ŽALOSPEVI

HOLLÝ, Ján (1785 – 1849)

cyklus básní, 1837 – 1838

Komponovaný celok jedenástich elegických básní, ktoré Ján Hollý zložil v rokoch 1837 – 1838, prvýkrát boli publikované v almanachu Zora: osem v treťom ročníku (1839), tri v štvrtom ročníku (1840). Spoločne vyšli pod číslami I. – XI. v 1. zväzku Básňí Gana Hollého I. – IV. (1841 – 1842).

Elégie patrili podľa klasicistického konceptu k „vysokým“ žánrom a o takúto „vysokú“ estetickú kvalitu sa usiloval aj Ján Hollý. Prípravou na ich napísanie mu boli preklady antických básnikov v knihe Rozličné básne hrďinské, elegiacké a lirické z Virgilia, Teokrita, Homéra, Ovídia, Tirtea a Horáca (1824). Z básní „elegiackích“ preložil druhý list z Ovídiových Heroíd a vojenské elégie gréckeho básnika Tyrtaia. Hoci sa básnik porovnával aj s rímskym elegikom Tibullom, vzorom mu bol najmä Ovídius, od čias ktorého má elégia zásadne žalospevný charakter; predtým sa konštituovala ako útvar s rozmanitým obsahom: ľúbostným, politickým, etickým. Dôležitá je tiež tradícia humanisticko-barokového elegizmu, ktorý bol súčasťou slovanskej tematiky: náreky nad zašlou slávou a porobou Slovanov, ktorí sa kedysi pýšili rozlohou a slávou. Súčasťou humanisticko-barokového slavizmu bol mesianistický prvok – nádej v príchod osloboditeľa, ktorý mal pokračovanie v národno-obrodeneckom slovanskom mesianizme. Zohľadňovať treba tiež literárne žánre biblických žalmov: chválospevy a vďakyvzdania, spoločné a individuálne náreky, mesianistické a preklínacie žalmy.

Cyklus je rozdelený na tri časti: v úvodnej časti sú tzv. „plače (s úvodnou programovou básňou Umka ponúka básňika, abi i žalospevi spíval), v závere elégie „na smrť“ vybraných osobností (Jur Palkovič, Alexander Rudnay, cisár František). V strede cyklu sa nachádzajú básne Sťažování Mojmíra, Naríkání Rastislava a Lúčení Svatoboga Svatoplukoviča zoborského pústevňíka, ktoré majú funkciu integrátora elegického cyklu. Spoločným motívom „mužských“ nárekov je strata kráľovskej hodnosti a obsahom vyrozprávanie vlastného osudu, keď po vrchole slávy nastal pád. Básnik využíva situácie známe už z eposov, básne sú prepojené postavami Mojmíra, Rastislava a Svatoboga.

Matka Sláva a jej synovia sú „protagonistami“ štyroch žalospevov (Plač Matki Slávi; Plač Matki Slávi nad Vratislavem; Plač Matki Slávi nad sinami Svatoplukovími; Plač Matki Slávi nad odrodiľími sinami). Subjektom „plačov“ je Matka Sláva, personifikácia Slovanstva, ktorá má predobraz v antickej a biblickej tradícii. Idealizovaná Matka Sláva je prameňom morálnej vznešenosti, čím pripomína hrdinky Ovídiových elégií. Obraz slovanskej matky nariekajúcej nad minulosťou svojich synov ako alegória slávnej minulosti a nešťastnej prítomnosti bol súčasťou národno-obrodeneckej ideológie a ani u Hollého mu nemožno uprieť tento význam. V „plačoch“ je Matka Sláva komponovaná ako neindividualizovaný typ, jej štylizácia je založená na tragicko-patetickom geste, keď „nad vlastními také náreki sinmi veďe“. Len raz oplakáva „dobrích sinkov“, čiže minulosť Slovanov a ich tradičné cnosti: mierumilovnosť, pracovitosť, mravnosť a spevavosť. Tento „zlatý vek“ Slovanov konfrontuje so zlobou a nenávisťou „cudzích“, ktorých čaká v konečnom účtovaní „odplata“. Obrazy stratených synov sú typovými protikladmi „zmužilích“ slovanských hrdinov z „víťazskích“ eposov. Tieto žalospevy sú prepojené nielen postavou Matky Slávy a jej nehodných synov, ale aj elegickým sentimentalizmom inšpirovaným Ovídiom a alúziami pripomínajúcimi Jána Kollára, atmosférou nie vzdialenou Jeremiášovým nárekom, takže si vyslúžili obdiv voči Hollému inak rezervovaného J. M. Hurbana: „V žalospevoch je vyspievaná žalosť nad obojím nešťastím, dávnym i terajším, s maľovaným krásne výhľadom do budúcnosti.“ Spoločne so žalospevmi na smrť Rudnaya a Palkoviča exponujú vlastnosti, v ktorých sa antická virtus dopĺňa so štyrmi základnými kresťanskými cnosťami: múdrosťou, miernosťou, spravodlivosťou a zmužilosťou.

J. Hollý sa na ploche Žalospevov posunul od obrazov stratenej slávy, opustenej Matky Slávy a odrodilých synov k vízii budúcej slávy a predstave dobrého otca (cisára). Podobný posun nastal v prítomnosti a hierarchizácii geografických reálií. V prvých ôsmich žalospevoch sú obrazy slovenskej krajiny, svedkom nárekov sú Tatry, Nitra, Devín, Zobor, Trenčín, smútok vyjadrujú rozbúrené slovenské rieky Dunaj, Váh, Hron. V žalospeve venovanom Rudnayovi smúti uhorská vlasť a Ostrihom, v žalospeve za cisárom „mnoho krajín“. „V týchto obrazoch sú antropologické, národné i konkrétne miestopisné prvky integrované do služieb jedného významu, jednej idey“ (V. Mikula).

Na rétorickosť štruktúry ako doklad Hollého básnickej virtuozity poukázal J. Kołbuszewski. V Žalospevoch má rétorickosť podobu štylizovaných variácií na konkrétnu tému a miestami prechádza do uvravenosti, ktorú zmierňujú epické vložky o udalostiach, ktoré predchádzali aktuálnej situácii. Z „plačov“ Matky Slávy sa dozvieme o národnej minulosti, z elégie na smrť Palkoviča o bernolákovských aktivitách.

Žalospevi sú napísané racionálno-humanistickým formálnym jazykom „vysokej“ poézie, zároveň však dokladajú kľúčové prvky Hollého básnického „obrazu sveta“: obraznosť, rétorickosť a poetickosť.

Sám Hollý najväčší význam pripisoval prozódii a jazyku, konkrétne metrickej výstavbe a bernolákovskej slovenčine. Podľa jeho vlastného vyjadrenia, bernolákovská slovenčina bola „k metrickím veršom zvučňejšá a súcejšá“ než ktorýkoľvek iný jazyk. Už Hollého súčasníci i nasledujúce generácie však pokladali časomieru a bernolákovčinu za prekážky čitateľského prijímania jeho poézie.

Vydania

Žalospevi. In: Zora, 1839, 1840.

Básňe Gana Hollého I. 1841.

Dielo Jána Hollého. Zv. 1 – 10. Ed. J. Ambruš. Trnava : Spolok sv. Vojtecha, 1950.

Literatúra

FORDINÁLOVÁ, E.: Aký si, Ján Hollý? Bratislava : Tatran, 1985.

Ján Hollý očami svojich súčasníkov. Ed. J. Ambruš. Bratislava : SVKL, 1964.

JIRÁNI, O.: Antické vlivy v lyrice J. Hollého. In: Bratislava, roč. 2, 1928, s. 76-126.

KOLBUSZEWSKI, J.: Ján Hollý. Poznámky a dojmy. In: Poézia pravdy a pravda poézie. Bratislava : Tatran, 1978, s. 31-54.

Korešpondencia Jána Hollého. Ed. J. Ambruš. Martin : Matica slovenská, 1967.

KRAUS, J.: Rétorika v evropské kultuře. Praha : Academia, 1998.

MIKULA, V.: Hollého obraznosť a bernolákovský klasicizmus. In: Od baroka k postmoderne. Levice : L. C. A., 1997, s. 35-39.

ŠMATLÁK, S.: Ján Hollý – skutočný klasik slovenskej poézie. In: HOLLÝ, J.: Dielo I. Bratislava : Tatran, 1985, s. 9-13.

TURČÁNY, V.: Na krásnu záhradu Hollého Jána. Bratislava : Tatran, 1972.

VYVÍJALOVÁ, M.: Mladý Ján Hollý. Bratislava : Tatran, 1975.

Autorka hesla

Helena Májeková