HĽADANIE STRATENÉHO AUTORA

MITANA, Dušan (1946 – 2019)

román, 1991

Základný konštrukčný princíp románu je protikladný tradičnej beletrii a príbehu (čiže aj dovtedajším Mitanovým textom): je to princíp textovej koláže, ktorá vzniká usporiadaním textov patriacich do heterogénnych žánrov. To umožňuje textu na štylistickej úrovni využívať aj ich odlišné funkčné štýly. Táto koláž zjednocuje svoje prvky prostredníctvom nadradeného princípu štruktúrovania, ktorým je literárna postava Tomáša Eliáša. Texty sú v knihe usporiadané z hľadiska súvislosti s touto postavou: buď sú „jeho“ zápiskami (ja-rozprávaním), alebo textami, v ktorých vystupuje ako literárna postava v tretej osobe. Sú tu jednak typy textov ako dialógy (Rozhovory s Demiurgom), denníkové nočné záznamy z „nočníka“, úvahy „z červeného zošita“, „z notového zošita“, korešpondencia (list čitateľky, list manželky), texty fiktívneho editora, poznámky (fiktívnej) redakcie, „encyklopedické“ heslá a celosvetové kalendárium. Tiež texty prináležiace do administratívneho štýlu (chorobopisy, životopis), publicistiky (citovaný rozhovor s autorom Dušanom Mitanom) atď. – tu ide o „citáty zo skutočnosti“.

Takýto konštrukčný princíp textu je interne, epicky v texte odôvodnený motívom zmiznutia spisovateľa Tomáša Eliáša – textovú koláž a fragmentárnosť preto odôvodňuje princíp usporadúvania Tomášovej pozostalosti. Subjektom vypovedania, situujúcim sa na najvyššom stupni tejto textovej štruktúry, je preto anonymný editor, čítajúci, usporadúvajúci a občas i píšuci texty tejto knihy (to samozrejme v rámci fikčného sveta tohto textu). Aj postava editora je vtiahnutá do ťažko rozhodnuteľnej hry: editorove poznámky číta Eliášova manželka, ktorá o tom píše, a píše aj o tom, že to nepíše ona, ale Tomáš Eliáš, ktorý však nie je Tomášom Eliášom, ale Dušanom Mitanom.

Princíp koláže má dopad i na charakter „príbehu“: „dej“ je akosi „za“ textom, v texte sú len jeho dôsledky (dokumenty, záznamy, poznámky), ktoré nie sú dejovo, epicky rozprávané, ale mimochodom oznamované, referované. Kolážový konštrukčný princíp generuje text typu silva (húština, les), pre ktorý je charakteristická heterogenita a relatívna autonómia textových elementov. Vzťahuje sa negatívne k ustáleným literárnym vzorcom: napríklad aj tým, že do svojej štruktúry kooptuje tzv. paraliterárne žánre (korešpondenciu, denníkové záznamy, konspekty). Sú to „intímne“ žánre, preto Mitanov text produkuje figúru autobiografickosti, zároveň ju však spochybňuje. Útržky románového života postavy spisovateľa Tomáša Eliáša sa totiž nápadne podobajú na „biografický text“ (Lotman) spisovateľa Dušana Mitanu, ktorý čítame na záložkách kníh a v rozhovoroch s Mitanom. Navyše je do textu románu kooptované spisovateľské meno z obálky knihy: Tomáš Eliáš píše a vydáva knihy pod pseudonymom Dušan Mitana. V „protismere“ k prvoplánovému, pozitivisticky „biografickému“ čítaniu Mitanovho textu však pôsobí mystifikačná „páka“ textu: sú totiž dvaja Dušanovia Mitanovia. Existuje človek, ktorý sa skutočne volá Dušan Mitana a tiež sa pokúša písať: keď niekto (t. j. Tomáš Eliáš) publikuje v časopise Mladá tvorba poviedku Oáza s jabloňami pod jeho menom, cíti sa, akoby mu ukradli identitu, nevie, kým je. Meno manželky tohto Dušana Mitanu (Eva Kristová) je totožné s menom manželky Dušana Mitanu z biografického textu Mitanových rozhovorov; a napokon „skutočný“ Mitana rovnako ako predtým Tomáš Eliáš prijíma jej meno (Krist). Produkovanie autobiografickej figúry je teda dvojznačné: je zároveň jej produkovaním i rozkladaním, jej striedavým vychyľovaním k pólu referenčnosti a k pólu figuratívnosti. Autorské meno Dušan Mitana, kooptované do textu, je paralelne účastné v dvoch svetoch: v inštitucionalizovanom životnom svete (meno na obálke knihy, meno v matrike) a vo fikčnom svete textu Hľadanie strateného autora.

V tejto línii produkovania/stierania autobiografie sa nachádza i vytváranie imidžu spisovateľa Eliáša/Mitanu, spojené s politickou fraškou: ide o „osudy“ nekonvenčného alkoholizujúceho a mierne psychopatického spisovateľa na voľnej nohe v období normalizácie. Mitanova fikcia zároveň začína nadobúdať globálny charakter: Dušan Mitana sa v blázinci správa ako Ježiš Kristus, Rozhovory s Demiurgom zasa ponúkajú alternatívne kozmogonické scenáre, v ktorých spolu komunikujú rozličné náboženstvá i fyzikálne koncepcie (Stvorenie sveta a Big Bang atď.). Rozhovory s Demiurgom ponúkajú fabulácie vychádzajúce z náboženstiev; ide o nečakané prepisovanie svätých kníh, rozohráva sa hra fikcie na základe už napísaných textov. Dialogickou formou sa tu naznačuje vlastne hra náboženského hľadania a pochybností Tomáša Eliáša. Lucifer je v týchto rozhovoroch braný podľa svojej etymológie ako „svetlonos“, padlý anjel, vzbúrenec proti Bohu. Každý Rozhovor ponúka niekoľko kozmogonických „verzií“, alternatívnych scenárov vzniku sveta a človeka.

Hľadanie strateného autora je typom postmoderného románu, v ktorom sa však stratila príťažlivosť tajomstva Mitanových prvých kníh.

Vydania

Hľadanie strateného autora. Bratislava, 1991.

Literatúra

HORVÁTH, T.: Dušan Mitana. Bratislava, 2000.

CHROBÁKOVÁ, S.: Húishú alebo Mitanovo húkanie po slovensky. In: Národná obroda, roč. 3, 26. 3. 1992, č. 73, s. 7.

MINÁR, P.: Mystérium textu. Dušan Mitana: Hľadanie strateného autora (Rozhovory s Luciferom). In: Kultúrny život, roč. 26, 1992, č. 8, s. 9.

PRUŠKOVÁ, Z.: O literatúre až nabudúce. In: Keď si tak spomeniem na šesťdesiate roky. Bratislava, 1994, s. 97-98.

ZAJAC, I.: Konvencie postmodernej hry v knihe Dušana Mitanu Hľadanie strateného autora. In: Romboid, roč. 41, 2006, č. 5, s. 24-28.

Autor hesla

Tomáš Horváth