SMRŤ SA VOLÁ ENGELCHEN

MŇAČKO, Ladislav (1919 1994)

román, 1959

Zaraďuje sa do okruhu vojnovej a povstaleckej prózy, ktorú obohacuje o autorsky originálne a zaujímavé spracovanie témy. Východiskom pre napísanie románu bola historicky a faktograficky overiteľná likvidačná akcia nacistov na moravsko-slovenskom pohraničí. V románovej forme sa autor pokúsil o jej expresívne, polemické a subjektívne ladené prepísanie.

Text románu pôvodne periodicky vychádzal v denníku Mladá fronta. Vo vysokej miere je poznačený Mňačkovou autobiografickou skúsenosťou z povstaleckého odboja v rokoch 1944 – 45, predovšetkým jeho pôsobením v partizánskej skupine na východnej Morave a konkrétne udalosťou vyvraždenia a vypálenia moravskej dediny Ploština nacistami. Román je v istom zmysle, a to aj napriek vysokej miere literárnej štylizovanosti, veľmi intímnou a existenciálne ladenou výpoveďou na tému subjektívnej zodpovednosti a viny za osudy iných ľudí uprostred mechanizmu vojnového násilia a relativisticky nazeraného bojového hrdinstva. Sám autor sa o tomto probléme vyjadril nasledovne: „Ploština je pre mňa celoživotným dlhom. Rozhodovala o mojom budúcom živote, formovala a upresňovala moje životné názory, zostane pre mňa navždy výčitkou a tiež ukazovateľom smeru.“

Napätie medzi apelatívnosťou životne naliehavej autobiografickej témy a jej „hateným“ beletrizovaným spracovaním v podobe fiktívneho románového sujetu je zdrojom špecifických estetických vlastností Mňačkovho povstaleckého románu. Epický postup na hranici medzi faktom a fikciou ovplyvňuje románovú kompozíciu, charakter a sujetovú funkciu jednotlivých postáv ako aj spôsob rozprávania. Kompozične je román budovaný ako retrospektívne rozprávanie – spomínanie partizána Voloďu, ktorý sa vo vsetínskej nemocnici zotavuje po ťažkom zranení chrbtice, čo je tiež odkaz na autobiografický fakt z autorovho života. V desiatich pomerne proporčne rozvrhnutých a metaforicky nadpísaných kapitolách (každá z nich je doplnená mottom z umeleckej literatúry, dobovej publicistiky alebo – s ironickou intenciou – citátom z nacistických propagačných materiálov) sa rozprávanie sústreďuje na rekonštrukciu udalostí, ktoré sa v partizánskej skupine a v nacistami obliehanom mestečku udiali v čase pred ploštinskou tragédiou. Subjektívny a expresívny akcent dodáva textu dôsledne používaná forma ja-rozprávania s dôrazom na aktuálny komentár rozprávača. Všetky epizódy, ktoré na spôsob mozaiky utvárajú príbeh románu, sú komentované z pozície aktuálnej reflexie minulých udalostí, pričom je nevyhnutné akceptovať ich ako súčasť ľudského života, a to predovšetkým v zmysle zodpovednosti za prežité a vykonané.

Ako sujetový a kompozičný kontrapunkt voči neutrálnej reflexii udalostí pôsobia v románe dva odlišne modelované charaktery ženských postáv. Na jednej strane je to postava trpezlivej a akceptujúcej poslucháčky (a partnerky v dialógu) – nemocničnej opatrovateľky Elišky, ktorá spoluutvára kompozičné rámcovanie príbehu v aktuálnom čase rozprávania, na druhej strane je to „do partizánskeho príbehu ponorená“ postava židovky Marty, ktorá ako dvojnásobná agentka pracuje pre nemecké gestapo a súčasne pre partizánov a svojou sujetovou funkciou (na rozdiel od Elišky) odkazuje na odvrátenú, temnú a neprekonateľnú traumu determinovanú udalosťami vojny (v zhode s tým sa jej osud završuje samovraždou). Napriek tomu, že viaceré ženské postavy (mimo dominantnej sujetovej línie sa objavuje ešte postava zmyselnej a požívačnej Jožiny) majú v Mňačkovom románe skôr doplňujúcu a ilustratívnu funkciu, vytvárajú významovo pôsobivý protipól voči mužskému epickému elementu so spoločným menovateľom odlišne motivovaných zdrojov „hrdinstva“ (zodpovedný a dôsledný Voloďa, živočíšne krutý Peter, hysterický Fred) a potvrdzujú Mňačkovo pozitivistické (čiastočne na hĺbkovú psychoanalýzu odkazujúce) presvedčenie o rozhodujúcom vplyve mentálnej výbavy človeka na jeho rozhodovanie a konanie.

Román vyššie uvedenými charakteristikami prekračuje hranice tendenčnej a schematickej povstaleckej a vojnovej prózy a zaraďuje sa do okruhu nielen časovo, ale aj spôsobom spracovania zrelších prozaických pokusov o túto tému (A. Bednár, R. Jašík, D. Tatarka, L. Lahola.) Nesie tiež zreteľné stopy neskôr naplno rozvinutého autorovho polemického, kritického a ironického odstupu od ideologicky tendenčného písania spisovateľov jeho generácie. Román sa v čase svojho vzniku početnými prekladmi, oceneniami (Cena Zväzu československých spisovateľov, 1960, Štátna cena Klementa Gottwalda, 1964) a tiež filmovým spracovaním (réžia: J. Kadár – E. Klos, 1963) zaradil k najúspešnejším dielam slovenskej literatúry.

Vydania

Smrť sa volá Engelchen. Bratislava, 1959; 1960; 1961; 1962; 1963; 1964; 1966; Praha, 1991.

Literatúra

BOB, J.: Nad Mňačkovým románom. In: Mladá tvorba, roč. 5, 1960, č. 2, s. 77.

DRUG, Š.: Chlapská kniha. In: Kultúrny život, roč. 15, 1960, č. 2, s. 4.

HÁJEK, J.: Nový román L. Mňačka. In: Plamen, roč. 2, 1960, č. 4, s. 108109.

KLÁTIK, Z.: Smrť sa volá Engelchen. In: Slovenské pohľady, roč. 76, 1960, č. 2, s. 232.

KUSÝ, I.: Slovenská próza v rokoch 1958 1960 (Tendencie a diela). In: K problematike slovenskej prózy. Bratislava, 1961, s. 279.

MATUŠKA, A.: Ešte Smrť sa volá Engelchen. In: Kultúrny život, roč. 15, 1960, č. 7, s. 4.

Autorka hesla

Zora Prušková