ZBOJNÍCKA MLADOSŤ

ONDREJOV, Ľudo (vl. menom Ľudovít Mistrík, 1901 – 1962)

román, 1937

Baladicky ladená románová kronika jedného roku zo života lazníckeho chlapca Jerguša Lapina a jeho dedinských kamarátov tvorí prvú časť Ondrejovovho trojdielneho tzv. „zbojníckeho“ cyklu. Dátum jej prvého publikovania, rok 1937, sa pokladá – v časovej a ideovoestetickej súvislosti s vydaniami debutov M. Figuli Pokušenie a D. Chrobáka Kamarát Jašek – za dátum nástupu slovenského literárneho naturizmu. Voľným pokračovaním diela sú romány Jerguš Lapin (1939) a Na zemi sú tvoje hviezdy (1950), koncipované však už z odlišných ideovoestetických pozícií.

Základom fabuly typu „rok na dedine“ je postupné detské odkrývanie tajomstiev a pravidiel prírodného a sociálneho sveta a inštinktívne formulovanie elementárnych právd o nich a o vzťahoch medzi nimi. Východiskový harmonický súzvuk hlavnej postavy s prírodným svetom a jej finálny kvázi sociálny konflikt s „mestským“ a industriálnym prostredím tvorí potom krajné body jednoduchého oblúku vývinu témy.

Ústrednou postavou kronikárskeho rozprávania je chlapec Jerguš Lapin zo samoty Zbojnícky tanec. V neúplnej rodine s matkou a dvoma súrodencami (a so psom) prežíva svoj idylický „zlatý vek“ uprostred nenarušeného prírodného prostredia, do ktorého realita a problémy okolitého sveta prenikajú spočiatku iba nepriamo a ojedinele. Hoci zdroje živobytia rodiny nie sú jasné, Jerguš a jeho najbližšie rodinné okolie nevnímajú svoju existenciu ako problém, ktorý treba riešiť. Viac než čomukoľvek inému je život na samote podriadený striedaniu ročných období s ich špecifikami. Jerguš však postupne prekračuje hranice, ktoré vymedzujú prostredie samoty a nadväzuje priateľstvá v blízkej dedine, pričom získava prvé skúsenosti so spoločenstvom svojich rovesníkov a so vzdialenejšou rodinou. Osvojuje si základy pastierskeho a roľníckeho zvykoslovia i základné pracovné zručnosti. Prejavuje pritom nezvyčajné vlastnosti a schopnosti, čo sa v prostredí dedinských chlapcov vysoko cení (napríklad ovláda zvieratá pohľadom, je mimoriadne rýchly a silný a pod.). Pretože jeho schopnosti majú mýtický tajuplný pôvod a mystické účinky, zabezpečujú mu v priateľskom prostredí výnimočný štatút a veľký rešpekt. Z rozprávania otca jedného z jeho kamarátov sa Jerguš časom dozvie, že je synom „zbojníka“, ktorého zabili jeho vlastní kumpáni – týmto poznatkom sa spätne osvetľuje nielen titul románu, názov Jergušovho rodiska, nezvyčajné vlastnosti jeho samého, ale aj jeho inštinktívna túžba po voľnosti. Genetické predurčenie, alebo „apriórna vôľa osudových síl“ (Čepan), a nie skutočný sociálny konflikt teda napokon spôsobujú, že po niekoľkohodinovom pobyte v industriálnom prostredí malý Jerguš uteká do prírody, aby sa – ako jeho otec – stal zbojníkom.

Jednoduchý príbeh je lineárne vyrozprávaný v šesťdesiatich štyroch krátkych kapitolkách, ktoré na seba nadväzujú iba cez postavy a prostredie, nie však na pláne deja. Zarámovaný je dvoma mýticko-baladickými segmentmi z prostredia samoty Zbojnícky tanec. V krátkom prológu Narodenie zbojníka sa oznamuje narodenie „zbojníka Jerguša Lapina“ a v záverečnej kapitolke Povesť, ktorá je akýmsi post scriptom románu, sa na fragmente kvázi ľudového heroicko-baladického popevku potvrdzuje, že Jerguš Lapin je vskutku zbojníkom, „že žije a odchádza do vrchov“. Téma Jergušovho „zbojníctva“ je teda v diele viac-menej iba verbálne proponovaná, epicky organickým spôsobom však nie je rozvinutá, resp. realizovaná.

V rozprávaní, ktoré nemá explicitne vytýčený historický rámec a ktorého finálny zmysel je podriadený apriórnemu predpokladu, že v malom chlapcovi treba vidieť budúceho zbojníka, má určujúcu významotvornú iniciatívu mýtus o „zlatom veku“, o čase nevinnosti a harmónie. Implicitné významové inštrukcie tohto mýtu koordinujú tematické plány s takým výsledkom, že vývin sujetu prebieha lineárne bez skutočných konfliktov a peripetií ako sled jednoduchých udalostí, nazeraných a elementárne reflektovaných z detského až detinského stanoviska. Toto detské hľadisko heroizuje zmysel prírodných udalostí i skromné prejavy postáv. Predpokladom celkovej javovej nekonfliktnosti je súlad medzi prírodným a ľudským prvkom, čo sa zase zabezpečuje ideovou morfizáciou a literárnou personifikáciou prírodných úkazov v motivickom kontexte prostredia. To harmonizuje s naturistickou koncepciou hlavnej postavy ako „dieťaťa prírody“, kde dominujú prírodné danosti, mýtické predurčenia a inštinktívne senzuálne prístupy, kým všetko, čo súvisí s „kultúrnym“, „civilizačným“, „naučeným“ sa redukuje na zvykoslovné a ritualizované „múdrosti predkov“. V tejto súvislosti je charakteristické, že v románe sa vôbec nevyskytuje problém školy a vzdelávania.

Vývinovo iniciatívnym riešením problému literárnej postavy, intenzívnym prieskumom vzťahov človeka k prírodnému prostrediu a starostlivým výberom primeraných výrazových prostriedkov s uprednostnením metaforického aparátu a metodiky poetickej personifikácie a heroizácie vymanil Ľudo Ondrejov „detskú“ tému z výlučného okruhu literatúry pre mládež a svoju románovú kroniku tak umiestnil v centrálnom vývinovom prúde slovenskej umeleckej prózy druhej polovice tridsiatych rokov 20. storočia. V druhej polovici 20. storočia sa však dielo už situovalo prevažne v kontexte literatúry pre mládež a aj jeho interpretácii sa venovali najmä bádatelia zameraní na túto oblasť literatúry.

V roku 1938 získal Ľudo Ondrejov za Zbojnícku mladosť Cenu Slovenskej krajiny. Dielo prijala dobová literárna kritika v zásade veľmi kladne, i keď z liberálneho prostredia časopisu Prúdy sa ozval aj silno odmietavý hlas. Z prominentných kritických osobností tridsiatych rokov bezpodmienečnú priazeň dielu prejavil v Slovenských pohľadoch Andrej Mráz, ktorý ocenil poetologické i kompozičné kvality Zbojníckej mladosti: „(…) knihu písal lyrik, ale lyrik s mocným epickým fondom, prekypujúci bohatstvom motivickým a obdarený schopnosťou krehko, jemne a zložito spriadať dej. (…) Ondrejov ukázal veľkú umeleckú disciplínu, keď vládal svoje kaleidoskopicky umiesťované motívy zladiť v pevný celok.“ Kladne prijal dielo aj Michal Chorváth v Eláne, zatiaľ čo v Prúdoch kritička Zlata Dančová s ironickým odstupom knihu odmietla vo všetkých jej aspektoch: „(…) je to ozajstná perla, samé mľandravé rozplývanie sa, čiže to, čomu sa tiež v nedorozumení vravieva medzi tetičkami: samý lyrizmus, neha, samý cit, samá dobrota. Takô peknô, takô utešenô, takô milô. (…) Čo je však na tejto zbojníckej mladosti hneď podozrelé, je to, že nikde vážne nenaráža na sociálne problémy a sociálne rozdiely. A ak rozdiely, tak len medzi vidiečanmi a mešťanmi. (…) Svieži námet s fádnymi a nezaujímavými deťmi. Títo že budú zbojníci? Skôr akísi učitelia, richtári.“

Zbojnícka mladosť neskôr vychádzala v nových a nových vydaniach buď samostatne, alebo ako súčasť tzv. vrchárskej či zbojníckej trilógie. Ideovoesteticky nebola spochybňovaná ani v období platnosti tzv. marxisticko-leninských kritérií a požiadaviek na umeleckú tvorbu, pretože sama proponovaná téma zbojníctva, ktoré marxistická ideológia považovala za kladný sociálny fenomén, poskytovala Zbojníckej mladosti dostatočnú imunitu. Hĺbkový dôvod pre toleranciu bol však pravdepodobne uložený aj v špecifickej kvalite Ondrejovovho tvorivého výkonu, ktorú Andrej Mráz v citovanej recenzii pomenoval takto: „Ľudo Ondrejov v svojej knihe Zbojnícka mladosť nerieši nijaký problém.“

Vydania

Zbojnícka mladosť. Martin, 1937; Bratislava, 1949; 1951; 1953; 1956 (In: Slnko vystúpilo nad hory. Vrchárska trilógia); 1957; 1961; 1966; 1969; 1974; 1977 (In: Slnko vystúpilo nad hory. Vrchárska trilógia); 1978 (In: Dielo); 1979; 1982; 1984; 1990; 2002.

Literatúra

A. M. (MRÁZ, A.): Ľudo Ondrejov: Zbojnícka mladosť. In: Slovenské pohľady, roč. 53, 1937, č. 3, s. 183-184.

ČEPAN, O.: Kontúry naturizmu. Bratislava, 1977.

DANČOVÁ, Z.: Zbojnícka mladosť (Ľudo Ondrejov). In: Prúdy, roč. 22, 1938, č. 6, s. 378–383.

GREGOREC, J.: Výboje prózy. Bratislava, 1962, s. 126-177.

HALAŠA, P.: Ľudo Ondrejov 1901 – 1962. Personálna bibliografia. Martin, 1973.

HORÁK, G.: Ľudo Ondrejov: Zbojnícka mladosť. In: Ľud, roč. 39, 30. 7. 1986, č. 177, s. 4.

CHORVÁTH, M.: Zbojnícka mladosť. In: Elán, roč. 7, 1936/37, č. 8, s. 5.

JUNAS, J.: O toponymii a genéze diel Ľuda Ondrejova. In: Kultúra slova, roč. 27, 1993, č. 5–6, s. 158-162.

JURČO, M.: Synkretizmus pohansko-prírodnej filozofie a kresťanskej univerzality. In: Bibiana, roč. 9, 2002, č. 1, s. 7-14.

KLÁTIK, Z.: Ondrejovov mýtus o slobode. Bratislava, 1969.

KOLI, F.: Stavebný princíp Ondrejovovej Zbojníckej mladosti. In: Romboid, roč. 28, 1993, č. 3, s. 50-53.

MRÁZOVÁ, L.: Ľudo Ondrejov: Zbojnícka mladosť. In: Živena, roč. 27, 1937, č. 4, s. 112-113.

NEMČOKOVÁ, O.: Mená postáv v románe Ľ. Ondrejova Zbojnícka mladosť. In: Slavistika. Acta Facultatis paedagogicae Universitatis Šafarikanae. Vol. 3. Prešov, 1992, s. 72-75.

ONDREJOV, Ľ.: Ako som písal Zbojnícku mladosť. In: Živena, roč. 27, 1937, č. 8-9, s. 208-211; Tiež In: Biografické štúdie 9. Martin, 1980.

ORAVEC, J.: K štýlu Zbojníckej mladosti. In: Štylistické rozbory umeleckých textov. Bratislava, 1964, s. 159–168.

PAULINY, E.: K forme dvoch románov Ľuda Ondrejova. In: Slovenský jazyk, roč. 1, 1940, č. 3, s. 91-96.

POLIAK, J.: O diele Ľuda Ondrejova. (Doslov.) In: ONDREJOV, Ľ.: Slnko vystúpilo nad hory. Bratislava, 1956, s. 505-521.

RAKÚS, S.: K druhovému synkretizmu v Ondrejovovej próze. In: Slovenská literatúra, roč. 26, 1979, č. 2, s. 146-151; Tiež In: Biografické štúdie 9. Martin, 1980.

ŠTEVČEK, J.: Lyrizovaná próza. Bratislava, 1973, s. 132-137.

ŠTEVČEK, J.: Skice. Bratislava, 1977, s. 55-68.

Autor hesla

Milan Šútovec