ELIXÍR

LUKÁČ, Emil Boleslav (1900 – 1979)

básnická zbierka, 1934

Básnik, ktorý sa sám charakterizoval ako „nenapraviteľný spiritualista, teista, pohŕdavý narcista, individualista“, sa v zbierke podľa vlastných slov pokúsil o syntézu či zmierenie estetického s etickým, hoci sa mohlo zdať, že sa autor tohto typu nebude venovať spoločenským problémom. Napokon s prvými náznakmi takejto poézie sa u Lukáča možno stretnúť už v zbierke Spev vlkov (1929).

Zbierka sa skladá z dvoch častí. V prvej sa nachádzajú verše plné životnej i názorovej skepsy, hrôzy z poznania priepastnosti života a pocitov nihilizmu. I láska sa, podobne ako v predchádzajúcej Lukáčovej tvorbe, spája s pocitmi nepokoja a rozčarovania. Známa lukáčovská „elégia analýzy“ sa v zbierke nestráca, ale stupňuje. Novým znakom je hľadanie väčšej odolnosti človeka zoči-voči pôsobeniu ničivých síl modernej civilizácie a nastupujúceho rozkladného fašizmu. „Si pravý muž? Chceš tvrdý byť jak kremeň? / V slnečnom ohni rozožni sa, premeň! // Studenou pŕškou bolesti sa zakaľ, / napi sa slzy, by si nezaplakal.“ Lukáčovo úsilie o básnickú skratku podmienené jeho intelektualizmom sa obohacuje aj lyricky, napr. kontaktom s poéziou Omara Chajjáma, ktorého v tom čase prekladal. O ľuďoch však nemá vysokú mienku, buduje na mravnej a duchovnej hodnote jednotlivca, nie na mase, v ktorej naopak vidí zdroj a parenisko fašizmu. „Je márna borba proti sline tej, / čo hrtan hltavý ti pľuje do líca. / Je jedno – spravodlivý, dobrodej, / keď reve ulica.“ Proti týmto nebezpečenstvám hľadá záchranu v prírode, v úsilí „byť bratom hviezd a synom slnca“. Oproti človeku, ktorý je plný rozporov a podlieha ničivým i sebaničivým vášňam, vyzdvihuje zvieratá, keď hovorí, že „nie na ľuďoch, na vás je svätožiara“.

V druhej časti zbierky majú už prevahu básne venované nadosobným problémom ľudského spoločenstva, ktoré je viac ako predtým vydané napospas zmaru a nieto kam z neho uniknúť. „Na prahu rodnom príšery apokalypsy, / z pralesov hodrušských echo čuť chechotu mieru / a v chrámoch obludná maska vojny.“ Taký je Lukáčov „elixír hrúzy“, to sú pre túto poéziu „grimasy znetvoreného času“. Básnik si uvedomuje, že je „večným vyhnancom so svojou poéziou“. Zoči-voči novej skutočnosti sa zaraďuje medzi prekliatych a jeho báseň nadobúda podobu vzdoru a vzbury: „Buržoázii úškľab patrí, / vkus urážame, slovo jatrí, / rúhavá pieseň nech znie!“ a buriči sú ochotní za svoj „sen o raji“, o lepšom usporiadaní ľudskej spoločnosti sa „na povraze húpať“. Takýto básnický hlas s revolučným zameraním je medzi básnikmi Lukáčovej generácie (až na davistov) ojedinelý. Spolu s davistami a významnými českými spisovateľmi (F. X. Šalda, I. Olbracht, V. Vančura, B. Václavek) protestuje proti násilnému potlačeniu robotníckej demonštrácie v Košútoch v roku 1931 (Dozvuky na Košúty), ku ktorým mohlo dôjsť iba v krajine, „kde korunujú lož“. A rovnako jednoznačné stanovisko zaujíma v básni Goethehof k udalosti z roku 1934, keď rakúsky kancelár E. Dolfuss dal rozkaz na streľbu vo viedenskej robotníckej štvrti Goethehof, čo básnik pokladá za prejav fašistickej zvrhlosti („kríž popáril sa so zviazaným prútím, sekera žehná v drapoch mäsiarov!“).

Umelecky tu dosahuje Lukáčova tvorba jeden zo svojich vrcholov. Básnik si zachováva spiritualitu, ale zbavuje ju abstraktnosti, intelektuálny racionalizmus, ktorého výsledkom je básnická aforistická reč, vyjadruje vnútornú rozpornosť a protikladnosť sveta s veľkou citovou účinnosťou. Apokalyptickosť doby vyslovuje s nevšednou básnickou prenikavosťou, v ktorej sa mu vyrovná len nadrealistická poézia R. Fabryho. Tu už ide o životne zdôvodnenú antitetickosť, ktorá prestáva byť dielom racionálneho intelektualizmu a stáva sa plodom vizionárskeho videnia sveta. Hoci sa Lukáč v závere zbierky pokúsil nájsť východisko vo viere v človeka a vyslovil ľútosť nad tým, že nezotrval v postavení subjektívneho lyrika, ba v poslednej básni sa chce znova vrátiť do „veže slonovej“, predsa len to bol márny pokus, pretože neľútostný čas mu to nedovolil, o čom svedčí nasledujúca zbierka Moloch (1938).

Vydania

Elixír. Praha – Bratislava, 1934; Bratislava, 1970.

Literatúra

Čo zostalo z básnika? (Zborník.) Bratislava, 2000.

FELIX, J.: Kritické rozlety. Bratislava, 1985, s. 109-110.

KOSTOLNÝ, A.: O poézii Emila Boleslava Lukáča. Bratislava, 1970.

PIŠÚT, M.: Hodnoty a čas. Bratislava, 1978, s. 282-284.

TOMČÍK, M.: Básnické retrospektívy. Bratislava, 1974, s. 192-204.

Autor hesla

Milan Hamada