SVÄTÝ ZA DEDINOU

NOVOMESKÝ, Ladislav (1904 – 1976)

básnická zbierka, 1939

Štvrtá Novomeského básnická zbierka prináša básne bolesti, hrôzy a protestu proti dobovým dramatickým udalostiam (občianska vojna v Španielsku, rozbitie ČSR, hrozba svetovej vojny). Vznikali v rokoch 1936 – 1939 a sčasti boli publikované aj časopisecky. Samotná kniha vyšla v novembri 1939, teda už na prahu 2. svetovej vojny. Túto situáciu existenciálneho ohrozenia a ľudského odcudzenia vyjadruje aj básnické motto zbierky. „Až sa zas budú básne čítať / a v ľuďoch ľudí poznáš zas…“

V zbierke Novomeský vyjadril mnohé z pocitov, ktoré trápili vtedajšiu spoločnosť a ktoré mimoriadne intenzívne, azda až kraskovsky krvavo prežíval aj on sám. Ak jeho politická publicistika bola v tom čase priamočiara, jednoznačne protihitlerovská a prosovietska, v poézii ukazoval inú, miestami až „odvrátenú tvár“, lebo ho sužovalo každé zlo, nech sa konalo na akejkoľvek strane. Tu odhaľuje analytickú, neromantickú stránku svojej osobnosti, lebo hoci ako politik a novinár chcel úprimne pomôcť trpiacim a ohrozeným, jednako videl márnosť svojho snaženia. A ani ten všeliek, aký ponúka, asi nebude účinný, lebo v praktickej podobe (stalinské zverstvá, proti ktorým ako disciplinovaný straník Novomeský nepísal) sklamáva a zlyháva. Básnik sa obáva, zhrýza, trápi, neraz nemá ďaleko k zúfalstvu. Z jeho veršov však (hoci zriedkavo) prebleskne aj svetlo a nádej, že možno ešte nie je úplne všetko stratené, že „úbohý (…) čas pušiek, dýk a náreku“ sa raz musí pominúť, utrpenie a smrť predsa len budú mať zmysel a človek sa opäť stane človekom. Pravda, za obrazom tvrdej a nevábnej prítomnosti nie je prísľub, iba sen o ľudskej budúcnosti (Sen).

Zbierkou vrcholí dovtedajší vývin básnika, ba vo viacerých ohľadoch ju autor neprekonal ani v neskoršej tvorbe. Rozhodujúce nie sú uňho témy, hoci niektoré sú večné a všeľudské (poetisticky hravé lyrické impresie a reflexie na tému lásky, času, odchodov a rozlúčok, života a smrti – Panoráma, Prechádzka, Čierne pred očami, Dážď, More), iné boli v danom čase žeravo aktuálne (a aktuálnosť nestratili ani neskôr: mŕtvi vojaci a deti v španielskej vojne, zbombardované mestá – Španielska krajina, Agitka, Španielska obloha, Sen/Chlapcom z interbrigády). Novomeský však ani nesentimentalizuje, ani fotograficky či reportérsky nezaznamenáva holé fakty. Takmer v každom jave skutočnosti nachádza nadčasový význam a hodnotu, v básnickej fantázii si ho zložito metaforizuje, v niektorých objavuje podobnosti s osudmi legendárnych postáv umenia a najmä s ich trýznivými otázkami (Kráľovič dánsky). Nástojčivo hľadá vlastnú ľudskú identitu (Aký si), hlboko prežíva krízu intelektu (To strašlivé). Máločo pomenúva priamo, komplikovanými obrazmi naznačuje možný výklad (prípadne aj viac výkladov), jeho verše si ponechávajú istú tajomnosť, mnohoznačnosť, vanie z nich neopakovateľná atmosféra.

Novomeský neplytvá slovami, naopak, nesmierne starostlivo ich vyberá a váži, aby sa zaskveli ako zlaté zrnká, premyslené aforizmy, aby sa zaryli do vedomia i podvedomia človeka a nútili ho vzbúriť sa proti skazonosnej skutočnosti. Keďže básnik svoju výpoveď krehko zaštepil na básnickom pomenovaní, na prvoradosti básnického jazyka, v záverečnej básni Slovo vysvetlil, že sám si celkom nezúfa nad „okovaným časom“, nad zdrvujúco „neúprosným vekom“, lebo nemusí byť ešte všetko stratené. Ponúkol aspoň pomyselný záchranný pás: „Mám slovo na jazyku. / Na bolesť myslel som a našiel na ňu liek.“ Vysvetlil však, že mu nešlo o akékoľvek slovo, ale len o slovo „prebolené a vybolené mnohými trýzňami, mnohými rozpakmi a veľkými zápasmi o pravdu a jej vlastné decko: krásu, o slovo, za ktorým stojí život“.

Hoci Novomeský básňami zbierky prekonal všetko, čo v poézii dosiahol predtým, v novej politickej situácii totalitného vojnového režimu sa, pochopiteľne, nedočkal primeranej kritickej odozvy. Len zopár kritikov nezaváhalo a popri vysokých estetických a emocionálnych hodnotách vyzdvihli aj občiansku statočnosť autora, lebo nevynechal z knižky ani chúlostivé, ba až nebezpečné témy a myšlienky. Väčšmi však zdôrazňovali umelecký prínos a nezabudli pripomenúť, že Novomeský tvorivo využil podnety symbolistickej a poetistickej poetiky a že mnohé z jeho obrazov majú surrealistickú provenienciu. V porovnaní s minulosťou subjektívne bolesti ešte väčšmi ustúpili trýzňam celého ľudstva. Napriek Hamletovmu tieňu, ktorý básnika neodbytne sprevádza po ohrozenom svete, posledné slovo u Novomeského predsa len nemá smrť, ale život, pretože básnikova duša sa napriek prítomným (i možným nastávajúcim) hrôzam upína k budúcnosti.

Na takýto prístup Novomeského zreteľne nadviazala skupina nadrealistov: svojimi apokalyptickými obrazmi v rokoch vojny jednoznačne protestovali proti jej neľudskosti a protiľudskosti. Trvalé a univerzálne hodnoty zbierky však v mnohom zostali neprekonané, hoci nasledujúci básnici ich nemohli nechať nepovšimnuté. Touto zbierkou Novomeský prerazil rozmery slovenskej poézie – po Hviezdoslavovi, Kraskovi a pred Válkom filozofickou hĺbkou svojej prebásnenej cesty k poznaniu sa zaradil k autorom celoeurópskej kultúry.

Vydania

Svätý za dedinou. Praha, 1939; Bratislava, 1964 (In: Otvorené okná); 1971 (In: Básnické dielo 1); 1974; 1984 (In: Dielo 1); 2000.

Literatúra

b (VÁCLAVEK, B.): Slovenská lyrika soutěží s českou. In: Moravský večerník, roč. 19, 1940, č. 33, s. 9.

BREZINA, J.: Básnické dielo Laca Novomeského. Bratislava, 1982, s. 163-202.

FELIX, J.: Pohľad na Novomeského zbierku veršov Svätý za dedinou. In: Elán, roč. 10, 1940, č. 5, s. 9.

KOCHOL, V.: Keď nevystačia slová. Bratislava, 1964, s. 79-138.

MEČIAR, S.: L. Novomeský: Svätý za dedinou. In: Slovenské pohľady, roč. 56, 1940, č. 2, s. 121–123.

POVAŽAN, M.: Novými cestami. Bratislava, 1963, s. 126-131.

REISEL, V.: Poézia Laca Novomeského. Bratislava, 1946, s. 68-72.

ŠMATLÁK, S.: Básnik Laco Novomeský. Bratislava, 1967, s. 230-271.

ŠMATLÁK, S.: Laco Novomeský. Bratislava, 1984, s. 86-102.

V tenkej koži básnika. Bratislava, 2004.

VÁCLAVEK, B.: Lyrika srdce a doby. In: Lidové noviny, roč. 48, 17. 2. 1940, s. 7.

ZAMBOR, J.: Poézia ako ústretové slovo (Laco Novomeský). In: Interpretácia a poetika. Bratislava, 2005, s. 72-77.

Autor hesla

Štefan Drug