ZIMOVISKÁ

MIHALKOVIČ, Jozef (1935)

básnická zbierka, 1965

Zbierka prináša autorovu tvorbu z prvej polovice šesťdesiatych rokov. Na dobové zdôrazňovanie avantgardnej inovačnosti odpovedal prehlbujúcim rozvinutím jednej tematickej línie svojho debutu Ľútosť (1962) – príklonom k svetu rodiny, blízkych ľudí, domova, kultúrne a prírodne výrazného malokarpatského regiónu. Je to podložie žánrovo-štýlového amalgámu Zimovísk, kde sa spája fragmentárna príbehovosť, konkrétna vecnosť, objavná obrazovosť, abstrahujúca lyrická obrazová šifra a tlmená sebaproblematizujúca reflexia. Zbierka spolu s Dvojramenným čistým telom (1964) J. Stachu a Šialeným mesiacom (1965) J. Ondruša znamenala v polovici šesťdesiatych rokov kritikou akceptované presadenie sa mladej poézie konca päťdesiatych a začiatku šesťdesiatych rokov, ako aj potvrdenie výrazne individuálneho gesta každého z protagonistov tohto generačného nástupu.

Zbierka má dve časti: Plodnosť a Nesvoji. Kým v prvej časti prevažujú latentné postavy a ich fragmentárne alebo meandrovité príbehy z okruhu básnikovho dôverne známeho sveta – prelínanie, míňanie sa a vrstvenie ľudských osudov, v druhej časti sa dostáva zadŕhavo k slovu skôr hĺbková téma vzťahu, partnerstva, manželstva; naznačuje to aj synekdochicky sled názvov jednotlivých básní „ohnisko“, „myšlienka s manželstvom“, „nesvoji“, „domácnosť“, „zimoviská“. Väčšina rozsiahlejších básní z pätnástich textov zbierky je poctou blízkym ľudom (stará matka, starý otec, strýc – vidiecky kňaz z fándlyovského Naháča atď.), evokovaním ich života, zakorenenosti v každodenných úkonoch a veciach, sebaobetovanej odovzdanosti voči druhým ľuďom, životu i jeho koncu v smrti; je to ďalej sled malých básnických epitafov od Ľ. Štúra pochovaného v Modre až po inak anonymné ľudské existencie, čo vstupujú do textu ako postavy cez svoje epizódy či charakteristické repliky, resp. cez spomienky iných ľudí alebo priamo básnika ako citlivého svedka a účastníka celého tohto diania. (Ako najcharakteristickejšie texty možno uviesť Výpoveď, Sedliaci, Ornament). Epizujúce vyznenie zbierky nie je ani tak záležitosťou náznakovo fungujúcich postáv, reprodukovaných replík a predvádzaných epizód, podávaných neraz montážovou poetikou modernej prózy, ale skôr vzájomne sa obohacujúceho rezonovania ľudských životov v solidarite, spolubytí, pamäti alebo naopak deficitne v bolesti z osudového minutia sa. Paralelne so svedecky a účastnícky podávanou „pospolitosťou“ sa tematickou líniou stáva sebaproblematizujúca „manželská“ línia hľadaním si „miesta“ v archetypálne a prísne kontúrovanom svete, pričom práve mužská „pozemskosť“ a „vrúcnosť“ má vyvažovať doliehajúcu tiaž života.

Poetika zbierky, predovšetkým jej rozsiahlejších básní, má pozadie v polytematickej poézii, inšpirovanej Apollinairovým Pásmom, ako ju kanonizoval český poetizmus a v nadväznosti naň reštituovala časť českej a slovenskej poézie od konca päťdesiatych rokov. Bezprostrednejšie však J. Mihalkoviča oslovovala moderná básnická epika Příběhov (1963) V. Holana, kryštalizujúca sa na pozadí romantickej básnickej poviedky; priťahovala ho konkrétnym a zároveň básnicky suverénnym vyhmatávaním osudovosti, ktorá sa skrýva aj v najanonymnejšom ľudskom živote. Z iných verzií modernej básnickej epiky je v Zimoviskách cez čiastkovú tému „cintorína, spomienkového modelu mesta“ prítomná Spoonriverská antológia E. L. Mastersa (1916, hlavne však český preklad 1957), koncipovaná ako veľký cyklus epitafov – monologických prezentácií zosnulých a ich sveta. Sociálny a regionálny kolorit Zimovísk, implicitné podanie tragiky života zbližuje J. Mihalkoviča s časovo paralelnou prózou V. Šikulu, sebaproblematizácia autorského subjektu zasa s prózou R. Slobodu. Vlastné významové utváranie „sujetov“ Zimovísk osciluje medzi eliptickou zámlkou odchodu, straty, smrti („Mária odišla a ja som ostal tak“) a žánrovým rozvedením životného príbehu v jeho každodennosti, zhodnocujúco vystuženom napr. „vysokými“ liturgickými, resp. modlitebnými formuláciami („Katarína“, „ktorá si počula vozy“, „ktorá si cengávala hráškom“ atď.). Aj Mihalkovičovo výrazné básnické pomenovanie osciluje medzi hermetizujúcou šifrou toho, čo na život fatálne dopadá (zosnulý ako „ukončený“, „v šesťuholnom tichu“, „zaviečkovaný“), a elementárne zjasňujúcou krásou vecí i sveta (zimná scenéria ako „obrus krajiny prepálený srnčím trusom“).

Rozsiahlejšie príbehové básne všetky tieto postupy nevypočítateľne prepájajú, a tak sa miestami priamo symbolotvorne spriezračňujú, viaceré kratšie (Koncom leta, Sadenie, Myšlienka s manželstvom) zostávajú skôr hermetizujúcimi šiframi. Voľný verš s exponovanými veršovými presahmi, sporadické rýmy a zvuková výstavba, prozaizácia, kontrastne s tým enklávy viazaného verša – toto všetko stupňuje meandrovitú poetiku Zimovísk. Protiváhu istej motivickej rozbiehavosti vytvárajú Mihalkovičove básnické gnómy, napr. „Keby sme si ráno kríže povešali / na plot, každý by si večer pre svoj utekal“, odzrkadľujúce sedimentovanú skúsenosť „prirodzeného sveta“ ľudského života, ktorý diskrétne obkružujú Zimoviská. Ak „zaľudnenosťou“ Zimoviská korešpondujú s neideologickou, spontánnou sociálnosťou a nepatetickou existenciálnosťou literatúry šesťdesiatych rokov, tak priebežné pomenovanie, motív a princíp rastu, rastliny, vetvenia, koreňov atď. naznačuje zasa možný štruktúrujúci princíp Mihalkovičovo sveta a textu: takto chápaný tvar, utváranie odkazuje na viaceré nefiguratívne, abstrahujúce tendencie v súdobom výtvarnom umení, stavia proti artistne technickej predstave umeleckej štruktúry meandrovitosť jej utvárania a v konečnom dôsledku text „rastlinne“ situuje-zasadzuje do pôdy životnej skutočnosti.

Významovo zložitá poézia zbierky aj po rokoch podnecuje k novým čítaniam; tak sa v jej čitateľsky a interpretačne šťastnom osude napĺňa a opakuje iniciačne tvorivé gesto jej autora, ktorý dokázal svojou poéziou vytvoriť „mýtus“ – „ako výraz ľudského úsilia pretrvať čas, do ktorého sme ponorení“ (M. Hamada).

Vydania

Zimoviská. Bratislava, 1965; 1983; 1985 (In: Plodnosť).

Literatúra

BUNČÁK, P.: V zápase o tvar. In: Slovenské pohľady, roč. 82, 1966, č. 2, s. 129-130.

FELIX, J.: Domov i svet. Bratislava, 1986, s. 303–308.

HAMADA, M.: Básnická transcendencia. Bratislava, 1969, s. 72-82; Tiež In: Sizyfovský údel. Bratislava, 1994, s. 123-129.

HEVIER, D.: Dorozumenie v jednej reči. Bratislava, 1988, s. 36-44.

MATEJOV, F.: K poetike Mihalkovičových Zimovísk. In: Slovenská literatúra, roč. 34, 1987, č. 5, s. 436-449.

MATEJOV, F.: Lektúry. Bratislava, 2005.

MIHALKOVIČ, J.: Poézia konkrétneho sveta. In: JURÍK, Ľ.: Rozhovory. Bratislava, 1975, s. 97-103.

ROSENBAUM, K.: Priestorom literatúry. Bratislava, 1970, s. 136-139.

STRÁŽAY, Š.: Poézia podstatných vecí. In: MIHALKOVIČ, J.: Zimoviská. (Doslov.) Bratislava, 1983, s. 80-83.

STRÁŽAY, Š.: Dýchaním, pochybovaním. In: MIHALKOVIČ, J.: Plodnosť. (Doslov.) Bratislava, 1985, s. 167-170.

ŠTEVČEK, P.: Návrat k literatúre. Bratislava, 1967, s. 202-207.

ŠÚTOVEC, M.: Tá smutná duša básne. In: Kritika 66. Bratislava, 1967, s. 158-160.

Autor hesla

Fedor Matejov