JEDINÁ

JARUNKOVÁ, Klára (1922 – 2005)

román, 1963

Štvrtá knižná práca autorky, charakterizovaná ambivalentným čitateľským určením: je to román rovnako pre dospelých, ako aj pre dospievajúcu mládež.

Rozprávačom príbehu je jeho protagonistka, štrnásťročná Oľga Polomcová, no súčasne cez takto štylizované rozprávanie „presvitá“ nesporná rodičovská skúsenosť a nadhľad dospelej autorky. Nejde teda o absolútne stotožnenie sa autorského subjektu s rozprávačskou pozíciou, o absolútnu štylizáciu do podoby detského protagonistu, ale o produktívne napätie medzi dospelou dimenziou príbehu a jeho pubescentným rozmerom. Čitateľ má možnosť sledovať príbeh dospievania štrnásťročného dievčaťa, jeho prvé vážnejšie konflikty s rodičmi, jeho prvé ľúbostné skúsenosti i prvé skúsenosti s nepriazňou ľudského spoločenstva, zároveň však vníma prítomnosť a pozíciu dospelého partnera.

Obraz sveta sa tak v románe prezentuje ako množina navzájom poprepletaných problémov, ktoré dospievajúca rozprávačka začína reflektovať v ich mnohoznačnosti, mnohovrstevnatosti a otvorenosti. Z takejto nejednoznačnosti vyrastá potom niekoľko základných problémových situácií, v ktorých sa protagonistka pohybuje: ide o vzťahy medzi rovesníkmi, o vzťahy deti – učitelia, deti – rodičia i o vzťahy medzi viacerými podobami rodinných väzieb a spolužitia ľudí v manželstve. Život sa pred dospievajúcu rozprávačku (i pred jej vekovo rovnocenného čitateľa) stavia ako séria prekážok, ako úloha a výzva, ako komplikovaný medziľudský vzťah. Súčasne sa odkrýva aj nová situácia pre dospelých, najmä vo forme novej podoby rodičovskej roly.

Všetky tieto problémové vrstvy necháva autorka rozkryté, obnažené, nijako sa neusiluje ich uzatvoriť či ukončiť. Takýto postup výrazne podčiarkuje autenticitu príbehu, jeho zrastenosť s reálnym životným svetom, vnímaným súčasne v podobe prísľubu i v podobe nezodpovedanej otázky.

Román Jediná sa hneď v čase svojho prvého vydania stretol s priaznivou reakciou literárneho publika i odbornej literárnej kritiky. Bol súčasťou progresívnej tendencie, ktorá sa od začiatku šesťdesiatych rokov usilovala o umelecké zrovnoprávnenie literárnej tvorby pre deti a mládež s tvorbou pre dospelých. Väčšina literárnych kritikov, ktorí zareagovali na túto knihu, ju označovali (a literárna veda o literatúre pre mládež i dnes označuje) ako „dievčenský román“, pričom upozorňovali na jeho odlišnosť od dovtedajšej tvorby pre dievčatá, najmä na jeho nesentimentálnosť. Ozval sa však aj hlas, ktorý román (zrejme aj v súlade s prvotným zámerom a predstavou samej autorky) označil za dielo, ktorým Jarunková „jednoznačne vykročila (…), hoci zostala verná pôvodnej tematike, na cestu prózy pre dospelých“, pričom vyslovil názor, že „kánon úzko špecifikovanej detskej prózy (…) podväzoval jej ruky aj nohy“ (V. Petrík). Napriek tomuto oprávnenému názoru kritika však Jediná až podnes zostala najmä príťažlivým dievčenským čítaním a integrálnou súčasťou hodnotnej literatúry pre dospievajúcu mládež.

Vydania

Jediná. Bratislava, 1963; 1967; 1973; 1976; 1981; 1995.

Literatúra

KLÁTIK, Z.: Slovo, kľúč k detstvu. Bratislava, 1975, s. 204-214.

NOGE, J.: Próza Kláry Jarunkovej. Bratislava, 1979.

NOGE, J.: Literatúra v literatúre. Bratislava, 1988, s. 187-191.

PETRÍK, V.: Román o mladých ako udalosť. In: Slovenské pohľady, roč. 80, 1964, č. 4, s. 126.

TUČNÁ, E.: Reflexie o literatúre pre mládež. Nitra, 1993, s. 67-71.

Autor hesla

René Bílik