LAMPA

KUŽEL, Dušan (1940 – 1985)

román, 1991

Po troch knihách krátkych próz je to štvrtá, rozsiahla próza, ktorá svojou témou i spôsobom spracovania nadväzuje na tvorbu autorov, ktorí debutovali v časopise Mladá tvorba.

Podľa prvých úryvkov z románu, ktoré boli časopisecky publikované v Slovenských pohľadoch už v roku 1971 a neskôr ešte raz v roku 1988, je možné predpokladať, že román Lampa vznikal v druhej polovici šesťdesiatych a v prvej polovici sedemdesiatych rokov. Vďaka jeho obsahu, ktorým sa autor vyrovnáva so skúsenosťou päťdesiatych a šesťdesiatych rokov, vďaka podobe a príbehu ústredného, čiastočne autobiografického hrdinu, ktorý zámerne prezentuje vykorenenosť, dezorientáciu a sociálny egocentrizmus autorovej generácie, a v neposlednom rade tiež vďaka zložito ambivalentnej aluzívnosti tohto románu na texty novozákonnej vierouky, sa román zaradil do skupiny zamietnutých alebo iným spôsobom zadržiavaných rukopisov (okrem Kuželovho románu napr. aj text Pamätí R. Slobodu alebo Hrúzova próza Slovenský Dekameron).

Román Lampa je komponovaný z prológu, pätnástich kapitol a troch Zjavení (Zjavenie I, II, III). Príbeh ústredného hrdinu, učiteľa Jána, je na jednej strane prerozprávaný ako výrazne literárne štylizovaná vízia aj s odkazmi na početné intertextuálne žánrové súvislosti (ironická parafráza novozákonných evanjelií, rozprávky, výrobného románu, westernu), paralelne je však čitateľný aj ako aktuálna spoločensko-kritická próza. Napriek zdanlivej polytematickosti sa jeho dominantná sujetová línia modeluje ako hľadanie zmyslu obyčajnej ľudskej existencie, pričom toto sa v texte per negationem prezentuje ako potreba neustáleho úniku, odchodu a návratu, púte, cesty, návratu k prírode, komunikácie s mysleným a chceným svetom. Prvá veta románu – „Zrazu sa v ňom rozsvietila lampa a on pochopil, že musí odísť“ – je nielen incipitom, ale tiež (s odkazom na titul) dominantným a návratným motívom prózy. Dôležitým štýlotvorným prvkom textu je autorská irónia a sebairónia, ktorá sa však týka skôr situačných výjavov na úrovni fabuly a oveľa menej postihuje štylisticky jednotvárnu rovinu autorského prehovoru. O to nápadnejšie pôsobí rôznorodá autorská intervencia na úrovni sujetového spracovania: základná žánrová schéma iniciačného románu osciluje medzi vysokými podobami žánru a nízkou podobou dobovej (parodicky aplikovanej) komunálnej a publicistickej rétoriky.

V pätnástich kapitolách románu čitateľ sleduje frapantné, prekvapujúce a dobrodružné osudy ústrednej postavy – učiteľa Jána. Sujetová línia románu je komponovaná ako príbeh narušeného vedomia, fabula sleduje jeho premeny z pasívneho vykonávateľa príkazov (rituály rodinného života, stereotyp socialistického školstva) na vedomie, ktoré sa pokúša ústretovo komunikovať so svetom sociálne a psychicky odkázaných, aby následne registrovalo ambivalentnosť a obmedzenú hodnotu takejto snahy. V zhode s tým ústredný hrdina musí podstúpiť iniciačnú cestu od chaotického vedomia seba samého až k pochopeniu vlastných limitov a obmedzení. Sám so sebou sa ocitá v prvej tretine románu, keď po rozhodnutí zmeniť dovtedajší neproduktívny stereotyp vlastného života uniká do prírody, kde sa pokúša žiť iba na základe vlastných elementárnych možností bez pomoci civilizácie a pritom neubližovať a neškodiť ostatným.

Prvá alúzia na rolu novozákonného Spasiteľa sa explicitne objavuje v medzikapitole Zjavenie I, ktorá otvára druhú tretinu románu. Ján sa v nej dostane do psychiatrického sanatória, ktoré v spoločnosti stráži normu (eufemisticky sa deklaruje ako potreba normality) a od tejto chvíle sa stáva viacnásobne prenasledovanou osobou. V kolektíve duševne chorých ho vnímajú ako Mesiáša a Spasiteľa a on postupne prijme „hru na iného“. Po tom, ako si uvedomí, že pomoc druhému nemôže byť absolútna a dokonalá, pokúsi sa spolu s chlapcom Martinom, ktorého vyliečil z potupnej choroby, o útek. Tretia, záverečná časť románu je najviac otvorená udalostiam „vonkajšieho sveta“. Po sklamaní zo života v komúne mladých anarchistov chodia Ján a Martin podľa vzoru učeníkov po svete a hľadajú si v ňom svoje miesto. Finále románu a jeho epilóg sú sériou výjavov, ktoré tematizujú spor sakrálneho a profánneho života, citujú, ironizujú a parodujú ich vzájomnú zameniteľnosť v zložitej interakcii ľudského ideálneho vedomia a konkrétneho prežívania. Z tohto hľadiska hodnotu čistých symbolických výjavov dosahuje scéna Jánovho dialógu s hrdzavou atrapou smrtky z kočovného divadla alebo situácia hrdinu, ktorý aby unikol prenasledovateľom, zmeravie v pozícii ukrižovaného na božej muke pri ceste.

Román Lampa je vo svojom základnom smerovaní zložito štylizovanou alegóriou o morálnej a sociálnej skúsenosti autorovej generácie, obsahuje početné odkazy intertextuálnej povahy a v čitateľskej recepcii funguje nielen ako svedectvo o človeku a dobe, ale tiež ako obraz rôznorodých literárnych vplyvov z rozhrania šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov 20. storočia.

Vydania

Lampa. Bratislava, 1991; 2003.

Literatúra

BARBORÍK, V.: Pokus o životnú alternatívu: daň zo sekularizácie. In: Slovenská literatúra, roč. 2, 2005, č. 2, s. 104-117.

PETRÍK, V.: Svetlo v nás. In: Tvorba T, roč. 1 (10), 1991, č. 5, s. 30-31.

PRUŠKOVÁ, Z.: Keď si tak spomeniem na šesťdesiate roky… Bratislava, 1994, s. 100-102.

ZAJAC, P. Tichý chlapec sa vracia. In: KUŽEL, D.: Dielo 1. Bratislava, 2003, s. 9-14.

Autorka hesla

Zora Prušková