MOJE DETI

MARÓTHY-ŠOLTÉSOVÁ, Elena (1855 – 1939)

román, 1923 (1. diel), 1924 (2. diel)

Kniha vznikla prepracovaním zápiskov denníkového charakteru, určených pôvodne pre vlastné deti a ich potomkov. Podnadpis knihy definuje autorský zámer a svojím spôsobom anticipuje i predčasné ukončenie mladých životov: Dva životy od kolísky po hrob. Zápisky a rozpravy.

Kniha Moje deti sa člení na dva diely – prvý sa sústreďuje na staršiu dcéru Elenku a začína sa oslavami jej tretích narodenín v roku 1879. Obsahuje štyri časti, z ktorých posledná, popisujúca Elenkinu smrť, nesie názov Prečo? Prečo? Druhý diel sa po Elenkinej smrti sústreďuje na syna Ivana, ktorý bol od nej mladší o dva roky. Tiež má štyri časti a okrem toho ešte obsahuje kapitolu Šoltésovej reflexií nad Ivanovými listami, nad životom a smrťou Dozvuky a krátky protivojnový Dodatok.

Autorku od počiatku písania trápia „temné obavy“, pretože Elenka je slabé, chudorľavé dieťa. I nad jej neobyčajnou bystrosťou a nadaním matka skôr žasne, než aby sa z toho tešila, pretože v jej predčasnej vyspelosti tuší predzvesť čohosi zlého. Matka si uvedomuje, ako Elenka v chorobe myšlienkovo dozrela a že jej duševný vývin akceleroval temer do dospelosti. Priznáva, že ju často nechápe, že „k nej nemá kľúč“, preto aj ťažko môže na ňu vplývať. Zlá predtucha sa však napĺňa – oslabený organizmus podlieha zákernej pľúcnej chorobe a Elenka ako osemročná zomiera. V priebehu písania si Šoltésová čoraz častejšie uvedomuje, akou ťažkou úlohou je výchova detí a veľakrát konštatuje vlastnú bezmocnosť. Opakom týchto chvíľ, plných váhania, sklamania a obáv, sú dôverné chvíľky medzi ňou a chorými deťmi, keď sa vždy zvrúcnili ich vzťahy – starostlivosť a láska sa matke vracajú späť ako zadosťučinenie za strádanie a námahu.

Šoltésovej próza je pozoruhodná predovšetkým pedagogickou sebareflexiou – autorka si kriticky uvedomuje vlastné omyly a priznáva, že deti spätne vychovávajú ju. I moderná pedagogika na tejto knihe oceňuje, ako čitateľa zbavuje ilúzií o tom, že výchovou možno premeniť dušu dieťaťa. Autorka dokonca pripúšťa, že i niektoré dobré vlastnosti môžu byť „negatívne“ a časom sa dajú vnímať skôr ako slabosť, napr. Ivanova štedrosť.

Ivan bol opisovaný ešte v prvom diele ako mimoriadne pôvabné dieťa. Šoltésová s neskrývaným pôžitkom reprodukuje jeho detský jazyk, veľmi vtipne opisuje jeho detské šibalstvá. V druhej časti knihy je pozornosť sústredená už len naňho ako „jedináka“, ktorý sa ukazuje byť lenivý do učenia a horlivý skôr do chlapčenských výmyslov, s matkou však nestráca blízky srdečný kontakt. Sklamania rodičov s jeho vekom pribúdajú, preto musia pristupovať k sankciám. „Prečo je to tak, že sa človek v takýchto bolestiach musí stávať človekom?“, pýta sa milujúca matka, keď Ivan dostáva od otca bitku za svoje chlapčenské hriechy. Dospievaním sa Ivan „umúdri“, no vtedy nastupuje zákerná tuberkulóza a nakoniec premôže mladý organizmus vo veku tridsaťtri rokov, po získaní doktorátu práv a po sobáši s Oľgou Hrušovskou.

Záver knihy – blíženie sa neodvratnej smrti aj druhého dieťaťa – patrí k zážitkovo najsilnejším miestam v slovenskej literatúre vôbec. Autorka pritom dokáže odhadnúť primeranosť výrazu, nikdy neskĺzne do sentimentality – monumentalita zážitku je umocnená proporčnou komplementaritou dokumentárneho a umeleckého štýlu. V posledných kapitolách sa reflexie o výchove stávajú existenciálnymi úvahami o nekončiacom zármutku a bezmocnosti, o nepretržitej bolesti z prázdnoty po smrti detí. Je v nich prekvapivo úchvatný lyrizmus i diskrétna vecnosť, irónia i exaltovaná citovosť a predovšetkým nadčasová univerzálnosť.

Z pôvodne zamýšľaného zámeru písať denník o rozvíjaní sa svojich detí sa vďaka vynikajúcemu pozorovaciemu talentu a pôsobivému štýlu autorky stalo dielo, ktoré síce postupne stratilo denníkový charakter (niekedy sú zápisky robené len raz do roka v retrospektíve), ale sa rozvinulo do ojedinelého výchovného románu, ktorý pre autorkine progresívne výchovné názory a úvahy vysoko hodnotí i súčasná pedagogika. Žánrovo je kniha často rozporuplne definovaná (napr. J. Števček ju chápe ako náhradu psychologického románu), stretávame sa i s označením denníková biografia, môžeme ju chápať i ako kombináciu iniciačného románu s prechodom – v momente straty detí – do románu straty ilúzií. Práve román stratených ilúzií sa totiž konštituoval v realizme ako reakcia na romantické sujety; a práve takto zareagovala Šoltésová – predstaviteľka prvej generácie realistov – na negatívne kritiky svojho idealisticko-realistického románu Proti prúdu (1894). Ako autorka si uvedomila, že jej sila je v dokumentárnom realizme, nie v napodobňovaní S. H. Vajanského. Správnosť jej rozhodnutia potvrdilo i medzinárodné uznanie knihy Moje deti (vyšla vo viacerých prekladoch), ktorá patrí k najvýznamnejším memoárovým dielam v slovenskej literatúre.

Vydania

Moje deti. Martin, 1923 (1. diel. In: Sobrané spisy. Sv. 3); 1924 (2. diel. In: Sobrané spisy. Sv. 4); 1929; 1930; 1952; Bratislava, 1968; 1978; 1983; 2002.

Literatúra

ČEPAN, O.: Próza slovenského realizmu. Bratislava, 2001, s. 85-93.

MAHEN, J.: Nejkrásnější most na Slovensko. In: Živena, roč. 14, 1924, č. 10-11, s. 217-219.

MINÁRIKOVÁ, M.: Šoltésovej denníková biografia Moje deti. In: Slovenská literatúra, roč. 32, 1985, č. 5, s. 389-407.

ŠTEVČEK, J.: Esej o slovenskom románe. Bratislava, 1979, s. 163-182.

ULRICHOVÁ, V.: Typologický charakter diela E. M. Šoltésovej Moje deti. In: Slovenská literatúra, roč. 25, 1978, č. 4, s. 439-458.

VÁGNEROVÁ-HANDZOVÁ, V.: Doslov. In: MARÓTHY-ŠOLTÉSOVÁ, E.: Moje deti. Bratislava, 1983, s. 345-349.

Zápisníky E. M. Šoltésovej. In: Literárny archív 21. Martin, 1984, s. 7-39.

Zborník z vedeckej konferencie 14. – 15. mája 1985 vo Zvolene. Martin, 1987.

Autorka hesla

Marcela Mikulová