VYZLIEKANIE Z HNEVOV

KUPEC, Ivan (1922 – 1997)

básnická zbierka, 1965

Keď I. Kupec vydával svoje kľúčové knihy šesťdesiatych rokov – básnickú skladbu Mahonai (1964) a rozsiahlu lyrickú zbierku Vyzliekanie z hnevov, mal za sebou mladícky debut Podľa hviezd meniť masky (1940), publikovaný v kontexte slovenského nadrealizmu, opätovný vstup do poézie zbierkou Nížinami výšinami (1955), ako aj úsilie čeliť schematizmu päťdesiatych rokov dôrazom na „romantickú tvár poézie“ (názov jeho programovej eseje), t. j. dôrazom na ľudskú senzibilitu, túžbu a romantickú básnickú revoltu – zbierka Mušľa (1961) a knihy esejí Obrana poézie (1963) a Nesmrteľní (1963). Vyzliekanie z hnevov predstavuje zrelú podobu Kupcovej básnickej vízie človeka a sveta, spätej s uvoľnením šesťdesiatych rokov, a inovačnú poetiku v silovom poli postsymbolizmu, postsurrealizmu, ako aj neoavantagardy konca päťdesiatych a šesťdesiatych rokov.

Tematická línia „vyzliekania z hnevov“ ako vehementného účtovania s totalitárnou ideológiou, praktikami päťdesiatych rokov a ich dôsledkami je neraz dotovaná obrazmi z okruhu starovekých, resp. orientálnych despocií alebo inkvizície, čím sa konkrétny dejinný fenomén mení na prejav stáleho antropologického ohrozenia človeka mocou, klamom, davovosťou a násilím (Monológ eunuchovho syna, Dobre, teda zabudneme, Vysvedčenie, Vykrádači pyramíd, Vyzliekanie z hnevov, Premeny civilizácie). Proti kolektívne „stádnej“ alebo „hmyzej“ existencii básnik kladie vzdorne hrdé gesto individuálneho nasadenia a rizika (vstupný programový text Druhý manifest – samotný názov zrejme osciluje medzi polemickým odkazom na Komunistický manifest K. Marxa a F. Engelsa a pripomienkou surrealistických manifestov A. Bretona). Oslobodzujúce alebo aspoň útešné alternatívy nachádza I. Kupec v prírode, v ľudskej senzibilite a láske, v torzách kultúrnych mýtov, v možnosti seba-tvorby poéziou. Príroda má povahu celku, agnosticky a fatálne obopínajúceho ľudské bytie i nebytie (Prstoklady na staré variácie, Oslepení slncom, bežíme k smrti). Príroda je aj „miestom“ mýtickej genézy dávneho panteistického božstva i krehkého človeka (Šedivé oko krajiny). Prírodné fascinácie tak u I. Kupca relativizujú dejiny, ich moderné ideologické projekcie a nároky. Príroda v podobe konkrétnej krajiny je aj miestom pre vychádzku-meditáciu a podnetom na uvedomenie si solidarity so všetkými živými bytosťami (Malá óda na oceán). „Raz, možno naostatok predsa len dospelejší, / Viac ľuďmi, znova viac časťou prírody v návratoch / Márnotratných synov, vyslovíme aj bolesť, / Sediacu hrdinsky na konári, bolesť, / Drvenú nevšímavosťou päty, dušu kremeňa a krik žaby… / Opustenosti.“ Do Kupcovho obrazu prírody ako kritickej miery ambícií človeka vnáša scudzujúci efekt postsurrealistická katastrofická deštruktívnosť, striedanie iluzívneho plánu a veristického detailu, inscenovaná rekvizitnosť. Príroda je napokon inšpiráciou na úrovni drobného motívu-obrazu – hladký kamienok ako zhmotnenie nehy (Slová pre teba, z riečnych kameňov) alebo „darkyňou“ poeticky vyznievajúcich slov-názvov z rastlinnej ríše (V plenéri, čítam v knihách zeme).

Tematická línia lásky – to sú oslovenia, prosby, túžby, adorácie, stretnutia, či už v podobe lyrickej skratky, alebo v podobe nákladnejšej štylizácie (8 vznešených songov o láske, Zatmenie ženy). Je to napr. „topografia“ ženského tela, vpísaná do plynutia rieky (Rieka: tá, čo mešká) so zaklínajúcim refrénom: „Len tak, pre trochu tepla, pre číru radosť dotyku“, alebo „nekrológ“ za dobovým ženským idolom, charakteristicky vystužený reáliami konzumnej civilizácie (Báseň pre Marilyn, neprečítaná na pohrebe). Láska, resp. senzibilita je „podmetom“ aj objektivizovaných výjavov, napr. v štýle mestského folklóru (Ryšavé symboly) alebo životnej bilancie – katalógu vecí a spomienok (Čo zostáva po mŕtvych). Vôbec lyrika u I. Kupca sa miestami objektivizuje aj do výjavov na spôsob romantickej, resp. surrealistickej mytológie mesta (Neznámy muž, blúdiaci nocou) alebo do nízkej, „čiernej“ grotesky (Traja hrobári pod viechou). Nad naznačenou textovou rozmanitosťou zbierky dominuje však „vznosná“ problémová línia: I. Kupec ako básnik bohatých kultúrno-literárnych reminiscencií aj čas „vyzliekania z hnevov“ vníma ako odyseovské putovanie človeka prírodou a dejinami (Dôjdeme ešte domov, Odysseus?). Poézia, u I. Kupca vlastne na pozadí tradície oxymórická „antipoézia ľudskosti“, všetku túto námetovo-problémovú rozmanitosť, všetky rozpornosti a nádeje predkladá čitateľovi buď v disharmonickej, rétoricky apelatívnej, alebo v lyricky terapeutickej verzii.

Kupcova poetika obmieňa nadrealistický monotónny voľný verš buď smerom k syntakticky a lexikálne „zahustenému“ odstavcu, suplujúcemu strofické členenie, alebo smerom k veršu „štiepanému“ na nosné slovné spojenia, slová, ba až časti slov (prejavuje sa tu možná lekcia z povojnovej európskej hermetickej lyriky, napr. z P. Celana). Scudzujúce metafory z oblasti prírody alebo kultúrnej tradície neraz „uzemňuje“ civilizačno-každodenná reália. Iróniou stíha básnik pervertované prejavy „čo je ľudské“, kým „ne-ľudská“ príroda, jej disharmonická, ba až chaotická sebestačnosť, nadobúda kontrastnú vznešenosť. Témy i obraznosť Kupcovej lyriky napriek značnej štylizovanosti nesie však väčšinou spontánny materializmus prírodných živlov a ľudskej telesnosti, ľudských potrieb a túžob, materializmus ostro kontrastujúci s oficiálne hlásaným a praktizovaným materializmom kalkulovaných záujmov a pohnútok.

Zbierka Vyzliekanie z hnevov mala aktuálny spoločenský kontext vo vyrovnávaní sa so skúsenosťou päťdesiatych rokov (Démon súhlasu D. Tatarku, zbierky alebo jednotlivé básne L. Novomeského, M. Válka, J. Ondruša, J. Škamlu, V. Mihálika). Proti politickej a ideologickej redukcii človeka postavila práve poéziou kultivovanú ľudskú senzibilitu, nadväzujúc tak na pôvodné zdroje umeleckej avantgardy, rozvíjané v štyridsiatych a opätovne aj v šesťdesiatych rokoch napr. D. Tatarkom ako autorom Panny zázračnice (zistenie a formulácia M. Hamadu). Kupcove konkrétne hľadania v oblasti voľného verša, syntaxe, básnického obrazu, jeho životnej spontánnosti a štylizovanej artificielnosti, celkovej kompozično-žánrovej koncepcie básne („dlhá“ báseň, cyklizácia, fragmentarizácia) zapadajú do inovačných premien slovenskej poézie šesťdesiatych rokov. Preto I. Kupec vzhľadom na poéziu M. Válka, J. Stachu, J. Mihalkoviča, J. Ondruša atď. sa mohol oprávnene pokladať „za jedného z ich spolubežcov na trnavskej rovine“. Zároveň emfaticky pozdravil nastupujúcich „osamelých bežcov“, na ktorých prieniku do knižne publikovanej literatúry sa diskrétne podieľal, ako „snežných mužov“ vo „vykričaných dómoch“ poézie (Harlekýnom, mojim mladším bratom). Zbierka Vyzliekanie z hnevov zostáva jedným z neprehliadnuteľných orientačných bodov pri alternatívnom prekresľovaní zdanlivo ustáleného obrazu slovenskej poézie posledných desaťročí a rovnako zdrojom spontánnych čitateľských objavov básnicky šťastných formulácií, či už z oblasti eroticko-partnerskej komunikácie, ekologickej citlivosti voči prírode, stoickej odolnosti voči paradoxom dejín, alebo všímavosti voči aj nelyrickým perifériám a suterénom ľudského života.

Vydania

Vyzliekanie z hnevov. Bratislava, 1965; 1992 (In: Básne).

Literatúra

BOKNÍKOVÁ, A.: Ivan Kupec. In: Portréty slovenských spisovateľov 2. Bratislava, 2000, s. 57-71.

HAMADA, M.: Básnická transcendencia. Bratislava, 1969, s. 20-27.

KUPEC, I.: Denník 1962 – 1968. Bratislava, 1999, s. 136, 139, 155.

ROSENBAUM, K.: Priestorom literatúry. Bratislava, 1970, s. 123-125.

ŠMATLÁK, S.: Pátranie po domove. In: Kritika 65. Bratislava, 1966, s. 198-201.

VANOVIČ, J.: Antidialógy. Bratislava, 1968, s. 174-182.

Autor hesla

Fedor Matejov