MOJA RODNÁ

KOSTRA, Ján (1910 – 1975)

básnická zbierka, 1939

Moja rodná je v poradí druhou Kostrovou zbierkou. Básnicky prítomný bol však v slovenskej poézii už viac ako jedno desaťročie. Vyhranil sa ako poet túžby po kráse, šťastí, láske, ako básnik návratov do detstva a do rodného kraja. Toto všetko chce dosiahnuť pre seba, ale aj pre druhých, ku ktorým cíti príchylnosť a sympatiu; všetkých chce zahrnúť šťastím a slasťou. Kostrov vzťah k svetu má dve polohy. Jedna súvisí s vedomím, že skutočnosť je celkom iná ako naša vysnívaná predstava; rezultátom je rozčarovanie a smútok. Druhá vyplynula z toho istého poznatku, ale viedla básnika opačným smerom – k prispôsobovaniu, k splynutiu („všetko je dobre tak“) so spoločnosťou a s prírodou. Veľké šťastie to neprináša, ale je tu pozitívne vedomie celku.

Na charakter zbierky Moja rodná vplývala dramatická a tragická realita druhej polovice tridsiatych rokov 20. storočia: Mníchov, rozpad Československej republiky, hrozba svetovej vojny. Rodná zem, vlasť ostávala vo svete zmietanom víchrami politických zápasov jednou z mála istôt. Po pobyte v Prahe chce básnik cítiť pevnú pôdu pod nohami, pozdraviť rodný kraj, prisať sa k zemi, držať sa koreňov. Verše ako „Zachcelo sa mi zrazu šepkať slová / Moja rodná / (…) Zhadzujem na prah mošnu žobrácku / palicu lámem družku blúdení / a padám tvárou v lono trávnaté / Moja rodná“ – vyjadrovali básnicky účinne, v zmyslovokonkrétnej podobe to, čím žila spoločnosť. V ďalších rokoch, keď tma nad Európou ešte zhustla a Slovensko sa ocitlo na pokraji katastrofy, dostávali práve tieto Kostrove verše širokú (aj recitačnú) publicitu, pretože pocit vykorenenosti a osihotenosti zosilnel.

Návrat do lona rodného kraja je však len jednou, hoci silnou motivickou líniou zbierky. Ani vrúcnosť návratu nezvýšila na dlhší čas pocit bezpečnosti v básnikovi, nerozptýlila jeho obavy o osud človeka i človečenstva. Kostra, ktorý sa ako vojak zúčastnil v roku 1938 obidvoch mobilizácií, mal nielen veľa bezprostredných zážitkov, ale niesla ho aj vlna odhodlania, „keď brániť prišiel čas“. Tá sa však čoskoro láme o krutosť doby a básnik si začína uvedomovať slabosť slova a zbytočnosť poézie i básnika uprostred spoločnosti, ktorá žije oveľa drsnejšími záležitosťami. Slovo básne je chabou hrádzou proti stupňujúcemu sa násiliu. V týchto dvoch polohách – nádeje a pesimizmu – sa nesie poézia zbierky Moja rodná. V štyridsiatych rokoch, keď sa rozpútal svetový požiar, v ktorom zhoreli všetky Kostrove ideály krásy, lásky, šťastia i drobných ľudských radostí, polohu nádeje vystriedala skepsa ďalších jeho zbierok.

Poézia zbierky Moja rodná sa využívala (i zneužívala) v období slovenského štátu na podporu idey samostatnosti, sebestačnosti i režimu. Z toho vyplynul názor, že ide o poéziu nacionalistickú. Kostrov monografista Michal Chorváth v tejto súvislosti napísal: „Tento druh Kostrovej poézie zvádza ľudí, čo nepoznajú a nedomysleli veci, k výčitke, že (…) vlastne ide o poéziu číro nacionalistickú. Výčitka je v tejto podobe neoprávnená. Kostrova vlastenecká poézia, živiaca sa (…) z lásky k rodnému kraju a k detským spomienkam (…) je reakciou a protestom proti trhaniu ČSR v rokoch 1938 – 39 a proti ohrozovaniu existencie slovenského národa. Najlepším dôkazom jej oprávnenosti je, ako vďačne bola prijímaná čitateľstvom, ktoré nemalo so slovenským fašizmom nič spoločného.“ Kontext zbierky utvára generačná poézia návratov zo šíreho sveta do domoviny, v rámci ktorej je charakteristická predovšetkým Smrekova zbierka Zrno (1935).

Vydania

Moja rodná. Martin, 1939; 1944; Bratislava, 1970 (In: Prvých sedem).

Literatúra

CHORVÁTH, M.: Básnické dielo Jána Kostru. Bratislava, 1962.

MEČIAR, S.: Ján Kostra: Moja rodná. In: Slovenské pohľady, roč. 55, 1939, č. 8-9, s. 502-505.

PADO, J.: Potreba básne. Svet poézie Jána Kostru. Bratislava, 1976.

ŽÁRY, Š.: Úspešný básnik Ján Kostra. In: Nový rod, roč. 19, 1939, č. 3, s. 57-59.

Autor hesla

Vladimír Petrík