NIET PRÍSTAVOV 1, 2

KARVAŠ, Peter (1920 – 1999)

zbierka noviel, 1946

Psychologické prózy z rozličných sociálnych prostredí, s dominantným prvkom introspekcie a prieniku do vnútra postavy. Autor ich koncipoval v rokoch 1941 – 1943, v ktorých nesmel z rasových dôvodov publikovať, preto mohli vyjsť až po zmene politického režimu. Do zbierky zaradil autor štyri rozsiahle novely (spolu 745 strán), do každého zväzku po dve.

Novely predstavujú sondy do ľudskej psychiky, odkrývajúce zložitosť a protirečivosť ľudskej povahy. Extrémne výkyvy v ľudskom správaní a často nečakané reakcie, vybočujúce z rámca normality, podčiarkujú fakt, že človek sa zriedkavo správa racionálne či vypočítateľne a že pri jeho rozhodovaní sa skôr uplatňujú pudové a iracionálne momenty. V niektorých prípadoch to vedie až k schizofrénii a v tvorbe postáv k dvojníctvu (Náruživý útek). Pre takéto psychologické anakolúty niet nijakej motivácie a podnety, z ktorých sa odvíjajú, majú iracionálnu, ale pokiaľ ide o postavy osudovú podobu (veštba polobláznivej baby a pod.).

V čase vzniku noviel, počas druhej svetovej vojny, zlyhali všetky racionálne a humánne reakcie a pravidlá a obnažilo sa animálne jadro ľudského charakteru. Karvašova tvorba je nepochybne reakciou práve na túto premenu, pričom tematicky zďaleka obchádza dramatizmus vojny a všetkého, čo s ňou súviselo. Príbehy štyroch noviel sa odohrávajú v hlbokom mieri, kedysi v tridsiatych rokoch, v takých prostrediach, ako je stavba, továreň, knižnica v malom meste, observatórium; strieda sa tu mesto s prírodnými scenériami, hrdinami sú inžinieri, robotníci, úradníci, vedeckí pracovníci. Ľudia raz výnimoční (s titanskými sklonmi), inokedy všední, nenápadní, priemerní. Náplňou ich života je práca a láska. Väčšinu postáv práca neuspokojuje, je príliš mechanická, otupujúca a vtedy narastá v nich túžba zmeniť prostredie či vykonať niečo, čo by zmenilo ich život. Krajný prípad predstavuje hrdina prvej novely Výbuch inžinier Hudec, ktorý chce prekonať ubíjajúcu mechaniku svojho života a pocítiť výnimočné šťastie výnimočným činom: rozhodne sa vraždiť. Napokon však svoj zámer nerealizuje. Pokiaľ ide o citové vzťahy a o lásku, jej deficit pociťujú v novelách takmer všetci. Aj s touto psychickou dispozíciou súvisí ich túžba po zmene. Autor často zaraďuje do procesu výstavby charakteru minulosť postavy. To, čo bolo dávno, sa osudovo prejaví v prítomnosti. Minulosť, často len naznačovaná, najčastejšie neblaho zasahuje do súčasného diania postavy a dramaticky ho mení.

V rozsiahlej a analýzou podloženej recenzii noviel Jozef Felix, ktorý prijal toto dielo vcelku pozitívne, keď ocenil autorov zámer podať ľudský charakter nie jednostranne, ale ako zložitú a často nepredvídateľnú štruktúru, vyslovil názor, že nemotivované „zvraty“ v správaní postáv sú často len „vypočítané na efekt“. Že „hlbinná psychológia“, s ktorou autor pracuje (možno vysloviť predpoklad, že Karvaš poznal Freuda), sa mení na „hókuspokusníctvo“ a „veci, ktoré sa vám predkladajú ako výsledky hĺbkového pozorovania človeka, sú len vykonštruované neobyčajne prenikavým intelektom“. Kritik teda zistil apriorizmus pri tvorbe postáv a ten znížil ich vierohodnosť a umeleckú presvedčivosť.

Autorov „prenikavý intelekt“ sa však pozitívne uplatnil v zložitej a vždy dramaticky vypätej kompozícii jednotlivých noviel (tu sa zrejme prejavila autorova skúsenosť s dramatickými žánrami) a v premyslenej konštrukcii sujetu. Nemotivovanosť a iracionalitu správania postáv zovrel do detailne prepracovaného tvaru, v ktorom nebolo miesto pre náhodnosť a vybočenie z vytýčenej trasy. Napätie vyvažujúce siahodlhé a podrobné opisy situácií a psychických stavov i verbalizmus (Felix hovorí o rétorstve) dosahuje autor zamlčovaním faktov, resp. ich naznačovaním, nikdy nie úplným vysvetľovaním. Časť príbehu je vždy v tieni, pretože autor „nasvetľuje“ len jeho časti. Pokiaľ ide o Karvašov štýl (ono rétorstvo) a jazyk, znamenali odvrat od prevládajúcej „lyrizácie“. Iný kritik (I. Kusý) konštatoval, že autor psychologickú pitvu výnimočných stavov podáva síce „rozbujneným slovom, ale nie expresívnym, nie podľa vtedajšej módy“. Možno konštatovať, že Karvaš jazyk prózy odestetizoval a hovorový jazyk povýšil na literárny.

Literárna teória a história (O. Čepan) zaradila totiž P. Karvaša k tzv. básnikom sujetu (patria tam ešte Dominik Tatarka, termín básnici sujetu je jeho, a Ján Červeň). Bola to reakcia na lyrizovanú prózu a na naturizmus, kde sa uplatnila presila slova odtrhnutého od významu a hypertrofia ozvláštňovania pomocou expresívnej vety. Na rozdiel od lyrizovanej prózy a naturizmu, ktoré vložili človeka do prírodných súradníc, tvorba básnikov sujetu vrátila človeka do spoločenského kontextu, hoci len na zúženej ploche. V dielach tohto typu, ako zdôraznil O. Čepan, je redukovaný plán postáv, plán skutočnosti je pomerne abstraktný a prevahu nad sférou bytia má sféra vedomia. Z toho vyplýva, že epický subjekt pôsobí síce v reálnom svete a v spoločenskom kontexte, ale má obmedzené vzťahy k iným subjektom a k sociálnej komunite. Autori najviac pozornosti venujú odhaľovaniu jeho vnútorného sveta pomocou introspekcie.

Novely Petra Karvaša Niet prístavov pomáhali rozbíjať uzavretý „lyrický“ príbeh a otvárali cestu od autonómneho sveta patriarchálnej dediny k často vykoľajenému vnútru moderného človeka z polovice 20. storočia. Ilustrujú autorov poznatok, že človek je tvor nevypočítateľný. Sú v ňom netušené hĺbky iracionalizmu a jeho reakcie sa vopred nedajú predvídať. Uvedený názor má základ v autorovom zažití vojnovej reality a fašizmu, v skúsenosti s človekom ako „tvorom neznámym“, ktorý v čase svetovej drámy ukázal predovšetkým svoju odvrátenú tvár. Karvašova kolízia s prítomnosťou ide po línii intelektuálneho prieniku do skutočnosti. Podstatnou črtou noviel je intelektuálnosť (namiesto senzualizmu) a stavebnosť (namiesto „kašovitého lyrizmu“, I. Kusý).

Vydania

Niet prístavov. Martin, 1946; Bratislava, 1989; 1990.

Literatúra

ČEPAN, O.: Kontúry naturizmu. Bratislava, 1977.

DAROVEC, P.: Peter Karvaš. In: Portréty slovenských spisovateľov 1. Bratislava, 1998, s. 70-77.

FELIX, J.: Harlekýn sklonený nad vodou. Bratislava, 1965, s. 194-202.

KUSÝ, I.: Nevyhnutnosť kontinuity. Bratislava, 1971, s. 257.

PETRÍK, V.: „Básnici sujetu“ a prozaik Peter Karvaš. In: Osobnosť a dielo Petra Karvaša. Banská Bystrica, 1996, s. 19-22.

Prozaický svet Petra Karvaša. Bratislava, 2000.

Autor hesla

Vladimír Petrík