. 1924, s. 9.

ZVĚŘINA, L. N.: Z posledných slovenských literárnych noviniek. In: Prúdy, roč. 7, 1923, č. 9–10, s. 505.

ZVĚŘINA, L. N.: Som. In: Slovenský denník, roč. 7, 1. 1. 1924, s. 4.

Autor hesla

Štefan Drug