DNEŠNÝ VZDUCH

MOJÍK, Ivan (1928 – 2007)

básnická zbierka, 1958

V porovnaní s predchádzajúcou tvorbou sa v nej autor zbavil ošúchaného poetického repertoáru výrazových prostriedkov a s ambíciou zasiahnuť do literárneho procesu sa zapojil do kritiky kultu osobnosti. Podobne ako iní básnici narodení v dvadsiatych rokoch, najmä Ivan Kupec a Miroslav Válek, totiž cítil potrebu vyrovnávať sa prostredníctvom veršov s politikou.

Sled programových formulácií vo vstupnej sérii Dnešného vzduchu nazvanej Sestra presviedča o rozpade tradičnej krásy. Na úvod stanovuje „novú harmóniu“, ktorá nepôsobí dokonalo, naopak, pre jej predmety (ako prasknutý kameň) je príznačný kaz, narušený povrch. Pozitívne prijímanie vtedajšej politiky Sovietskeho zväzu, zvlášť očistného XX. zjazdu komunistickej strany, Mojík spája s nadšením pre modernú kultúru amerického kontinentu. Nielen v tomto prípade, ale aj v širšom zmysle vzniká snaha prisvojiť si džezovú hudbu ako symbol vzbury voči dobovým spoločenským i umeleckým konvenciám. U Mojíka prevolávanie na slávu džezu neústi do improvizácie bez rýmov, akú praktizovali beatnici. Jeho drsná „pieseň“ skôr dáva prednosť neuhladenému prejavu pred romantickou ilúziou.

Najrozsiahlejšia, druhá časť zbierky s názvom Dnešný vzduch sa preto dotýka pálčivých verejných a zároveň osobných problémov. Erbom iniciatívy I. Mojíka sa stalo svetonázorové vyznanie Nech sa prebijem s odmietavým výrokom: „Ja nechcem veriť v Marxa ako v Boha…“ Indivíduum dáva najavo, že sa oslobodzuje od povinnosti uctievať filozofa a ideológa ako nedotknuteľný pomník. Mieni sa k nej „prebiť“ vlastným premýšľaním, dokonca nezastierať ani jej chyby. Na druhej strane, marxistická ideológia sa tak posilňuje v zmysle: to, k čomu vedú kľukaté chodníčky, má potom väčšiu cenu. Básnik, ku ktorému patrí prívlastok „politický“, sa nevzdáva adorácie, v podstate iba vymieňa jej ideál, keď si za moderného boha dosadzuje materializmus. Filozofická koncepcia Dnešného vzduchu sa utvára cez negáciu kresťanských hodnôt. Namiesto biblického obsadenia Svätej Trojice (titul tretej časti) ponúka triádu textov v typicky utopickom poradí: Sloboda, Pravda, Budúcnosť. Jedna z najpôsobivejších ukážok Mojíkovho výkladového umenia znázorňuje pocit slobody evokáciou čírej tekutiny a odsudzuje bezbrehé prenasledovanie nepriateľov štátu. Pri charakteristike pravdy zasa vyniká, ako v snahe priblížiť ideové abstrakcie necháva ich autor vystupovať v podobe bytostí. Socializmus predvedie ako „plagátovú“ postavu mládenca s atletickou kondíciou, ktorý rád tancuje a štedro pripína dievčatám „jagavé zlaté náušnice“.

Osud výpovede vyžadujúcej dezilúziu „bez romantiky“, avšak prejavujúcej značnú dávku idealizmu, sa skomplikoval. Prvé vydanie z roku 1958 vzápätí stiahla cenzúra, takže sa k väčšine čitateľského publika dostalo s ročným oneskorením v skrátenej verzii. Z toho dôvodu sa odporca stalinizmu poponáhľal s reedíciou (1968), pričom v neskresanom, a teda aj v nanovo vydanom rozsahu sa omnoho výraznejšie prejavuje potreba ozrejmiť podoby a úlohy básnika ako takého. Mojíkovo „ja“ sa štylizuje do niečoho nepekného, odvrhnutého. Jeho tvorca kolíše medzi pokorou a velikášstvom, oplýva whitmanovskou schopnosťou prevteľovať sa do prírodných elementov a chce byť dokonca martýrskym Spasiteľom. Mojík teda uskutočňuje premeny rozpínavého subjektu, a inokedy podriadeného, lebo ostáva bez pochybností k nadosobnému cieľu. V Dnešnom vzduchu neexistuje vnútorný konflikt, len konflikt medzi oddaným a vlažným prístupom k socialistickému spoločenskému zriadeniu. Až pri vojnovej hrozbe do obzoru vstupujú súkromné obavy otca rodiny. Naproti tomu M. Válek v Dotykoch (1959) paralelne so službou kolektívnemu snu načiera do hĺbok komplikovanej duše, hoci s I. Mojíkom ho spája úsilie skĺbiť modernosť s angažovanosťou.

Jedine v prípade záveru básnik do cenzurovaného variantu pridával. Vkomponoval doň prvý slovenský kozmický cyklus chvál na vypustenie medziplanetárnej rakety. Spomenutú udalosť mimoriadne vzrušujúcu pre ľudstvo a ešte aj prelom rokov 1958 a 1959 využil na odštartovanie utópie „nového stvorenia sveta“, ktorá má dopriať civilizácii neobmedzené vedenie, odstrániť žiaľ, ba aj podnietiť u čitateľov melancholicky jemných „veršíkov“ zdrsnenie vkusu. Výpočty javov a vlastností prezrádzajú vôľu definovať všetko od začiatku ako v mýte. Vo veršoch hymnickej šírky dominuje pohyblivá intonácia vzrušenej reči a púta na seba pozornosť hlučnými heslami i dôrazovými pomlčkami. Prevažne striedavo rýmované štvorveršia bez presahov sú vyčleňované so železnou pravidelnosťou, aby rozfázovali vysvetľujúce argumenty.

Zbierka predstavuje v povojnovej slovenskej poézii 20. storočia medzistupeň: svojím odmietavým stanoviskom k dogmám popiera, aj keď neprekonáva schematizmus a predznamenáva odvážny experiment s formou, ktorý vystúpi do popredia v aktivitách konkretistov. Provokujúco „hodená rukavica“ I. Mojíka mala smolu, lebo po nej sa objavilo naraz viacero talentov, koncepcií i sústredenejších štýlov, a tak karty literárnej histórie sa rozdeľovali niekde inde. Navyše, ráznym impulzom na diskusiu si knižka vyčerpala časť ohlasov ešte pred svojím vyjdením. Privolala na seba prísne hodnotenie zo strany tých diskutérov, ktorí reagovali už na Mojíkove temperamentné protirúfusovské články a časopisecké básnické ukážky. Odhodlaný polemik v protiklade so smútkom Milana Rúfusa presadzoval optimizmus ako pocit dneška – viac než na „slovník patriarchálnej dediny“ útočil na zjednodušene staromilský postoj čitateľských kruhov k rovesníkovi, ktorého si inak cenil. Kritici na jeho heroickom nasadení vyzdvihli odvahu „odvrhnúť introvertné skuvíňanie“ (V. Mihálik), „prúd mladíckej vášne“ (J. Koška) a „priebojný hlas, ktorý vie rozochvieť srdce“ (J. Bžoch), no svorne mu vyčítali nedotiahnutý tvar. Zastať sa Rúfusa znamenalo obhájiť načieranie do „postsymbolistického veršového systému“, keďže ten „nie je mŕtvy“ (M. Gáfrik). Pre Mojíka totiž odporca symbolizmu Stanislav Kostka Neumann podnetne znovuobjavil neprávom obchádzanú alternatívu globálnej občianskej lyriky, deklarovanú pozemskosť.

Autorovi nešlo len o tzv. veľkú a spoločenskú tému. Za prínos možno považovať fakt, že v čase, keď literatúra bežne prijímala zastaraný model poetiky, sa radikálne postavil za avantgardné inšpirácie (i keď popri tom skĺzol do gýčovitých zátiší píšťal a kvetov). Groteskne surreálnymi obrazmi vnútorností, odpudivých príznakov chorôb a drastického zraňovania vystihuje najnovší typ vojny, ktorá má hrôzostrašný dosah a používatelia zbraní v nej ani neprichádzajú do styku so svojimi obeťami. V nadväznosti na civilizmus, resp. na konštruktivizmus obdivuje vtáčí dizajn kozmického korábu, zato pri zbraniach hromadného ničenia si uvedomuje apokalypticky ničivú silu stroja. Mašinistický postoj sa nevylučuje s naturistickým a ich alianciu v sebe zahŕňa paravedeckosť modernej metafory. Vďaka nej môžu kovové objekty dobývať poetickú scenériu neba, poetizmy sa zrážať s technickými termínmi a nedávne sci-fi prechádzať do reality prítomnosti: „Ponorka z Verneových románov – to je kaviareň so sklom a cvendžaním na kov.“ V básničkách ako Nové stvorenie sveta, Ako boh, Hmote Mojíkov prenikavý zrak zaujme farbistým opisom šťavnatých, životaschopných a niekedy až orgiasticky bujnejúcich tvarov prírody. Okrem toho sa mu darí objavovať civilné čaro vecí slúžiacich človeku ešte pred ich náladotvornou schopnosťou u Štefana Strážaya.

I. Mojík ako keby veril, že práve aktuálna báseň pretrvá, a tak nechcel písať pre večnosť, ale demonštratívne stáť na pulze svojich dní. V jeho zaujatom tóne rezonuje osvietensko-kantovská predstava idey ako toho, čo oduševňuje. Do premien žánrov stihol prispieť poéziou filozofujúceho výkladu pojmov, kde sa svieže pomenovania zmyslovo vnímateľných detailov navliekajú na myšlienkovú os definícií.

Vydania

Dnešný vzduch. Bratislava, 1958; 1959, 1969.

Literatúra

(áe): Reedícia v náklade 500 kusov? In: Romboid, roč. 2, 1969, č. 5, s. 85.

BÍLIK, R.: Ivan Mojík. In: Čítame slovenskú literatúru II (1956 – 1969). Bratislava, 1997, s. 22.

BŽOCH, J.: Kontakty. Bratislava, 1970, s. 61-73.

ČIŽMÁRIK, R.: Riedky vzduch. In: Nové slovo, roč. 11, 1969, č. 33, s. 14.

DEDINSKÝ, M.: Dve knihy mladej poézie. In: Predvoj, roč. 4, 1960, č. 20, s. 18.

DRUG, Š.: Od básnických programov k poézii. In: Mladá tvorba, roč. 5, 1960, č. 1, s. 15-16.

FELDEK, Ľ.: Homo scribens. Bratislava, 1992, s. 28-31.

GÁFRIK, M.: Na okraj niektorých názorov na poéziu. (Diskusný príspevok.) In: Mladá tvorba, roč. 2, 1957, č. 8-9, s. 234-235.

KLÁTIK, Z.: Ivan Mojík: „Dnešný vzduch“. In: Slovenské pohľady, roč. 76, 1960, č. 1, s. 123-126.

KOŠKA, J.: Proti manieram a prázdnotám (O mladej slovenskej poézii). In: Mladá tvorba, roč. 2, 1957, č. 12, s. 366-367.

KOT, J.: Generácia ’56. In: Literika, roč. 1, 1996, č. 3-4, s. 100-108.

MARČOK, V.: Reedícia odvahy. In: Slovenské pohľady, roč. 85, 1964, č. 10, s. 151-152.

MATEJOV, F.: Básnické iniciatívy 1956 – 1965. In: Slovenské pohľady, roč. 104, 1988, č. 4, s. 49-51.

MATEJOV, F.: Ivan Mojík. In: Čítame slovenskú literatúru II (1956 – 1969). Bratislava, 1997, s. 31.

MIHÁLIK, V.: Zdravý, životaschopný prúd. In: Mladá tvorba, roč. 2, 1957, č. 8-9, s. 234-235.

PETRÍK, V.: Generácia Mladej tvorby. In: Hodnoty a podnety. Bratislava, 1980, s. 273-310.

ROSENBAUM, K.: Ze slovenské poezie 1959. In: Plamen, roč. 2, 1960, č. 3, s. 94-95.

ŠTEVČEK, P.: Experiment a mladá poézia (O slovenskom básnikovi I. Mojíkovi). In: O knihách a autorech, roč. 6, 1959, červenec – srpen, s. 11-13.

ŠTEVČEK, P.: Slovo Ivana Mojíka. In: Návrat k literatúre. Bratislava, 1967, s. 45-52.

VOHRYZEK, J.: Glosy. In: Mladá tvorba, roč. 3, 1958, č. 10, s. 19-21.

Autorka hesla

Andrea Bokníková-Tóthová (Bokníková)