LUKÁŠ BLAHOSEJ KRASOŇ

KUKUČÍN, Martin

(vl. menom Matej Bencúr, 1860 – 1928)

román, 1929

Historicko-životopisný román vyšiel podľa autorovho želania až po jeho smrti. Na pozadí lásky dvoch mladých národovcov – Slováka Lukáša Blahoseja Krasoňa (štúrovec Samo Bohdan Hroboň) a Češky Vlastimily Hájskej (Bohuslava Rajská) zobrazuje Kukučín pražský národný život štyridsiatych rokov 19. storočia a vzťah dvoch odlišných národných mentalít.

Kukučín sa v roku 1922 vrátil do vlasti z Južnej Ameriky, ale nerozumel celkom novej politickej situácii po vzniku ČSR. Možno i preto, podobne ako viacerí starší autori, siahol po historickom námete, aby sa tak k súčasnosti vyjadril iba sprostredkovane. Historický román mal v pláne písať už dávnejšie a chápal ho ako vyvrcholenie vlastnej tvorby. O spracovanie témy sa najprv pokúsil v dramatickom koncepte Obeta (1924), sám však cítil, že sa nevydaril. Námet i postavy rozpracoval teda v románe. Na prelome rokov 1922 – 1923 študoval Kukučín v Matici slovenskej historické dokumenty zo štúrovského obdobia, chodil po stopách štúrovcov a v rokoch 1925 – 1926 pracoval na samotnom románe. Lukáš Blahosej Krasoň mal byť súčasťou zamýšľanej tetralógie, pozostávajúcej ešte z obsiahleho románu Bohumil Valizlosť Zábor, tretej, nedokončenej časti, zloženej z historických noviel Košútky, Klbká a konceptu Pred pekný domec. Za zárodok štvrtej časti bádatelia považujú novelu Rozmajrínový mládnik.

Kukučín sa v románe chcel prostredníctvom historickej analógie nielen kriticky vyrovnať so súčasnosťou, ale zároveň chcel podrobiť umelecko-kritickej analýze komplikovaný, históriou skúšaný vzťah Čechov a Slovákov. O závažnosti historických prác pre autora svedčí i skutočnosť, že sa o nich v listoch vyjadruje ako o svojom (ideovom) závete. Prototypom Krasoňa bol romanticko-mesianistický básnik Samo Bohdan Hroboň (1820 – 1894), ktorého autor sám v mladosti spoznal v Sielnici roku 1889. Ťažiskom románu je obdobie rokov 1842 – 1844, keď sa vzťah Čechov a Slovákov skomplikoval okrem iného i slovenskou snahou o jazykovú emancipáciu. Mladý teológ Krasoň (podobne ako Hroboň) sa na ceste zo štúdií v Halle ocitne medzi českými vlastencami, intelektuálmi, ale aj mešťanmi, ktorí majú k národným veciam veľmi diferencovaný vzťah. V Halle sa dôkladne zoznámil nielen s Heglovou filozofiou, ale tiež so Schellingom a s filozofiou poľského mesianistu Czieszkowského. Jeho vysoko situované ideály po príchode do Prahy narážajú na pragmaticky chápané vlastenectvo niektorých Čechov, napríklad zbohatnutého obchodníka Beznožka. Ten zisťuje, že k peniazom by patrilo aj vzdelanie („Začínam cítiť, ako zavadzia nevedomosť a surovosť, keď prídeš medzi ľudí“), preto chce, aby jeho malého syna vyučoval sám dr. Obuštek (K. S. Amerling). Bosý je zase vypočítavý a pridáva sa k národu, lebo „za usilovnosť nás potom odmení“.

Pod menom Vlastimila Hájska vystupuje v románe Hroboňova láska Bohuslava Rajská (vl. menom Antonie Reissová), príkladná česká vlastenka, prispievateľka časopisu Květy. (Hroboň sa s ňou zoznámil v roku 1841, keď bola v Bratislave na pozvanie štúrovcov.) Krasoň svoj cit k nej skrýva za povinnosti k národu, za túžby a sny, ale neodváži sa svojím vyznaním odpútať ju od začatej práce a odviesť na zaostalé Slovensko. Keď ju po odchode domov v liste pýta o ruku, je už neskoro: vydáva sa za ovdoveného básnika Michala Dobroslava Otavského (František Ladislav Čelakovský), pretože medzitým sa odcudzili – najmä pod vplyvom vonkajších okolností. Krasoň vie, že šťastie ho minulo a je odsúdený na samotu.

V románe sa stretávame s významnými osobnosťami českého národného obrodenia – Václavom Staňkom (pod menom Jozef Záberský), s Hroboňovým priateľom Karolom Slavojom Amerlingom (dr. Gustáv Obuštek), pod názvom Svit figuruje i známy Amerlingov „vševýchovný ústav“ Budeč. Oproti podnikateľovi Beznožkovi postavil Kukučín do protikladu postavu farbiarskeho robotníka a buriča Bartáka. Tento typ živelného človeka, reprezentujúceho novú spoločenskú triedu, je dynamizujúcim prvkom dejovej výstavby. Dej románu je však pre apriórnu autorskú koncepciu pomerne statický, pretože v ňom dominujú obsiahle monologizujúce repliky, ktorými jednotliví aktéri obhajujú svoje idey. Rozsiahlymi pasážami vysvetľuje svoje idealistické vízie o „skorom príchode bratstva a rovnosti“ sám hlavný hrdina. Cíti, že sa „blíži kráľovstvo, v ktorom nebude práv, ani výsad. Budeme v ňom rovnakí všetci, boháči i žobráci, mladí i starí. Láska a žičlivosť nás vyrovná a napraví krivdy.“ Českí vlastenci ho identifikovali ako heglovca, no on sám svoj vzťah k Heglovej „prázdnej náuke bez božstva“ deklaruje skôr ako polemický. Kukučín kreslí Krasoňa ako „typického“ slovenského romantika – váhajúceho medzi láskou k žene a láskou a povinnosťou k národu. Jeho jazyk je plný archaického pátosu Kralickej biblie, ktorá sa ako metaforický leitmotív vinie celým románom, jeho prehovory vyznievajú tézovito, neživotne, kazateľsky a niekedy akoby Kukučín sám ironizoval jeho prepiaty verbalizmus: „Hovoril, hovoril, možno nevedel sám, čo…“ Možno je za touto iróniou autorov odstup od mesianistov, ktorí svoju pasivitu a nedostatok konkrétnych činov prehlušovali slovami. Kukučín ako rozprávač je však často ironický i voči českým vlastencom, najmä ak vysvitne, že sú nimi, pretože je to módne.

Okrem ústredného, ťažiskového problému – kontrastu českého prakticizmu a slovenského idealizmu a rojčenia – obsahuje román viacero zaujímavých, psychologicky prepracovaných postáv. Je zrejmé, že bol písaný s vysokými umeleckými ambíciami, ktoré sa však Kukučínovi nepodarilo celkom realizovať, pretože text nestačil skrátiť a zoškrtať. Jeho pomerne patetický jazyk je čitateľsky menej príťažlivý než v románe Bohumil Valizlosť Zábor (ústredná postava je jasenovský farár Ctiboh Zoch), ktorý vyšiel v tom istom roku, ale zobrazuje dôverne známe prostredie a postavy.

Vydania

Lukáš Blahosej Krasoň. Martin, 1929 (In: Sobrané spisy Martina Kukučína. Sväzok 17 – 18); 1942; Bratislava, 1954; 1965 (In: Dielo 16); 1980 (In: Výber 4).

Literatúra

BOHÁČOVÁ, E.: Martin Kukučín. Praha, 1978.

ČEPAN, O.: Kukučínove epické istoty. Bratislava, 1972.

ČEPAN, O.: Stimuly realizmu. Bratislava, 1984.

FORST, V.: Kukučín a čeští realisté na přelomu 19. a 20. století. Praha, 1969.

HALUZICKÝ, B.: Martin Kukučín. Bratislava, 1928.

Martin Kukučín v kritike a spomienkach. Bratislava, 1957.

JURÍČEK, J.: Martin Kukučín. Život pútnika. Bratislava, 1975.

Kukučín zblízka. Výber z listov. Bratislava, 1989.

MAŤOVČÍK, A.: Matej Bencúr. Martin, 1962.

MAZÁK, P.: Slovenský román v období literárneho realizmu. Bratislava, 1975.

MEČIAR, S.: Kukučín živý 1. Buenos Aires, 1958.

MEČIAR, S.: Kukučín živý 2. Buenos Aires, 1960.

MINÁRIKOVÁ, M.: Textologické a štylistické problémy Kukučínovho diela. Bratislava, 1972.

MRÁZ, A.: Poprevratové dielo Martina Kukučína. Bratislava, 1953.

NOGE, J.: Martin Kukučín, tradicionalista a novátor 1. Bratislava, 1962.

NOGE, J.: Martin Kukučín, tradicionalista a novátor 2. Bratislava, 1975.

NOGE, J.: Martin Kukučín. Života dielo v dokumentoch. Martin, 1991.

PROGNEROVÁ, E.: Martin Kukučín. Bratislava, 1980.

Slovak studies 18. Cleveland – Rím, 1978.

ŠTEVČEK, J.: Esej o slovenskom románe. Bratislava, 1979.

TOMČÍK, M.: Literárne dvojobrazy. Bratislava, 1976.

Autorka hesla

Marcela Mikulová