KNIHA TIEŇOV

KUPEC, Ivan (1922 – 1997)

básnická skladba, 1990

Podtitul „verše z rokov 1967 – 1976 a 1987 – 1988“ vyjadruje dlhú genézu skladby, čo sa premietlo do jej rozsahu a celkovej zložitej štruktúry. Východiskovou témou je básnicky štylizovaná prírodná krajina úniku od sveta do tvorivej osamotenosti, „sujetom“ zvraty ľudských osudov v čase, šifrovane prítomným pozadím spoločenská situácia básnika od konca šesťdesiatych po koniec osemdesiatych rokov a latentnou dominantou sama poézia ako umenie podať o tom všetkom vzrušene vypäté alebo zmierlivé svedectvo.

V šesťdesiatych rokoch po skladbe Mahonai (1964), zbierke Vyzliekanie z hnevov (1965) a po výbere z ľúbostnej poézie Zatmenie ženy (1966), ktorý rekonštruoval cez jednu tému oblúk autorovej tvorby od štyridsiatych rokov po prítomnosť, vydáva I. Kupec zbierku Hodina s anjelom (1968), kde sa podľa neho už ohlasuje zámer budúcej Knihy tieňov. Politický postih v podobe publikačného zákazu pôvodnej tvorby, ktorý doľahol na I. Kupca začiatkom sedemdesiatych rokov, paradoxne sústredil básnikovu energiu na „knihu“ obopínajúcu celé desaťročie. Prvú verziu ešte nedokončenej skladby mohol autor publikovať v zbierke Tieňohra (1988), kde paralelne s ňou publikoval skladbu Rozhovory s Emíliou – „rozhovory bez konca“ s celoživotnou partnerkou ponad hranicu smrti a v tieni možnej prírodno-civilizačnej apokalypsy.

Značný rozsah i zložitú textovú rozmanitosť Knihy tieňov vyvažuje premyslená kompozícia. V dvoch častiach sú „verše z rokov 1967 – 1976 a 1987 – 1988“, a okrem nich viac ako stotridsať básní rôzneho rozsahu, rozčlenené na dvanásť sekvencií v zmysle dvanástich mesiacov a implicitne štyroch ročných období. Každá sekvencia sa skladá približne z desiatich textov; sekvenciu vždy pointuje tvarovo a typograficky odlíšená báseň prevažne s prírodnou motivikou, čo predstavuje paralelu, alegóriu alebo apelatívne zhrnutie práve absolvovaných lyrických pohnutí, fragmentárne epických akcií a ich reflexie. Texty sú radené viac-menej chronologicky, v obsahu Knihy tieňov pri každom figuruje dátum napísania.

Vstup do Knihy tieňov je básnikovým vstupom do archaicky pôsobiacej krajiny, obývanej iba prízrakmi, mýticko-folklórnymi bytosťami, básnikovými fantazmami alebo nanajvýš čudáckymi ľudskými bytosťami a ich osudmi: „Tu budem žiť, zabudnutý sebou samým. / Prvá noc navštívenia básne…“ (Je taká krajina I). Básnika zasväcujúco-varovne navštevujú „tiene“, resp. „tôňa“ – na spôsob „hostí“ I. Krasku z jeho rovnomennej básne (Prvá báseň tieňov). Totálne deziluzívnej reflexii ľudského života (A predsa žijeme) vychádza v ústrety aj hlas z odvrátenej strany, keď ho básnik personifikujúco prepožičia neľudskej prírode (Z myšlienok kameňa, Z myšlienok netopiera). Autor, štylizovaný ako eremita, starnúci faun alebo mestský návštevník prírodnej krajiny, zaznamenáva paganisticky archaické a zasunuté príhody (Hádanie zo zeme, Mlčiaci svedkovia, lokálnu verziu oféliovského motívu Z tamtej strany slzy a ďalšie), absolvuje stretnutia latentne erotické (Pastierka vtákov I, Pastierka vtákov II, Neskutočná krása) alebo desivo groteskné (Osudnica), vystavuje sa rozprávkovo-folklórnym skúškam (Prikázanie). Všetky tie polobytosti-polofantazmy raz majú personifikovať „mocnosti“ prírody, lásky, ľudského osudu, inokedy fantazijne ozvláštňujú básnikov pobyt v prírode a krajine alebo jednoducho len ako antikvárne rekvizity dekorujú text.

Priama lyrická reflexia v Knihe tieňov miestami prechádza aj do gnómicky štylizovanej stoickej seba-výchovy básnika zoči-voči „bytostiam a hmote bez masky, aké boli / a aké sú v kruhu jediného môjho darovaného života“ (Si doma, v bolesti, Nerátaj míľniky ciest, Choď proti svetlu, Povedz to dnes už radšej vetru). Príroda u I. Kupca vydáva zo seba aj číre lyrické žánrové výjavy (Vrabčí deň, V lesnej čítanke); neskôr v zhode s ekologickou angažovanosťou sedemdesiatych a osemdesiatych rokov pristupuje k nim kritický report (Nedeľný podvečer hory, správa) a civilizačno-apokalyptická groteska (Už máš všetko). Z magicko-lyrického chiazmu básnika a krajiny sa popri gnómických úvahách a prírodných výjavoch vydeľujú latentné alebo rozvinuté stretnutia, návštevy, spomienky, príbehy na spôsob drobnej epiky (od stajených tragédií A tak nádherne sa dnes rozsnežilo, Spomienka I, cez príbeh ľudskej bizarnosti Neprekonateľný impulz až po životný príbeh zhutnený do portrétnej básne Deti zbierajú bleskové slzy, A u trinástej apoštolky). I. Kupec ako básnik angažovaný (nie v úzko ideologickom zmysle) svoju priebežnú deziluzívnu reflexiu (Nedeľné odpoludnie stareny, Obesencov monológ) obracia aj proti dobe, jej normalizačnému marazmu (Druhá báseň tieňov, Nový oltárny vek), kreslí pamfletické karikatúry jeho aktérov (Portrét I, Portrét II), otvorene podáva tristnú bilanciu aj svojho storočia totalitárnych spoločenských utópií (Ale sme v dejinách, Druhá najkratšia báseň pre rok 2000).

Zo všetkého predsa len zostáva popri terapeuticky vnímanej prírode vedomie prežitého života, ktorý sa môže a dokáže neokázale, bez hystérie prijať vo svojej konečnosti (Prísažná rekapitulácia starca); zostáva láska, súcit a spomienka (Fotografia usmiateho dievčaťa na náhrobníku); zostáva vzťah k matke, premietnutý do šifry jej odchádzania (Kedy matka onemieva), objektivizovaný do nutkavých výkonov, dojemne opakujúcich materinské gestá (Údel vdovinho syna), alebo formulovaný priamo, konfesijne (Kacírovo vyznanie: matka). Aj zdanlivo čisto jazykový živel, akým je v Knihe tieňov Kupcova básnická hra s prísloviami alebo frazeologickými spojeniami (Súboj s prísloviami I, II, III), príznačne sa mení na virtuózne jazykové „tance smrti“ – „proti životu nieto lieku, povedal mŕtvy“. Textová rozmanitosť Knihy tieňov umožňuje viesť ďalšie alternatívne tematické línie alebo spojivá – napr. „vanitas“ (Telá v pavučine slnca, Hádanie z očí) alebo „súmrak bohov“ (Tu aj blatá, Tretia báseň tieňov). I. Kupec uplatňuje aj prerývanú cyklizáciu, keď viacero koncepčne a tematicky blízkych básní rozptýlených v rámci celej skladby spína názov a číslovanie. K určujúcim tematickým líniám krajiny, prírody, lásky, ľudských osudov, stoickej seba-výchovy, vzdorovania dobe, testamentárneho bilancovania života patrí aj samotná poézia – od vstupnej básne, kde deficitne „krajina zostala bez Orfea“, až po úvodnú báseň druhej časti, kde výmena studničného vedra, vôbec studňa a čerpanie z nej alegorizujú poéziu, potrebu jej ľudskej a technickej korektúry (Báseň o vedre).

Tematická rozmanitosť Knihy tieňov ťaží z jazykovo-obrazovej polyfónie skladby. Je to elementárne ľudová jadrnosť – „vrany, Cigánove sliepky“, inovačná slovotvorba – „vetromilnica vyhnaná mužom“, aktualizácia frazeologických spojení alebo gramatických väzieb – „slama storočia vymlátená“, „Čo sa jej stalo? Nič, asi len / odišla o život ďalej“. Svet prírody, patinovaný rustikálny svet a sekulárna každodennosť súčasníka vnášajú do skladby svoju bohatú slovnú zásobu. Tradičnú „vozvýšenosť“ poézie a reflexie predstavujú rekvizitné „vajatanie ducha“ alebo „perute protikladov“. Časovú hĺbku dianiu majú dodať kultúrnohistorické rekvizity, ako „studničky trójskych žien“ alebo „Kleopatrina višňa“. Odvrátená dimenzia bytostí a vecí vstupuje do textov cez surrealistickú obraznosť: „mlyn… / smutnejší ako slepúch, vyliezajúci / z kukučkových hodín“; scudzujúcu „nevľúdnosť“ navodzuje však aj korektný detailný opis, keď napr. konvenčnú idylu budovania hniezda rozrušuje to, že „vták si nosí zem z aleje mŕtvych, / hoci zväčša z ostredka nekrstených ľudských mláďat“. Extenzívne hromadenie práve takejto obraznosti vedie k zámernému znejasňovaniu, ba až k zneskutočneniu bytostí a vecí, čo zodpovedá východiskovému rozpoloženiu Knihy tieňov: „akoby som sa ocitol v akomsi alternatívnom / území, kde už ani maska nevie, koho skrýva, / a kde aj tma aspoň na okamih volá po svetle / mimo seba, / aby sa utvrdila v práve na samojestvovanie.“ Kniha tieňov popri obrazovej lyrickej skratke a gnóme preto hojne pracuje s komplikovanou syntaxou, s rétorikou opakovacích figúr, stupňujúcich sa enumerácií, paradoxov a tautológií. Kupcov dôsledne voľný verš sa intonačne i tvarovo diferencuje na gnómický, epicky naratívny, opisne-enumeratívny a diskurzívne-rétorický.

Tematické línie a žánrovo-tvarovú diferencovanosť Knihy tieňov zjednocuje autorské gesto: kontinuitným písaním uchovať a osvedčiť svoju individuálnu existenciu navzdory nepriazni doby, bez ohľadu na možnosti aktuálneho publikovania. Je to paralela s fragmentárne autobiografickým a denníkovým písaním českého a slovenského literárneho disentu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Čas knihy tieňov od konca šesťdesiatych po koniec osemdesiatych rokov je individuálne časom od potlačenia reformných nádejí šesťdesiatych rokov po fatálny koniec jednej spoločenskej utópie a epochy. Oproti tomu stojí kalendárno-prírodná cyklickosť času, útešno-bezútešný kolobeh bytostí a vecí, súcitná solidarita s nimi v ich vzniku a zániku. Kupec s agnostickou zdržanlivosťou voči „posledným veciam“ rozvíja sekulárnu eschatológiu bez tradične, zásvetne chápanej viery a nádeje. Zmaru tu človek čelí primknutím sa k archaicky uchovávajúcej hĺbke času, pamäti, krajiny a predovšetkým láskou k druhým bytostiam.

Básnické „psychogramy“ Knihy tieňov (označenie I. Kupca) svojou východiskovou poetikou sa hlásia k silne obrazovým, imaginatívnym tendenciám povojnovej európskej lyriky. Básnický obraz v Knihe tieňov nie je už primárne fantazijnou projekciou libidinóznych síl alebo chcenou provokáciou vkusu a logiky, ako to bývalo v klasickej avantgarde – v surrealizme, ale skôr prepodstatnením doliehajúcej skutočnosti v znamení existenciálnej kreativity, nesenej životnou extázou alebo úzkosťou. Východisková, obrazovo nákladná poetika postupne prechádza oprostením a scivilnením. Ťaživo doliehajúca skutočnosť v Kupcovej skladbe má neraz zvláštne „tieňovú“ povahu – „tieň“ ako oslabená, matná alebo prízračná existencia mŕtvych (v predkresťanskom chápaní), „tieň“ ako dobovo podlé alebo neurčité dvojníctvo ľudí a ich záležitostí, „tieň“ ako rub samozrejme prijímanej, náhle však sproblematizovanej skutočnosti. (Názov skladby štruktúrou odkazuje na názvy básnických zbierok typu Kniha piesní, Kniha veršov atď.; „kniha“ u Kupca, keďže ide o životne zhrňujúce dielo, trúfanlivo evokuje židovsko-kresťanskú Knihu kníh, kým druhá časť napr. Tibetskú knihu mŕtvych…). Vôbec Kupcova poézia od začiatku šesťdesiatych rokov, keď jej kľúčovým slovom i magickým objektom bola „mušľa“ ako krehký, hmatateľný, krásne tvarovaný exotický prírodný útvar i ako magické médium intímnej komunikácie („šeptané do mušle“), napokon meandrovito dospela k „tieňom“.

Dielo dvadsaťročnej tvorivej samoty I. Kupca pôsobí ako solitér. Zároveň však viacero literárnych paralel a súvislostí môže náznakovo prispieť k jeho lepšiemu pochopeniu. Básnikovo utiahnutie sa do prírodnej krajiny, spojené so stajenými erotickými fascináciami, má možnú paralelu v úniku so ženou, resp. za ženou do ústrania v prózach D. Tatarku a L. Vaculíka z disidentských sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Zo slovenskej poézie šesťdesiatych rokov v súvislosti s Knihou tieňov I. Kupca možno uviesť poetiku deziluzívnej reflexie v Skľúčenosti M. Válka (zo zbierky Milovanie v husej koži, 1965). Krajinu, prírodu, genia loci, ľudský osud, poéziu ako autonómnu tvorivosť i ako svedectvo dokázala v šesťdesiatych rokoch sugestívne spojiť tvorba J. Mihalkoviča; od sedemdesiatych po deväťdesiate roky sú to priebežné témy J. Buzássyho, či už v obrazovo spletitej, alebo gnómicky vyčírenej podobe. Osobitnú oblasť možných konexií vzhľadom na prekladateľské záujmy I. Kupca predstavuje orientálna poézia – panteizujúca skúsenosť a panteizujúce exponovanie prírody alebo tradícia múdroslovnej, proverbiálnej, gnómickej poézie.

Kniha tieňov I. Kupca je najzávažnejším vstupom generačne staršieho autora do situácie poézie začiatku deväťdesiatych rokov. Ako zvrchované finále uzatvára aj autorský súbor celoživotného diela Básne (1992). „… položil medzi seba a smrť / krátku báseň. Jednu, dve, tri krátke básne.“ Dnes aj vďaka nim sa zložitá textová spleť Knihy tieňov pre pozorného čitateľa mení na významovo bohatý svet, iniciovaný a dosvedčený jedným ľudským a básnickým životom.

Vydania

Kniha tieňov. Bratislava, 1990; 1992 (In: Básne).

Literatúra

HOCHEL, I.: Tvárou v tvár životu a smrti. In: Literárny týždenník, roč. 4, 1991, č. 38, s. 4.

Kniha tieňov. (Diskusia. Prispeli: J. Bžoch, F. Matejov, I. Štrpka.) In: Kultúrny život, roč. 25, 1991, č. 36, s. 10-11.

KUPEC, I.: Denník 1962 – 1968. Bratislava, 1999, s. 252-254.

KUPEC, I. – FUCHS, J.: Psychogramy z rokov temna. Hovoríme s básnikom Ivanom Kupcom. In: Práca, roč. 46, 16. 3. 1991, s. 6.

KUPEC, I. – PODRACKÁ, D.: Posolstvo novej nádeje. Hovoríme s básnikom Ivanom Kupcom. In: Literárny týždenník, roč. 4, 1991, č. 45, s. 1, s. 10-11.

ŠMATLÁK, S.: O svojbytnosti básnika. In: Literárny týždenník, roč. 2, 1989, č. 19, s. 4.

TOMČÍK, M.: Je ťažké byť básnikom. In: Romboid, roč. 34, 1999, č. 7, s. 20-21.

Autor hesla

Fedor Matejov