VZBÚRENÝ JÓB

MIHÁLIK, Vojtech (1926 – 2001)

básnická zbierka, 1960

Po Spievajúcom srdci (1952), Ozbrojenej láske (1953) a Archimedových kruhoch (1960) sa básnik vrátil k svojim začiatkom, aby pokojne a sústredene opísal oblúk vyznačujúci cestu od Anjelov (1947) a Plebejskej košele (1950). V Spievajúcom srdci totiž tieto svoje významné začiatky odsúdil a poprel.

Básnická skladba s dramatickým pôdorysom znamená tvorivý návrat k východisku v úsilí preskúmať ho a po predchádzajúcom sebapopretí sa pokúsiť o syntézu. Ide o návrat k ústrednej téme Mihálikovej poézie, k Jóbovi, s ktorou vstúpil do slovenského básnictva v Anjeloch (Dvadsaťročný Jób). Vzbúrený Jób je príznačný pre vtedajšiu situáciu, v ktorej sa stalo hlavnou úlohou dopĺňať vývin o jeho nevyhnutnú časť – o kategóriu nepretržitosti, organickosti, o zakreslenie procesu, ktorý musí predchádzať každému ozajstnému kvalitatívnemu zvratu. Pre poéziu konca päťdesiatych a začiatku šesťdesiatych rokov bolo charakteristické presvedčenie, že pravda v nej vyslovená musí byť konkrétna, zmyslovo a skúsenostne jedinečná, t. j. musí byť výsledkom bezprostredného bytostného kontaktu so skutočnosťou, a nielen postulátom vôle a intelektu. Až vo Vzbúrenom Jóbovi si básnik uvedomil, že každému opravdivému poznaniu predchádza zápas vychádzajúci od subjektu a smerujúci k nadindividuálnym hodnotám. Vo Vzbúrenom Jóbovi už Mihálik takmer vôbec nepostuluje, ale zvádza zápas so sebou, so svetom a s falošnými názormi, čomu zodpovedajú jednotlivé časti skladby.

Skladbu rámcuje parodicko-satirický rozhovor či dišputa Stvoriteľa so Satanom, v ktorej je Mihálik najviac poplatný racionalistickej postulatívnej metóde a inšpirácii inou literatúrou (Bibliou) prostredníctvom citátov, parafráz a alúzií. Vnútorným jadrom skladby sú básne Opustená noc, Vianoce, Objatie a Dedičstvo, v ktorých sa priamo nadväzuje na básne Dvadsaťročný Jób (Anjeli) a Kronika (Plebejská košeľa). V nich sa spracúva osobná skúsenosť a cesta od vlastného subjektu k nadosobnej pravde. Túto líniu synovho monológu dopĺňa epickejší monológ otca, aby v závere oba splynuli do patetického až hymnického vyústenia Jóbovho plaču a Jóbovej vzbury. Osobný pátos prechádza do hymnického nadosobného pátosu, do monumentálnosti veľkej epopeje, po akej autor volal v Plebejskej košeli v básni Ráno.

Vo Vzbúrenom Jóbovi Mihálik odhalil svoj básnický typ v celej jeho rozlohe, vo všetkých vrstvách. Predovšetkým vášnivú a dravú bezprostrednosť Plebejskej košele, subjektívnosť výrazu a významovú pregnantnosť v reči blízkej ľudovému prísloviu. Významová jednoznačnosť sa prejavuje v ustálených pomenovaniach, ktoré sa často opakujú, vstupujú do nových kontextov, do nových básní, zo zbierky do zbierky, ako sú „krvavé slnko“, „slepé slnko“, „krvavý plameň“, „zavápnená jama“, „zavápnená duša“ a pod. Pozitívne pôsobí vo Vzbúrenom Jóbovi využitie modernej epiky, v ktorej hrá úlohu hegemóna lyrický živel. Každý epický príbeh sa podriaďuje lyrickému záznamu.

Ani táto básnická skladba sa podobne ako Plebejská košeľa nestretla s porozumením, a pritom ide o poéziu, ktorá je významná nielen v osobnom vývine básnika (tým, že sa v nej vrátil sám k sebe), ale aj v celej slovenskej poézii zo začiatku šesťdesiatych rokov.

Vydania

Vzbúrený Jób. Bratislava, 1960; 1974 (In: Básne. Zv. 2. Vybrané spisy Vojtecha Mihálika); 1983; 1986 (In: Básne. Zv. 2).

Literatúra

BŽOCH, J.: Jób vzdoru a vzbury. In: Pravda, roč. 41, č. 235, 24. 8. 1960, s. 3.

DEDINSKÝ, M. M.: Mihálikova postilla ateizmu. In: Predvoj, roč. 4, 1960, č. 33, s. 20.

HALIENA, J.: Vojtech Mihálik. Personálna bibliografia. In: Čitateľ, roč. 10, 1961, č. 6, s. 268-272.

HAMADA, M.: Mihálikova syntéza. In: Slovenské pohľady, roč. 77, 1961, č. 10, s. 40-47.

ŠTEVČEK, P.: Slovenský človek Jób a čo s tým súvisí. In: Slovenské pohľady, roč. 77, 1961, č. 1, s. 92-95.

Autor hesla

Milan Hamada