CHLIEV A HRY

HRÚZ, Pavel (1941 – 2008)

zbierka poviedok, 1990

Autor patril v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch k spoločensky diskriminovaným spisovateľom a v spomenutom období nemohol verejne publikovať. Chliev a hry sú jeho prvou oficiálne vydanou knihou po dvadsiatich dvoch rokoch. Niektoré texty vyšli časopisecky koncom osemdesiatych rokov (Romboid, Slovenské pohľady).

Názov knihy je autorovou charakteristickou slovnou hrou (viď aluzívne a ironicko-paradoxné tituly jeho ďalších kníh: Chlieb a kry, Oči kuričove, Párenie samotárov…), ktorá odkazuje na starorímske „chlieb a hry“ (panem et circenses). Toto súslovie lakonicky vyjadruje predpoklady spoločenskej manipulácie: uspokojenie fyziologických potrieb kombinované s nenáročnou zábavou poskytujúcou vzrušenie. Zároveň je spätý s prostredím, ktoré rámcuje prvú prózu knihy nazvanú Nielo: jej príbeh sa odohráva na tenisových dvorcoch (hry), pri ktorých správca načierno chová brava (chliev). Športovisko, k nemu pridružený súkromný chov a bezprostredné okolie tvoria priestor, v ktorom sa pohybujú hrdinovia príbehu: povaľač (ale aj disident, ako ho nazvala iná postava) Klošár, charakterizovaný menom, ktorého zvuková podoba odkazuje na clocharda, tuláka, ďalej správca kurtov Lukáč, osamelá matka Stáza a jej syn Smrko – všetci tí, čo v rámci danej spoločenskej hierarchie sú vykazovaní skôr ku chlievu než k hrám, tí, ktorí pre každodenné chlebové starosti sú vo veľkej sociálnej hre skôr outsidermi, pričom kontrastné pozadie im vytvára spoločenská smotánka okresného malomesta, odvodzujúca svoj status od povolania (lekár, lekárnik…). Spoločenský okraj je spoločným menovateľom spájajúcim všetky prózy knihy: periféria priestorová (dej jednej z poviedok sa odohráva v odľahlom horskom prostredí na vysielači) je aj perifériou sociálnou.

Sociálna nástojčivosť Hrúzových poviedok je netendenčná a diskrétna, „ukrytá“ v modernom, originálnom, čitateľsky náročnom slovesnom tvare. Osobitosť autorovho prozaického jazyka je neprehliadnuteľná už na lexikálnej úrovni: tvorivosť, s akou dokáže funkčne využiť neologizmy, nárečové a slangové vrstvy jazyka (viď názvy próz – Nielo, Šeriše, Rašle – ktorých význam sa odhalí až v procese čítania), nemá v súčasnej slovenskej epike obdobu. Hrúz zároveň nadväzuje na princípy montáže a koláže, ktoré využil v Dokumentoch vo výhľadoch (1966) a čiastočne aj v Okultizme. Ak však do týchto próz vpísané „dokumenty“ (faksimile kádrového posudku, recept a pod.) boli materiálom v „surovom“, neupravenom stave a v takejto podobe tvorili ironický kontrapunkt diania, potom v knihe Chliev a hry sa priestor pre ich využitie rozširuje. Napríklad dva žánrovo rôznorodé a v rozdielnej grafickej úprave do prózy Rašle „vložené“ texty (úryvky z etnografickej regionálnej štúdie, ktorej obsah a štýl prezrádzajú, že vznikla ešte v predvojnovom období, a ľudové anekdoty o bulharskom cárovi Ferdinandovi Koburgovi) sú zasadené do rovnakého priestoru, v akom sa odohrávajú príbehy poviedok (Horehronie). Nemajú už persiflážno-ironický, demaskujúci charakter – sú skôr pripomenutím určitej doby a dvoch odlišných kultúrnych jazykov, snažia sa postihnúť charakter toho istého priestoru. Predstavujú dve podoby pamäti regiónu a ako pendant aktuálneho príbehu pripomínajú, že krajina má aj svoj autonómny čas, vlastnú históriu, hoci tá nie je vždy synchrónna s rytmom „veľkých“, oficiálnych dejín.

Niektoré poviedky (Nielo, Vnadenie) sú vystavané na pôdoryse prózy s tajomstvom a dominujú v nich motívy ohrozenia a smrti. Na rozdiel napríklad od detektívneho žánru pracuje Hrúz s vyvrcholením, ktoré nie je jednoznačné a ponúka viac možností výkladu. Veľké nároky na pozornosť čitateľa kladú aj zložito vrstvené a zdanlivo nespojité motivické línie, využívajúce diferencovanú lexiku i odlišné slohové postupy – to všetko na ploche limitovanej žánrom. Jednotlivé motívy však pri rozvíjaní deja kooperujú, navzájom sa významovo obohacujú a sú funkčné pre výsledný epický tvar.

Vo všetkých štyroch poviedkach zbierky je zreteľná súvislosť s tým, čo sa v spoločnosti dialo v čase vzniku próz. Obrysy konkrétnej spoločenskej situácie sedemdesiatych a osemdesiatych rokov sú v pozadí próz jasne čitateľné: Hrúzove texty predstavujú rub verejne hlásanej bezproblémovosti normalizačného obdobia, sú správou o jeho komplikovanosti, problematickosti, ale aj o krehkosti jednotlivca v ňom (chtiac-nechtiac) zaangažovaného; sú alternatívnym opisom, ktorý problematizuje oficiálny výklad a spochybňuje tézy o sociálnej rovnosti. A hoci doba už nemá v sebe priamočiaru, otvorenú brutalitu rokov päťdesiatych, aj v týchto „stabilizovaných“ pomeroch znovu niektorým ide o všetko, „ide o krk“, ako hrdinovi poviedky Vnadenie.

Voľným, ale rovnako deziluzívnym pendantom knihy a zároveň dopovedaním osudov niektorých jej hrdinov v ponovembrovej dobe je poviedkový súbor Chlieb a kry (1996).

Vydania

Chliev a hry. Bratislava, 1990.

Literatúra

BARBORÍK, V.: Pavel Hrúz. Bratislava, 2000.

HAMADA, M.: Hrúzova veľká „hra“ o život. In: Tvorba T, roč. 2 (11), 1992, č. 2, s. 29-30.

KUSINOVÁ, A.: Problémové a problematické prózy. In: Dotyky, roč. 2, 1990, č. 7, s. 39-40.

PRUŠKOVÁ, Z.: Keď si tak spomeniem na šesťdesiate roky. Bratislava, 1994, s. 103-106.

SULÍK, I.: Hrúz po zaplatení dane. In: Literárny týždenník, roč. 3, 1990, č. 26, s. 5.

ŠIMEČKA, M.: Autorské schválnosti. In: Fragment K, roč. 4, 1990, č. 7, s. 145-146.

ŠVÁČOVÁ, S.: Pavel Hrúz. Výberová personálna bibliografia. Banská Bystrica, 2006.

Autor hesla

Vladimír Barborík