TISÍCROČNÁ VČELA

JAROŠ, Peter (1940)

román, 1979

Jeho voľným pokračovaním je román Nemé ucho, hluché oko (1984).

Román zachytáva vývin troch generácií rodiny Pichandovcov v poslednom tridsaťročí rakúsko-uhorskej monarchie. Ide o zložité obdobie so zárodkami ráznejšieho nástupu národného a sociálneho pohybu, ktoré svojím dielom prispelo k rozpadu Rakúsko-Uhorska a viedlo na začiatku 20. storočia k vytvoreniu samostatnej Československej republiky.

Autor zobrazuje človeka a dejinný pohyb tých čias dvojakým spôsobom: emblematicky – cez generáciu otcov a dedov (s nimi súvisí voľba emblému tisícročnej včely ako symbolu pracovného úsilia slovenského človeka v duchu mináčovskej koncepcie slovenských dejín ako dejín práce) a zámerným narúšaním tejto emblematickosti cez generáciu synov (včela = žihadlo, „pichanie“ ako emblém uvedomenej aktivity v mene sociálneho pokroku). Najstaršiu románovú generáciu zastupuje Martin Pichanda – murár i roľník v jednej osobe, jeho žena Ružena a niekdajšia frajerka Žela Matlochová. K nim sa priraďujú i dve autentické postavy z obdobia národného obrodenia – Š. M. Daxner, jeden z hlavných iniciátorov mikulášskych Žiadostí národa slovenského, a starý učiteľ Orfanides, osvetár, národný buditeľ, ovocinár a včelár. Druhú generáciu reprezentujú tri deti Martina Pichandu: Samo (medzi murárskou partiou nazývaný Včela) a jeho životná partnerka Mária, Valent (modelová postava rodiacej sa slovenskej inteligencie) spolu s manželkou Hermínou, dcérou statkára, sestra oboch bratov Kristína so svojimi dvoma životnými partnermi. Tretiu, najmladšiu generáciu zastupuje šesť detí Sama Pichandu, z ktorých sa vyníma Peter ako znaková postava tzv. historického pokroku na začiatku 20. storočia. Cez generáciu dedov a otcov približuje Jaroš prvé reakcie románových postáv na sociálne bezprávie. Konfliktné románové situácie stupňuje prostredníctvom druhej generácie, v ktorej citlivo rozvíja jej rastúce spoločenské uvedomenie. Samo Pichanda ide po stopách svojho otca, prvé skúsenosti s vonkajším svetom získava na cestách po Uhorsku s partiou murárov z Hýb. Jeho brat Valent sa formuje v Prahe ako študent práva a Samov syn Peter sa stáva svedkom revolučného októbrového pohybu v Rusku.

Obraz ženského epického elementu tvorí autor na osi eros – sex – materstvo – práca pre rodinu. Vo všetkých troch generáciách ide po celý románový čas o starostlivé, poslušné a verne milujúce manželky, matky či milenky. V embléme tisícročnej včely symbolizujú nepretržitosť plodenia a zachovania rodu. Na rozdiel od mužských postáv sú ženy súčasťou iného pohybu – biologicko-sexuálneho, pudového. Jeho zobrazenie je najsilnejšou stránkou Jarošovej tvorby. Sústredenosť a autorský dôraz naň spôsobuje, že v románe je dominantný, pričom je v súhre s cyklickým prírodným pohybom v rámci roľníckeho pracovného procesu. Uvedený „pohyb“ je spätý s kategóriou času. Jeho celistvosť však Jaroš rozštiepil na čas biologický (kde sú primárne rola telesnosti, láska, manželstvo, plodenie detí a momenty každodenného roľníckeho života) a na čas historický, viažuci sa na mužské postavy a spoločenský pohyb v zhode s objektívnym chodom dejín. Ženská „aktivita“ je potom napojená na rodinné a pracovné motívy, do spoločensko-historickej sujetovej línie nevstupuje.

Autorská koncepcia a filozofia je v Tisícročnej včele spätá s relativizáciou všetkých javov a hodnôt, čo sa prejavuje v románe ako jemné karnevalizovanie dejín a človeka. Preto má Jaroš v autorskom pásme nezriedkavo nasadenú akúsi „masku úškľabku“ so zdanlivo protirečivým akcentovaním paródie a pátosu. Táto autorská štylizácia tvorí zvláštne fluidum i významový kontrast k Jarošovmu implicitnému nazeraniu na zmysel ľudského života, na limitované možnosti objektívneho poznania skutočnosti, ku ktorým sa chce ako autor predsa len dopracovať.

V individuálnej sfére považuje Jaroš za určujúci biologický rozmer ľudskej bytosti (vášeň, zmyselnosť, sex, pud sebazáchovy, pud zachovania rodu a pod.), v mnohom determinujúci celkovú aktivitu človeka. V spoločenskej sfére ho zaujíma moment zrodu nového životného pocitu a s tým súvisiaca nová orientácia človeka. Na pozadí historického horizontu doby sleduje otázku dejinného smerovania slovenského národa, vznik jeho nového historického vedomia a cez individualizované románové príbehy postáv aj spoluúčasť jednotlivca na tvorbe nového systému hodnôt. Zaujímavo a funkčne v tejto súvislosti narábal autor so spomínaným emblémom „tisícročnej včely“, s jeho viacvrstvovými premenami.

Jarošova filozofia relativizácie vecí a javov, historických procesov a ich protirečení sa v poslednej časti románu postupne vytratila. Vystriedal ju nezáživný, málo produktívny a často nefunkčný opis konkrétnych a prevažne dobre známych historických faktov, udalostí a poznatkov o svete. To je aj hlavná príčina autorovej „polovičatej“ realizácie ideovo-estetickej koncepcie diela, a teda aj „polovičatého“ individuálneho výkonu umelca a účinku románu v jeho záverečnej časti i vo voľnom pokračovaní Tisícročnej včely.

Peter Jaroš (spolu s Vincentom Šikulom a Ladislavom Ballekom) urobil v čase najväčšieho volania po dielach s tematikou súčasnosti presun do historizmu, a to presadením nového typu spoločensko-historického románu, ktorý sa stal v druhej polovici sedemdesiatych rokov vedúcim žánrom slovenskej literatúry. Presunom do historizmu si šikulovsko-ballekovsko-jarošovská generácia uchovávala v tzv. normalizačnom období svoju prozaickú integritu a zároveň uskutočňovala implicitný polemický dialóg s koncepciou staršej generácie slovenských spisovateľov.

Vydania

Tisícročná včela. Bratislava, 1979; 1982; 1984; 1997.

Literatúra

JENČÍKOVÁ, E.: Problém historického faktu a fikcie v Jarošovej tvorbe. In: O interpretácii umeleckého textu 10. Nitra, 1987, s. 121-137.

KOCHOL, V.: Včelia metafora. In: Nové slovo, roč. 22, 1980, č. 8, s. 10.

MAŠKOVÁ, A.: K problému žánru Tisícročnej včely. In: Romboid, roč. 18, 1983, č. 7, s. 55-61.

PATERA, L.: Doslov. In: JAROŠ, P.: Tisíciletá včela. Praha, 1986, s. 534-540.

PETRÍK, V.: Vrchol autorovho úsilia (P. Jaroš: Tisícročná včela). In: Práca, roč. 35, 16. 4. 1980, s. 6.

ŠABÍK, V.: Čítajúci Titus. Bratislava, 1982, s. 185-193.

Tisícročná včela v diskusii. In: Slovenské pohľady, roč. 96, 1980, č. 7, s. 89-93 (I. Sulík), č. 8, s. 86-91 (D. Okáli), č. 9, s. 45-49 (T. Žilka), č. 10, s. 75-79 (O. Marušiak), č. 11, s. 98-102 (L. Patera), č. 12, s. 84-88 (P. Števček).

Autorka hesla

Eva Jenčíková