ZIMNÁ LEGENDA

KRČMÉRY, Štefan (1892 – 1955)

zbierka poviedok, 1957

Autor napísal tento cyklus prevažne v roku 1933 počas liečenia vážnej psychickej choroby v Ženeve, text bol vysádzaný koncom toho istého roku, ale kniha nevyšla. Editori P. Bunčák a G. Rapoš zaradili deväť poviedok cyklu (z pôvodných jedenásť) do I. zväzku Výber z diela Š. Krčméryho (1953). Samostatne vyšiel poviedkový cyklus Zimná legenda ako bibliofília až v roku 1957 a opäť vo výbere „legiend a lyrických próz“ Román bez konca (1977).

Biografické prózy zbierky Zimná legenda približujú závažné epizódy z osudov významných historických osobností Slovenska: kráľa Svätopluka, kráľa Mateja, Jána Silvána, obetí caraffovských prešovských jatiek v 17. storočí, Daniela Krmana, Jána Hollého, P. J. Šafárika, Sládkoviča a jeho štúrovských priateľov (iba v jednej je neznámy hrdina).

Prózy takéhoto typu nie sú v slovenskej literatúre pred Zimnou legendou známe a zostávajú dodnes žánrovo, motivicky i štylisticky originálne. Autor sa málokedy sústreďuje na spracovanie úseku zo života jednej postavy, hlavného hrdinu zaraďuje napriek neveľkému rozsahu textov do širšieho dobového kontextu, konfrontuje jeho názory s inými. Portréty majú nepopierateľnú historickú pečať a hodnotu, Krčméry v nich však zároveň polemizuje s dobovými predstavami i s dovtedajšou interpretáciou pôsobenia, vlastností a myšlienok vybraných postáv. Vsúva tak čitateľovi o danej osobnosti vlastnú predstavu, ktorá nemusí mať objektívnu platnosť a nemusí byť doložená historickými faktami. Účinok jeho rozprávania zvyšuje maximálne obrazný básnický štýl, striedaný s triezvymi vecnými konštatovaniami.

Poviedka o Svätoplukovi (nenáležite nazvaná Z okna vlaku – možno preto, že sa zrodila pri cestovaní) konštruuje stretnutie veľkomoravského kráľa s českým Bořivojom v Nitre. Nejde o dialóg. České knieža iba sleduje stretnutia Svätopluka s obyčajnými ľuďmi a počúva jeho názory o Bohu (bohoch), o vojne, o ženách, hrá úlohu kulisy, pred ktorou sa Svätopluk predstavuje z mnohých stránok. Próza Tamenus hovorí o potulkách básniaceho a spievajúceho mnícha Pohroním i Považím v časoch „dobrého rytiera Donča“ a predstavuje ani nie tak mnícha, skôr vtedajšie, najmä remeselnícke Slovensko akoby Tamenovými očami. Lyrickou oslavou kráľa Mateja, milovníka prírody, žien, spravodlivosti, filozofie a poézie, sú Piesne humanistove. Humanistického a renesančného básnika Silvána predstavuje Krčméry ako študenta na návšteve u pána Révayho. Rozhovor o názoroch a zvykoch Luthera a Melanchtona a o vtedajšej poézii však zrazu preruší študent, keď vášnivo začne bozkávať domácu paniu (Silván). Tzv. krvavé prešovské jatky (A struny popraskali) Krčméry prekvapujúco nevyvodzuje z nepriateľstva medzi labancmi a kurucmi, katolíkmi a protestantmi, ale majstrovsky načrtáva hudobno-eroticko-žiarlivostné motívy tragických udalostí na pozadí dobových náboženských a mocenských sporov. Jednu z najdlhších próz (Poltava) venoval Krčméry Krmanovej ceste za švédskym kráľom Karolom XII., ale nezaujímajú ho natoľko jeho zážitky z Poľska, Ukrajiny a Ruska (hoci aj o tých sa vie vyjadriť jadrne i vtipne). Odbočuje do Krmanovej mladosti na nemeckých školách, nadhodí spor so synkretistami a pietistami (tu aj inde sa ustavične Krman konfrontuje s Matejom Belom), dotkne sa poézie, slovanskej otázky, slovenčiny i Krmanových ľudských slabostí.

Zvláštnym spôsobom približuje autor aj významné postavy z novších, najmä literárnych dejín. Kontrapunktom básnických snažení Jána Hollého (Madunická) sú českí kacíri (najmä Hus) a slovenskí luteráni (najmä Kollár a štúrovci). V tvorivej polemike s nimi načrtáva Krčméry Kollárov vývin a vie sa nenapodobiteľne vžiť do hlavných (historických i prírodných) motívov jeho poézie. P. J. Šafárika (Na Slovanskom ostrove) predstavuje v Prahe krátko pred revolučnými udalosťami a v nich, zastavuje sa pri jeho priateľstve (a partnerstve) s Palackým, zameriava sa na jeho meniaci sa vzťah k štúrovskej slovenčine a k Štúrovi, ba nakoniec sa hlavným hrdinom stáva Štúr. Viacerých hrdinov má aj posledná Idyla (Sládkovič, Šujanský, Záborský a A. H. Krčméry, tiež B. Němcová, aspoň v spomienkach predošlých), približujúca atmosféru matičných začiatkov medzi národovcami.

Krčméry zväčša predstavuje svojich hrdinov mladých, ale rozprávanie o nich neraz pointuje a graduje výjavom, obrazom, myšlienkou z ich posledných chvíľ. Pri Svätoplukovej smrteľnej posteli plače i Gorazd, zo synov len Svätoboj, lebo „dvaja starší nezniesli sa pod jednou strechou“. M. Bel sa dožil cisárskej priazne, ale Krman po mnohoročnom väznení umrel v žalári: „Jezuiti, keď mu, umierajúcemu, pchali do úst hostiu, vylomili mu očný zub.“ Šafárik pri správe o predčasnej smrti Štúrovej „zalkal: Prečo nie radšej ja?“

Prózy Štefana Krčméryho Zimná legenda nestratili poznávaciu ani umeleckú hodnotu a zostávajú príkladom biografickej poviedky osnovanej na hlbokých znalostiach histórie, filozofie a literatúry, využívajúcej zároveň najlepšie vlastnosti literatúry faktu, eseje i básnickej štylizácie.

Vydania

Zimná legenda. Bratislava, 1953 (In: Výber z diela I); 1957; 1977 (In: Román bez konca).

Literatúra

BUNČÁK, P.: (Doslov.) In: Štefan Krčméry. Výber z diela I. Bratislava, 1953, s. 471-478.

MAŤOVČÍK, A. (pod menom Petra Libu): Prózy Štefana Krčméryho. (Doslov.) In: KRČMÉRY, Š.: Román bez konca. Bratislava, 1977, s. 117-122.

Autor hesla

Štefan Drug