APPASSIONATA

MIHÁLIK, Vojtech (1926 – 2001)

básnická skladba, 1964

Dokumentuje odklon autora od schematickej, občianskej a príležitostnej politickej lyriky päťdesiatych rokov pod vplyvom liberalizačnej atmosféry nasledujúceho desaťročia. Predstavuje spisovateľov deziluzívny návrat ku každodennej ľudskej citlivosti, k subjektívnemu zážitkovému lyrizmu ako možnosti intímnejšej výpovede človeka o súčasnosti a zmysle ľudského bytia prostredníctvom ľúbostného citu.

Literárna kritika označila lyrickoepickú skladbu pojmom „hudobná sonáta“, pretože sa člení na tri vety – kompozičné cykly s výraznými hudobnými determinantmi (Allegro disordinato; Andante brutale. Ostinato; Moderato malinconico) a titul Appassionata evokuje paralelu s rovnomennou Beethovenovou sonátou f-mol, op. 57. Prvý cyklus v zhode s hudobným termínom appassionato (t. j. náruživo, vášnivo, zanietene) prináša reflexívny lyrický záznam krátkej, ale vášnivej a eroticky vypätej letnej lásky pri bulharskom mori. Ľúbostný vzťah je už v úvodnom rispete poznačený básnikovou dezilúziou, predtuchou trpkého konca, stroskotania lásky a pocitom sklamania z jej pominuteľnosti. Napriek silnému emocionálnemu vzplanutiu oboch partnerov láska je odsúdená na „popol, to mrzké dieťa plameňa“ pre priveľký rozdiel medzi „jeseňou“ a „jarou“, medzi starnúcim lyrickým subjektom a mladučkým ženským objektom lásky („Čo pre teba je šťastím, pre mňa trýzňou je. // Stretne sa jeseň s jarou? Kde? Ach, kto to vie?“). Podľa Jozefa Bžocha má skladba aj hlbší spoločenský dosah, „lebo za krachom lásky sa skrýva nespokojnosť s mechanizmom života, s jeho škrupuľami a konvenciami“.

Lyrický záznam osobných „citových dejín“ konfrontuje Mihálik s históriou a „dejinami lásky“ prevažne v reflexívno-melancholickej, ironicko-sarkastickej alebo parodizujúcej tónine v epicky komponovanej strednej časti skladby. Rekonštruuje v nej historicky známy „ľúbostný trojuholník“ ušľachtilého, vzdelaného, no starnúceho ruského revolucionára a filozofa Alexandra Ivanoviča Gercena, jeho nežnej mladej ženy Natálie a nemeckého romantického básnika Georga Herwegha, ktorému sa podarilo svojou rafinovanosťou dokonale rozvrátiť Gercenovo rodinné zázemie. Dej „banálneho trojuholníka“ sa odohráva v Moskve, neskôr v Paríži a v Nizze. Viaceré lyrickoepické scény sú pritom v tejto časti presne datované (ide o obdobie rokov 1838 – 1852). Priame i implicitné textové citácie dokazujú, že Mihálik sa tu opieral o populárne Gercenove pamäti a korešpondenciu jeho manželky Natálie, o výroky z Lenina, Marxa, Herakleita či Stendhala, využíval emblematickosť „pamäti“, „vášne“ a „múdrosti“ i „večného sporu pôvabu a charakteru“ svetoznámych literárnych postáv (Puškinov Onegin, Rostandov „šľachetný, múdry, lenže nosatý Cyrano“, Goetheho Faust či Werther, Shakespearov Romeo a Júlia) alebo alúzie na problémové ľúbostné vzťahy známych spisovateľských osobností (Balzac, Dostojevskij, Stendhal).

V treťom cykle, zameranom na protirečivosť ľúbostného citu (jazvy a rany v duši človeka po rozlúčení alebo stroskotaní lásky), dominuje opäť lyrická reflexia, v ktorej chce autorský subjekt dospieť k podstate či filozofii lásky. Na motívy ideálu čistej, „absolútnej lásky“ v kontraste s tematickou líniou telesnosti a živočíšnej zmyselnosti sa viaže v skladbe celá škála buď ironicko-sarkastických, alebo náladových melancholicko-trpkých obrazov s vnútorným prepojením na najrozličnejšie mravné defekty dnešnej spoločnosti. Básnik podľa Albína Bagina „zachytáva ostrú dialektiku, prudké zvraty a paradoxy lásky. Mihálikova podoba lásky je moderná, t. j. nerovná, mnohorozmerná a protirečivá. Keby sme mali vystihnúť jej podstatu jedným slovom, zvolili by sme pojem ‚oxymorickosť‘. Reč je o ‚láske neláskavej‘ a oxymoron tu značí paradox s najvyšším stupňom vnútorného napätia“, avšak „ani po prieskume na ploche desiatok veršov nedospel autor k uspokojivej charakteristike večného ľudského citu. I to je svojho druhu zámerný paradox.“

Po formálnej stránke sú pre prvú a tretiu časť skladby charakteristické lyrická artistnosť, prísne viazaný verš a kreatívna práca s eufóniou a rýmom vo forme klasických rispetov. Prímorské žánrové scény, ódické aj ironické vyznania lásky, vypätá erotika a viacvrstvové reflexie o „pamäti“ a zmysle lásky v živote človeka autor strieda s imaginárnymi rozhovormi lyrického subjektu so svojou milou, pre ktoré sú typické básnické kontrasty, paradoxy, irónia a sarkazmus. V strednej časti skladby pravidelný strofický útvar nahrádza – až na malé výnimky – voľný verš s výraznými epickými postupmi a pomerne striedmou metaforikou.

Skladba Appassionata má významné miesto v dejinách slovenskej poézie. Znamená autorov návrat k jeho expresívnemu zážitkovému typu lyriky a výraznú inováciu klasickej témy lásky po obsahovej i formálnej stránke. Svojimi ideovo-estetickými kvalitami vstupuje i do širšieho kontextu európskej ľúbostnej lyriky.

Vydania

Appassionata. Bratislava, 1964; 1967; 1971 (In: Tŕpky. Appassionata. Sonety pre tvoju samotu); 1976 (In: Tŕpky. Appassionata); 1981 (In: Erotikon. Súbor ľúbostnej lyriky); 1986 (In: Básne. Zv. 2); 1986 (In: Slnečný čas).

Literatúra

BAGIN, A.: Vojtech Mihálik: Appassionata, 1964. In: ŠTEVČEK, J. – BAGIN, A.: Obrazy a myšlienky. Bratislava, 1979, s. 120-128.

BŽOCH, J.: Kontakty. Bratislava, 1970, s. 340-344.

CZIBULOVÁ, E.: Vojtech Mihálik – personálna bibliografia. Galanta, 1997.

HAMADA, M.: Básnická transcendencia. Bratislava, 1969, s. 28-37.

KLÁTIK, Z.: Odvrátená tvár lásky. Mihálikova Appassionata ako ďalší zväzok KMP. In: Večerník, roč. 9, 8. 8. 1964, s. 8.

KOŽMÍN, Z.: Cesty depoetizace. In: Literární noviny, roč. 15, 1966, č. 30, s. 4.

MATEJOV, F.: Vojtech Mihálik. In: Čítame slovenskú literatúru 2 (1956 – 1969). Bratislava, 1997, s. 132-136.

PLUTKO, P.: Cesta k básnickému tvaru. Bratislava, 1979, s. 121-138.

ŠKAMLA, J.: Premeny poézie Vojtecha Mihálika. Bratislava, 1969.

ŠMATLÁK, S.: 150 rokov slovenskej lyriky. Bratislava, 1971, s. 295-300.

ŠMATLÁK, S.: V siločiarach básne. Bratislava, 1983, s. 49-81.

Autorka hesla

Eva Jenčíková