OKULTIZMUS

HRÚZ, Pavel (1941 – 2008)

zbierka poviedok, 1968

Niektoré zo štrnástich textov boli publikované časopisecky (prvá verzia poviedky Bledý plášť vyšla už v roku 1964 v Mladej tvorbe) alebo v zborníkoch (najrozsiahlejšia próza Pasák je súčasťou zborníka Krutosť z roku 1966).

Výber a radenie poviedok zbierky má svoju premyslenú, presnú a navonok výrazne manifestovanú kompozíciu. Počet poviedok súboru zodpovedá počtu štrnástich výjavov krížovej cesty, pričom nenáhodnosť práve takéhoto usporiadania potvrdzujú názov a členenie záverečnej poviedky Via crucis, rozdelenej na štrnásť podkapitol. Motív krížovej cesty vytvára pôdorys Okultizmu ako jednotného celku, keď sa obohacujúco – ponad svoju formálnu (kompozičnú) funkciu – zapája do významovej štruktúry každej z poviedok. Pritom opúšťa priestor sakrálneho a stáva sa súčasťou svetskej životnej „gramatiky“ s akcentom na jej deficitnú stránku, na strádania a nepríjemnosti či na jej tragickú predurčenosť. Hrúzov variant krížovej cesty ale neústi do očakávaného tragického a zároveň vznešeného finále; na jeho miesto nastupuje prízemne deziluzívna komika banálneho.

Z hľadiska epického pôdorysu je krížová cesta uzavretým cyklom chronologicky na seba nadväzujúcich obrazov; časovú následnosť – a to dvojakú – dodržiava aj radenie poviedok v Okultizme. Jedna je viazaná na postavu hlavného hrdinu a rozprávača, ktorého sledujeme vo vekovom oblúku od všetkých stupňov školy (poviedky Slávnosti, Strmý zostup, Pasák a i.) cez vojenskú službu (Pacienti Johannesa doktora) až k dezilúzii z manželského vzťahu niekde na okraji Kristových rokov (Švédska Anča, Bledý plášť). Chronologicky sú poviedky zostavené aj podľa času tzv. veľkých dejín (hoci ten je iba pozadím Hrúzových príbehov): februárové udalosti roku 1948 a ich dôsledky (Slávnosti), vyvlastňovanie (Deň roku meruôsmeho), kolektivizácia (Benefícia jasnovidca Biedera), maďarské udalosti v roku 1956 (Strmý zostup), prvé náznaky liberalizácie niekedy v šesťdesiatych rokoch (Ako neprišiel Ježiško k Bristol baru)… Aj takéto zoradenie poviedok umožňuje čítať Hrúzovu knihu ako sled na seba nadväzujúcich „zastavení“ krížovej cesty jednej generácie.

Na spoločenské ukotvenie knihy priamo odkazuje titul: na prvý pohľad súvisí s pomenovaním poviedok ako seáns, keď motto ku každej tvorí úryvok z knihy A. Spesza Okultizmus a zázrak, no nesie v podobe slovnej hry odkaz na jav určujúci obdobie, do ktorého je umiestnená väčšina poviedok, na kult osobnosti. Ironický a komický efekt dosahuje Hrúz spojením „nevedeckej ‚teórie‘ a praxe zaoberajúcej sa pôsobením nadprirodzených, tajných síl“ (ako je okultizmus slovníkovo definovaný) s historickým časom, ktorého ideovým emblémom boli slová ako pokrok či veda a v ktorom sa paradigma racionality navonok využívala ako prostriedok politicko-mocenskej legitimizácie. Na rovnakom princípe paradoxnej zrážky vonkajškovej racionality s pokútnym tmárstvom je vystavaná vtipná pointa poviedky Benefícia jasnovidca Biedera.

Dianie sa zameriava na udalosti všedné, banálne, epizódne, na každodennosť v jej opakujúcej sa, cyklickej podobe. Svet Hrúzovej poviedky v Okultizme je typickým svetom tzv. malých dejín. Zároveň je to svet, do ktorého štruktúry zasahujú veľké dejiny – raz v podobe konkrétnych intervencií do osudov postáv, ako je to v poviedke Deň roku meruôsmeho, inokedy ako transparentné príklady ideologicky kontaminovanej rétoriky doby s jej predstavami o sebe samej, prepašované do sveta každodennosti a v ňom nepatričné (platí tu postreh z kritiky A. Bagina, podľa ktorého „Hrúz odhaľuje rozpor medzi skutočnosťou a jej ideologickou interpretáciou“). Hrúz je autor vonkajškový, extrovertný, prednosť má u neho „inscenovanie“ pred priamym hodnotením, opis pred analýzou, javová stránka pred pokusom o hľadanie „podstaty“.

Jav u Hrúza je vo veľkej miere jav jazykový. Svet jeho poviedok je svetom jazyka ich hrdinov. Okrem jazyka dejín, ktorý spätne ironicky charakterizuje a diskvalifikuje svojich nositeľov, je pre postavy Okultizmu príznačné používanie slangu. Podľa J. Števčeka „ide tu vlastne o prvú prózu uvedomelo postavenú na slangu“. Práve prostredníctvom slangu, ktorý charakterizuje užívateľa ako príslušníka určitej sociálnej, vekovej či profesijnej skupiny a má svoje miesto v členitej spoločenskej skladbe mesta, vytvára Hrúz svojský variant modernej slovenskej urbánnej prózy.

Štylizácia jazyka ako neupraveného, autentického záznamu v jeho rôznorodých životných podobách má svojho spoluhráča v textovo-grafickom rámcovaní poviedok, ktoré okrem citátov zo Speszovej knihy spoluvytvárajú úryvky a útržky z vecných textov (lekárska diagnóza, turistický sprievodca, matematický vzorec, výklad symboliky hracích kariet…), pričom zachovanie kvázifaksimilnej podoby zdôrazňuje ich „pravosť“, ich „dokumentárnu“ hodnotu. Pri niektorých poviedkach priamo vecne súvisia s príbehovým dianím (lekársky nález v Pacientoch Johannesa doktora), pri iných tvoria ironický kontrapunkt (zoznam kopaničiarskych dobrovoľníkov z revolúcie 1848 a detský pohľad na dianie sprevádzajúce inú revolúciu o sto rokov neskôr v poviedke Deň roku meruôsmeho).

Hrúzov hrdina – predovšetkým ten dospievajúci a dospelý – je hrdina deziluzívny. Skutočnosť, že od sveta veľa neočakáva a často dostáva ešte menej, sa stáva zdrojom manifestovaného hodnotového relativizmu centrálnej postavy Okultizmu. Aktívne konanie, ktoré by mohlo viesť k zmene, je nahradené recesistickým alebo agresívne voluntárnym gestom (Ako neprišiel Ježiško k Bristol baru, Bledý plášť). Touto vlastnosťou cez „hrdinu svojich čias“ charakterizuje Hrúz spoločnosť, ktorá so svetom minulosti zavrhla aj jeho hodnotový systém, pričom alternatíva, ktorú ponúkla, akceptovaná nebola. Minulé reprezentuje pestrá galéria „bývalých ľudí“ (Lányi mama, mlynár, Šimon, Vereš – posledný burzián). Spája ich nepraktickosť a zdanlivá zbytočnosť toho, čo si z minulosti prenášajú ako hodnotu do „nových“ čias a na čom lipnú; v tejto tvrdohlavej a niekedy až priťažujúcej oddanosti svojej veci má pôvod aj ich donkichotská dôstojnosť.

Generačné podložie Okultizmu, extrovertný charakter a pevné sociálne zakotvenie týchto próz patria k vlastnostiam, ktoré potvrdzujú charakteristiku A. Bagina, podľa ktorej Hrúz patrí medzi autorov „angažovaných v spoločenskom zmysle“. Práve takáto podoba angažovanosti bola jedným z dôvodov, prečo sa začiatkom sedemdesiatych rokov meno Pavla Hrúza prestalo objavovať v oficiálnych kultúrnych periodikách. Do slovenskej literatúry sa vrátil až v roku 1986 poviedkou v Romboide a ďalšia kniha Chliev a hry mu vyšla v roku 1990.

Vydania

Okultizmus. Bratislava, 1968; Levice, 2005.

Literatúra

BAGIN, A.: Nový Hrúz: Dokument a výhľad. In: Romboid, roč. 4, 1969, č. 3, s. 14-18.

BAGIN, A.: Rekognoskácia terénu (Príspevok k rekognoskácii mladej prózy). In: Mladá tvorba, roč. 14, 1969, č. 7, s. 13-16.

BARBORÍK, V.: Pavel Hrúz. Bratislava, 2000.

KUŽEL, D.: Ó kultizmus. In: Mladá tvorba, roč. 14, 1969, č. 4, s. 57-58.

MISTRÍK, J.: Scenérie Hrúzovho anti kultizmu. In: Romboid, roč. 4, 1969, č. 3, s. 19-23.

ŠTEVČEK, J.: Hodnota ilúzie. In: Romboid, roč. 4, 1969, č. 3, s. 14-18.

ŠÚTOVEC, M.: Rekapitulácia nekapitulácie. Bratislava, 1990, s. 60-63.

ŠVÁČOVÁ, S.: Pavel Hrúz. Výberová personálna bibliografia. Banská Bystrica, 2006.

Autor hesla

Vladimír Barborík