GENERÁCIA – Dlhý čas čakania, Živí a mŕtvi, Zvony zvonia na deň

MINÁČ, Vladimír (1922 – 1996)

románová trilógia, 1958, 1959, 1961

Názov Generácia vznikol ex post, autor ho prvýkrát použil v roku 1962 pri českom vydaní trilógie.

Dielo zachytáva obdobie rokov 1943 – 1948, v ktorých sa odohrali tragické a dramatické udalosti spojené s druhou svetovou vojnou (spoločenská atmosféra vojnového štátu, vypuknutie Slovenského národného povstania) a zároveň sa v nich uskutočnili zásadné politické zmeny (februárový komunistický prevrat v roku 1948). Vzniklo v období hľadania nových výrazových prostriedkov po kritickom odmietnutí ideovo-estetických postulátov socialistického realizmu prvej polovice päťdesiatych rokov. Mináč sa vo svojej trilógii súčasne snaží rehabilitovať obraz Slovenského národného povstania, ktorý bol deformovaný stalinskými politickými procesmi s jeho hlavnými aktérmi a účastníkmi (proces s partizánskym veliteľom V. Žingorom a tzv. buržoáznymi nacionalistami).

Ústrednou témou trilógie je snaha zachytiť životný pocit svojej generácie, tak ako ju na jednej strane poznačili tragické vojnové udalosti (obete a ich vrahovia, mrzáci, psychické traumy), na strane druhej ju konfrontuje s povojnovou situáciou – tu Mináč konštruuje ideologický prozaický koncept v duchu komunistického svetonázoru (teleologický rozmer). Do roku 1989 bola Mináčova trilógia zaraďovaná medzi kľúčové diela „socialistickej literatúry“, pričom ako jej prototyp plnila aj významnú didaktickú funkciu. Spolu s Jilemnického Kronikou, Jašíkovou nedokončenou trilógiou Mŕtvi nespievajú a Bednárovým Skleným vrchom svojho času patrila medzi najdiskutovanejšie diela s vojnovou, resp. povstaleckou tematikou.

Mináčovým prozaickým východiskom je schematický ideový rámec, pričom jednotlivé postavy len reprezentujú, resp. ilustrujú protichodné ideologické pozície (postavy sú tu chápané ako „vešiaky na idey“). Na ich osudoch sa zreteľne podpisujú dejinné udalosti, resp. ony sú často len figúrkami na šachovnici dejín, ktorými hýbu neosobné sily „historických zákonitostí“ alebo autorský zámer, ktorý je v celom texte až „demiurgicky“ všadeprítomný. Racionalistická konštrukcia sujetu tak prevažuje nad tvorivou spontánnosťou a príbeh sa často stáva ľudsky nepresvedčivý, hoci je písaný v realistickom kóde.

Z kompozičného hľadiska plní dominantnú funkciu centrálny sujet (ideová genéza hlavného protagonistu Marka Uhrína), okolo ktorého sú zreťazené odbočky a minisujety, ktoré sa navzájom simultánne prelínajú, pričom ich funkciou je dotvárať celkový obraz doby. Tieto minisujety sú podriadené prísnemu autorskému zámeru (je tu vylúčená náhodnosť a živelnosť), ich funkciou je skôr ozvláštňovať hrdinovu cestu za „skutočným poznaním“ (viera v komunizmus), než ponúknuť čitateľovi alternatívne vyústenia životných príbehov jednotlivých protagonistov. Z hľadiska literárneho žánru nemá Mináčova trilógia pevný rámec, nie je „žánrovo ukotvená“, pričom spája navzájom heterogénne žánrové polohy (realistický kód, populárna literatúra, esej, publicistika). Mináč tu vedome ráta s rôznymi čitateľmi svojej prózy (intelektuálne publikum, mužská a ženská čitateľská obec). Jednotlivé časti trilógie sú členené na väčšie celky, ktoré už svojím názvom predznamenávajú dominantný tematický rámec, prípadne majú situačne ilustrovať dobový kontext či prostredie (Mesto spí a hovorí zo sna, Starý dobrý vidiek, Slnce, hmly a dážď, Boh je s nimi, Chladný vietor zrána, Komu na deň, komu na noc a pod.).

Už v úvodnej kapitole prvej časti trilógie, ktorá je situovaná do prostredia izby plnej dymu kdesi v bratislavskom Horskom parku, sa stretávame s niektorými hlavnými protagonistami príbehu: okrem Marka Uhrína sú to stotník Labuda, lekárka Ema, Olina a Valér Ferkodičovci, básnik a lekárnik Augustín Šerner. Nachádzame ich v stave dezilúzie (sú „otrávení strachom z prázdnoty“), ktorú sa snažia prekonať pitím alkoholu, neviazanou zábavou a satiricko-cynickým komentovaním a karikovaním dobových politických reálií (ideológia nacizmu). Už tu autor naznačuje, že toto nie je správna cesta a každý z protagonistov sa bude musieť konfrontovať a vyrovnávať s „podlosťou tohto veku“. Ústrednými motívmi sa stávajú strach a samota – v Markovom vnútornom monológu nachádzame existenciálny rozmer –, rozlišuje sa tu prírodný biologický detský strach od strachu dospelého a vediaceho. Práve cesta prekonávania pochybností, biologického a existenciálneho rozmeru ľudskej bytosti smerom ku kolektivite, nie však solidarizujúcej, ale ideologicky motivovanej, je ústrednou témou celého diela.

V priebehu deja pribúdajú postupne ďalšie postavy, ktoré majú svoju vopred určenú funkciu. Na jednej strane sú to kladné typy postáv, ktoré nie sú zobrazené vyslovene schematicky a pri ktorých má Mináč pochopenie aj pre ich ľudské slabosti, omyly a zlyhania alebo je k nim „láskavo ironický“. Negatívne postavy sú, naopak, zobrazené priamočiarejšie, pričom ich charakterové vady sa v konfrontácii so skutočnosťou zintenzívňujú a prejavujú sa in natura. Ich osobnostný portrét s psychologickými introspekciami býva však vykreslený plastickejšie, pričom celkové vyznenie je často v rozpore s pôvodným autorským zámerom a čitateľ sa skôr empaticky stotožní s obeťami historických zvratov než s ich víťazmi (útek Augustína Šernera za hranice v závere tretej časti trilógie).

Dôležitým životným zlomom pre Marka Uhrína, 23-ročného poslucháča filozofie, je stretnutie so živelným komunistom Jankom Krapom, ktorý pre neho znamená prvú „revolučnú výzvu“ na ceste k marxizmu. Prostredníctvom dialógu medzi týmito dvoma protagonistami Mináč načrtáva povahu budúcej Uhrínovej ideovej konverzie: váhavé hľadanie seba samého má byť nahradené ideovo ukotvenou vierou v komunizmus. Markov postoj, spočiatku poznačený intelektuálnou skepsou a stoicizmom, je vystavený skúškam doby, ktorá nepraje „intelektuálnym skúmaniam“.

Pobyt vo vojnou poznačenom meste sa pre Marka stáva neznesiteľným a odchádza na „starý dobrý vidiek“, ktorý sa uňho oproti pokryteckému mestu spája s predstavou domova, strateného raja detstva, prostoty duše a obdobím dospievania. Závetrie vidieka sa však stáva tiež len pomyselným; i sem prenikajú konflikty doby a zároveň sa umocňuje aj Markov generačný spor s otcom. Tu sa stretávame s ďalšou galériou postáv, či už s domácimi predstaviteľmi politického režimu (okresný veliteľ Lemnitzky), alebo s jeho kritikmi (učiteľ na penzii, humanista a numizmatický básnik Melicher, profesor Markech, autokratický komunista starý Krap), z ktorých niektorí sa stanú priamymi účastníkmi protifašistického odboja. Mináč súčasne karikuje predstaviteľov demokratického odboja, ktorí sú na rozdiel od rozhodných komunistov opisovaní ako neschopní, duševne obmedzení karieristi, čo býva často umocnené aj karikovaním ich fyziognómie (tvarohovitá tvár). Paralelne Mináč rozvíja aj vedľajšiu dejovú líniu, ktorú tvorí vzťah Oliny Ferkodičovej k stotníkovi Labudovi a Markovi Uhrínovi – kým v prvom dominuje telesnosť, v druhom duševný rozmer. Po odvelení Labudu na východný front (tomu sa však počas transportu podarí uniknúť) sa zintenzívni citový vzťah medzi tehotnou Olinou a Markom – Olina opatruje chorého Marka a zároveň objavuje v sebe vzdor. Po ďalších životných peripetiách sa jednotliví hlavní protagonisti (Marek, Labuda, Janko Krap, Ema) ocitnú v Povstaní. Marek opúšťa vidiek, idylický pobyt u starého gazdu je prerušený anonymným pokrikom „Nemci idú…“, ktorý má pre Marka iniciačnú funkciu – stáva sa súčasťou davu, hnaný vpred neosobnou silou. Táto záverečná scéna je opisovaná patetickým jazykom ako veľká monumentálna freska, pričom nadobúda takmer až archetypálno-mystickú podobu: „Musel ísť, ani na chvíľu nezapochyboval o tom, že musí ísť, bolo to mimo neho a súčasne hlboko v ňom; neznáma a nedefinovateľná sila, ktorá pochádza z lásky a nenávisti, zo vzduchu, ktorý dýchal, z utajovaného strachu pred samotou, z lásky k množstvu, k rodu, z ktorého vznikol a ktorého osud, napriek všetkému, bol jeho osudom.“

Druhý diel trilógie Živí a mŕtvi sa odohráva počas Slovenského národného povstania – hlavnými nepriateľmi sa tu okrem Nemcov a ich domácich prisluhovačov (nadzbrojník Filip Hracho, gardisti Vincent Ulrich a Ignác August Kolenatý) stávajú po ústupe do hôr aj prírodné živly („Slnko, hmly a dážď“). Okrem opisu dramatických a vypätých vojnových scén a udalostí (znásilnenie Hanky Krapovej, výsluch profesora Markecha, prepadnutie horárne na Laziencoch) sú jednotlivé postavy konfrontované s hraničnými životnými situáciami, v ktorých sa prejavujú ich charakterové vlastnosti. Medzi také patrí napríklad názorový stret medzi Jankom Krapom a „buržoáznym antikomunistom“ Švedom, ktorý sa končí jeho zastrelením (táto scéna zohráva aj v treťom diele trilógie dôležitú funkciu). Jeho zabitie Janko Krap ospravedlňuje slovami: „Bol to zbytočný človek. Bol to škodlivý človek. A teraz niet času zabávať sa so škodlivými ľuďmi.“ Túto situačnú scénu môžeme prečítať aj ako skrytú Mináčovu polemiku so „starou demokraciou a abstraktným buržoáznym humanizmom“, ktorý má nahradiť revolučná prax. Tento Krapov čin kontrastuje s Markovu „zmäkčilosťou“ a prílišným súcitom (scéna s mŕtvym psom, ktorý zahynie v troskách zbombardovaného domu). V priebehu deja tak Marek „dozrieva“ nielen ideologicky, ale aj ako muž (z uhrovitého chlapca sa stáva mocný bojovník). Osobitnú úlohu učiteľa zohráva v tomto procese zasväcovania kozmopolitný komunista a permanentný revolucionár komisár Bende. Okrem ortodoxného komunistického presvedčenia ho charakterizuje nespisovný rečový prejav, ktorý kontrastuje s intelektuálnou literátskosťou „duchovného“ básnika Augustína Šernera. Ten sa súčasne stáva akýmsi Markovým antipódom, pričom svoju nepresvedčivú protifašistickú aktivitu využíva vo svoj prospech.

Tretia časť trilógie Zvony zvonia na deň zachytáva povojnovú situáciu (obnovenie Československej republiky, prvé demokratické voľby v roku 1946) a komunistický prevrat vo februári 1948. Na postavy a udalosti je nazerané z ortodoxne ideologických pozícií, pričom sujetová línia sa postupne vytráca, resp. je v úzadí a je nahradzovaná publicisticko-pamfletickými úvahami, ktoré majú diskreditovať názorového protivníka (predstaviteľov „buržoázie“). Mináč pritom selektívne pracuje s dobovými reáliami, určité mená a udalosti zámerne vynecháva. Čoraz zreteľnejšiu úlohu zohráva autorská reč, postupne sa vytráca aj aký-taký ľudský rozmer postavy Marka Uhrína, ktorý stráca individuálne črty a stáva sa figúrkou riadenou neosobnými silami histórie. Z hlavnej postavy tak Mináč nevdojak vytvára jej karikatúru. Ak sme na začiatku príbehu poznali intelektuálne hĺbavého a citlivého mladíka, v jednej zo záverečných scén ho stretávame na ulici s revolverom vo vrecku, plného triednej nenávisti: „Bolo to zvláštne, nepôsobilo mu to ťažkosti byť nemilosrdným, niekdajšia ľútosť so všetkým a so všetkými, porozumenie, súcit, to všetko odplávalo (…) to všetko je psychológia, buržoázne haraburdie.“ Charakterovú necitlivosť a historický cynizmus sa Mináč snaží kompenzovať sentimentálnym opisom vzťahov partnerských dvojíc – po viacerých peripetiách sprevádzaných prechodným odlúčením sa Marek Uhrín a Olina Ferkodičová opäť stretnú, pričom záverečná scéna je ukončená až takmer rozprávkovo idylicky – postavy hľadia v ústrety šťastnej budúcnosti.

Literárna kvalita Generácie nie je jednoznačná: Mináč ako dobrý štylista dokáže na úrovni minisujetu plasticky opísať všedné životné situácie alebo vypäté dramatické scény, no v snahe dať im zastrešujúci spoločensko-ideologický rámec zlyháva. Politicky motivované superlatívy, ktoré boli v súvislosti s Generáciou pred rokom 1989 Mináčovi dobovou kritikou prisudzované („syntetický epik“, „autor veľkého spoločenského románu“), možno označiť za nepresvedčivé a nepresné. Je teda otázne, či sa Mináčovi podarilo prekonať ideologicky motivovaný „literárny schematizmus“ prvej polovice päťdesiatych rokov. Dá sa skôr hovoriť o úsilí ozvláštniť prílišnú ideologickú priamočiarosť prostredníctvom psychologizmu, vnútorného monológu, momentov telesnosti alebo literárnych postupov charakteristických pre sentimentálne či dobrodružné žánre. V porovnaní napríklad s Bednárovým Skleným vrchom však nemožno hovoriť o novom ideovo-estetickom posune, naopak, s takouto prozaickou koncepciou je Mináčova Generácia v polemickom vzťahu.

Vydania

Dlhý čas čakania. Bratislava, 1958; 1959 (In: Živí a mŕtvi); 1961 (In: Zvony zvonia na deň); 1961 (In: Živí a mŕtvi); 1969 (In: Generácia); 1972 (In: Živí a mŕtvi); 1978 (In: Živí a mŕtvi).

Literatúra

Biografické štúdie 10. Martin, 1981.

Život a dielo Vladimíra Mináča. Nitra, 1997.

HÁJEK, J.: Propagácia priemernosti alebo o neistote kritérií a iných veciach. In: Slovenské pohľady, roč. 76, 1960, č. 11, s. 1378-1386.

CHOMA, B.: Cesta k rutine alebo Mináč na rázcestí. In: Slovenské pohľady, roč. 77, 1961, č. 11, s. 71-75.

JUNGMANN, M.: První bitva válečné generace. In: Lidové noviny, roč. 8, 1959, č. 41, s. 4.

KUSÝ, I.: Propagácia náročnosti a pevných kritérií. In: Slovenské pohľady, roč. 76, 1960, č. 11, s. 1380-1386.

MATUŠKA, A.: Nový vklad a prínos. In: Kultúrny život, roč. 14, 1959, č. 9, s. 4.

MRÁZ, A.: Sila obžaloby. In: Kultúrny život, roč. 14, 1959, č. 44, s. 4.

NOGE, J.: Problémy prózy, problémy s prózou. In: Slovenské pohľady, roč. 78, 1962, č. 4, s. 12-19.

NOGE, J.: Prozaik Vladimír Mináč. Bratislava, 1962.

ROZNER, J.: Nad románmi Vladimíra Mináča. In: Slovenské pohľady, roč. 75, 1959, č. 8, s. 776-778.

ŠTEVČEK, J.: Obrazy z našich dejín. In: Mladá tvorba, roč. 4, 1959, č. 10, s. 28-29.

TRUHLÁŘ, B.: Mináčova generačná trilógia. In: Nové slovo, roč. 12, 1970, č. 9, s. 10.

ŤAŽKÝ, L.: Strach, úzkosť a nenávisť v trilógii Vladimíra Mináča. In: Slovenské pohľady, roč. 80, 1964, č. 8, s. 35–39.

Autor hesla

Pavel Matejovič