NOX ET SOLITUDO

KRASKO, Ivan

(vl. menom Ján Botto, 1876 – 1958)

básnická zbierka, 1909

Zbierka Nox et solitudo (lat. Noc a samota) je prvá Kraskova básnická zbierka (jedna z dvoch) a znamená zhrnutie básnikovho prvého tvorivého obdobia. V prvom vydaní obsahovala dvadsaťsedem básní, z ktorých väčšia časť (dvadsaťdva) bola už predtým časopisecky uverejnená v rokoch 1906 – 1908, vtedy ešte pod pseudonymom Janko Cigáň. Podľa pôvodnej autorovej koncepcie zbierky, ktorá sa odrazila aj v názve, mala byť prvou v poradí báseň v próze Nox (tú však redaktor knihy S. H. Vajanský vynechal, neskôr sa stala súčasťou druhej zbierky Verše, 1912) a predposlednou mala byť báseň Solitudo (tá sa zas Vajanského zásahom dostala na úvod knihy). V ďalších vydaniach Krasko nemenil koncepciu zbierky, čo sa dá v istom ohľade vysvetľovať tak, že Vajanského zásahy prijal, robil však početné drobné textové zmeny a úpravy, básne prepracovával a precizoval, v jednotlivých edíciách vynechával isté básne a dopĺňal ďalšie (vo 4. vydaní v roku 1936 bola do zbierky zaradená báseň Balada – Jak rudý, obloboký koráb, 1913), resp. vynechané vracal späť. V poslednom autorizovanom vydaní pod názvom Lyrické dielo z roku 1956 sa počet básní ustálil na dvadsaťosem.

V zbierke interpretuje Krasko realitu primárne z hľadiska citov. Vyjadrovanie osobných citových vyznaní, ľúbostných sklamaní a rezignácií (Aminke, To dravé kúzlo časov zašlých, Pieseň) tvorí hlavnú časť knihy, no svoje miesto má v nej tiež formulovanie univerzálnej existenciálnej situácie človeka danej doby, ako človeka zmietaného pochybnosťami a neistotami (Solitudo, Poznanie, Jehovah). Kraskovou tóninou sú len zriedkavo (Jehovah) expresívne gestá, oveľa bližšia mu je poloha dezilúzie, skepsy, ničoty a márnosti.

V línii ľúbostnej lyriky je základným zdrojom emotívneho napätia rozpor medzi túžbami a realitou. Básne sú komponované ako jemné psychologické analýzy odhaľujúce vnútornú zraniteľnosť a krehkosť lyrického subjektu. Ten, artikulujúc si svoje dobovo poznačené dilemy, kolíše medzi vierou a poznaním, citom a rozumom. Verše zviditeľňujú jeho vnútorné sebapozorovania a duševné stavy a procesy, pričom vonkajšie konanie (resp. nekonanie) subjektu postavil Krasko do kontrastu s jeho subtílnym individuálnym prežívaním.

V súhrne ide o zbierku intímnej lyriky melancholicky stlmených a v rovine výrazu jemne kultivovaných citových a intelektuálnych drám modernisticky senzitívneho človeka. Zjednodušene ju možno charakterizovať ako výraz smútku lyrického ja (1. gramatická osoba jednotného čísla v zbierke zreteľne prevláda), no Kraskova neobyčajne precítená bolestná konfesia v nej prerastá od osobných bôľov k rozkrývaniu tajomstiev človeka. V básňach s nadosobnou tematikou (Jehovah) sa Krasko pokúša prekonať pasivitu gestom vzopätia, no i to vystihuje viac než výzva k činu či zápasu povedomie zúfalstva z neschopnosti a nečinnosti vlastného národa. Uvedením nacionálnej témy Krasko manifestoval svoje zakotvenie v kolektíve národa, čím nijako nepopieral svoj individualistický program, skôr mu dal ďalší rozmer. Inou nadosobnou básnickou polohou je tematizovanie vyznania človeka kliesniaceho si cestu k vlastnej identite (Solitudo, Poznanie).

Kraskov tematický register je pomerne úzky a redukovaný: stratená, resp. nenaplnená láska, zlyhania a sklamania, hľadanie blízkeho človeka a individuálnej totožnosti. Stabilnými prvkami sú tiež dôraz na minulostné vnímanie času (typické kraskovské „pozde“) a metaforické videnie priestoru zakotvené v kresťanskej symbolike – v tejto súvislosti je významným prvkom napr. vertikála, a to v priestorovom aj hodnotovom význame (Topole).

V tomto rámci sa profilujú aj kľúčové motívy Kraskovej obraznosti: noc, samota, hmla, dážď, duša, pokánie, vina, cesta, pútnik… „Šedivá nálada“ (Pieseň) zasa odkazuje na lyrickú farebnosť a melancholickú náladovosť. Rovnako lexikálny záber nie je nijako široký.

Poetika zbierky je symbolistická, čo znamená, že využíva mnohoznačnosť a premenlivosť básnických obrazov a význam prikladá predstavám a asociáciám. Typické je zvnútorňovanie, stajomňovanie a zastieranie vlastného predmetu lyrickej výpovede. Jej hlavným znakom je lyrické stíšenie a stlmenie, znejasnenie nepodstatných obrysov. Je blízka impresionistickej senzibilite, vlastnej dobovému maliarstvu (Balada – Jak rudý obloboký koráb). V týchto intenciách Krasko zostruje vnímanie, zintenzívňuje videnie, aby napokon zmyslovo vnímané prírodné kvality plne vztiahol k človeku a využil ich na vyslovenie situácie lyrického subjektu. Kraskovi však nie je cieľom iba evokovanie atmosféry, v prvom rade mu ide o postihnutie vnútornej dramatickosti. Robí tak pomocou kontextového (metaforického/symbolického) prepájania prírodných obrazov a „ľudských“ obsahov. Medzi prírodou a psychikou jestvujú paralely, príroda sa stáva výrazom stavov duše (tzv. prírodno-psychický paralelizmus). Jednotlivé básne sú uzavretými lyrickými momentkami, často obsahujú vysoko kondenzovaný dramatický, takmer do posledného detailu premyslený, starostlivo vypracovaný a k čo najväčšej jednoduchosti smerujúci príbeh, v ktorom každé slovo či motív majú presne určené miesto. Takéto náznaky žánrového synkretizmu vo formálnej rovine dopĺňa aj žánrová skladba zbierky (pieseň, balada, sonet, romanetto, romanca).

Medzi základné znaky Kraskovej lyriky možno zaradiť lyrickosť, symbolistickú hudobnosť, piesňovitosť, baladickosť; v lexikálnej oblasti sú časté opakovanie (návratnosť motívov), redukcia výrazového aparátu a synonymita. V porovnaní s predchádzajúcou poéziou dochádza u Krasku k uvoľňovaniu verša, avšak za súčasného využívania metrických systémov (hlavne jamb, menej trochej a len čiastočne daktyl).

Zbierka bola napriek výhradám hlasisticky orientovanej literárnej kritiky prijatá pozitívne, a to aj staršou autorskou generáciou (Hviezdoslav, Vajanský). Kraskova poézia sa stala tvorivým vyjadrením estetických a vysoko etických kritérií autorov Slovenskej moderny a prvou básnickou syntézou dobového životného naladenia a vnímania sveta. Jej stimulatívne pôsobenie sa v ďalšom vývine slovenskej poézie odzrkadlilo v návratoch k jej poetike, čím u nás došlo ku konštituovaniu novosymbolizmu.

Vydania

Nox et solitudo. Básne. Martin, 1909; 1919; Praha – Bratislava, 1936 (In: Básne); Martin, 1948 (In: Básne); Bratislava, 1954 (In: Dielo); 1956 (In: Lyrické dielo); 1960 (In: Poézia. V uhľokresbách Jozefa Šturdíka); 1966 (In: Súborné dielo. Zv. 1. Poézia); 1975; 1976 (In: Nox et solitudo. Verše); 1980 (In: Plachý akord); 1980 (In: Dielo); 1985 (In: Nox et solitudo. Verše); 2005 (In: Básnické dielo).

Literatúra

BAKOŠ, M.: Vývin slovenského verša od školy Štúrovej. Bratislava, 1949.

BREZINA, J.: Ivan Krasko. Bratislava, 1946.

BRTÁŇ, R.: Poézia Ivana Krasku. Martin, 1933.

ČAPEK, J. B.: Čas v poesii Kraskově. In: Slovenské smery, roč. 4, 1936, s. 89-96.

ČEPAN, O.: K typológii literárnych smerov. In: Litteraria 7. Z historickej poetiky 1. Bratislava, 1964, s. 116-131.

GÁFRIK, M.: Poézia Slovenskej moderny. Bratislava, 1965.

JUREK, B.: Básnické formy zbierky Nox et solitudo. In: Slovenské smery, roč. 4, 1936, s. 98-107.

MATUŠKA, A.: Krasko. In: Medailóny. Bratislava, 1960, s. 62-74.

MIKULA, V.: Dva jazyky Ivana Krasku. In: Hľadanie systému obraznosti. Bratislava, 1987, s. 30-43.

KRUPA, V.: Metafora u Krasku. In: Metafora na rozhraní vedeckých disciplín. Bratislava, 1990, s. 79-81.

ŠMATLÁK, S.: Vývin a tvar Kraskovej lyriky. Bratislava, 1976.

ŠMATLÁK, S.: Ivan Krasko 1876 – 1976. Bratislava, 1978.

ŠTEVČEK, J.: Kraskova tematika a motív viny. Tematika symbolistickej poézie (reinterpretácie). In: Skice. Bratislava, 1977, s. 32-44; 45-54.

TURČÁNY, V.: Kraskova metafora. In: Slovenská literatúra, roč. 11, 1964, č. 2, s. 105-128.

TURČÁNY, V.: Rým v slovenskej poézii. Bratislava, 1975, s. 127-176.

ZAMBOR, J.: Ivan Krasko a poézia českej moderny. Bratislava, 1981.

Autorka hesla

Dana Kršáková (Hučková)