KAMEŇ NA KAMENI

HRTUS JURINA, Pavol (1919 – 1994)

román, 1947

Na kultivovaného autora upozornila kritika už začiatkom štyridsiatych rokov, keď debutoval zbierkou noviel expresionistického výrazu Preťaté ohnivá (1943). Román Kameň na kameni, napriek vcelku priaznivému prijatiu, však už nereprezentuje centrálnu líniu súvekého prozaického diania, ktoré sa nieslo v znamení nástupu socialistického realizmu. Po spisovateľovej politickej emigrácii do Nemecka a následne do Austrálie (1948) ho pofebruároví literárni historici zaradili medzi autorov ideologicky nežiaduceho pohľadu „z druhého brehu“. Nesúviselo to iba s Hrtusovým odchodom do zahraničia, ale tiež s vyhranenou filozofickou orientáciou na religiozitu kresťanského personalizmu. Preto sa jeho tvorba zvykne označovať aj za prozaickú paralelu katolíckej moderny.

Román v šestnástich kapitolách je experimentálne koncipovanou kronikou života prostej kysuckej ženy, Apolónie (Poľuše) Hamajovej. Autor sa opiera o žánrové podložie sociálneho románu, ale zrieka sa psychologickej drobnokresby aj analýzy spoločenských vzťahov v tomto zaostalom regióne Slovenska. Psychologický determinizmus plánu postáv a sociálny determinizmus plánu prostredia tvoria iba východisko „vyššej“ ideovo-umeleckej koncepcie spisovateľa: epicky zdôvodňujú „dejovú osnovu“ ľudských činov, ktoré sú z vonkajšieho pohľadu často nemotivované a neprehľadné, pretože – podľa autora – „život je ako lampa vystavená vetru“. Zmysel textu smeruje k alegorickému zobrazeniu ľudského údelu z perspektívy novozákonnej eschatológie (náuka „o posledných veciach“), ktorá obsahuje jednak „už realizovaný aspekt naplnenia Božieho zámeru v osude Ježiša Krista“, jednak „ešte nenaplnený aspekt budúcnostný“, ktorý bude znamenať vyvrcholenie a naplnenie „celkového zámeru Hospodina“.

V románe Hrtus konfrontuje tematické línie osudov troch žien. Príbeh ústrednej postavy, Poľuše Hamajovej, otvára vo chvíli, keď na smrteľnej posteli zápasí so zlými predtuchami a s obavami, či statočne naplnila svoje pozemské poslanie. Kysucký kraj totiž „obchádza revúci lev“, ktorý „do pšenice zasial kúkoľa a udúša siatiny“ – usiluje sa zadusiť kresťanskú vieru. O vyslobodenie zo zatratenia ju prosí mŕtvy otec a mravnú oporu potrebuje tiež sedemnásťročný syn Michal, študujúci za kňaza. Meno Michal sa v kultúrnom kontexte spája s premožiteľom draka (prenesene diabla) a Michal sa má stať Poľušiným spolubojovníkom. V profetickom sne Poľuša vidí „päsť a prst“, ktoré ju zachránia pred „žeravou priepasťou“. Pochopí, že vztýčený prst predstavuje „vežu chrámovú“. Preto sa vracia „spred nebeskej brány“ a oblieka si „bojovnícky plášť“: pokorne sa podrobuje jóbovským skúškam, ktorým ju vystaví Hospodin. Za svoju prvoradú úlohu pokladá stavbu chrámu s mohutnými základmi, ktoré symbolizujú pevnú hradbu – ochranu viery pred nepriateľmi.

Najprefíkanejšia z nich je „pekelnica“ Agáta. Vydali ju bez lásky, za majetného, ale záletného vdovca Jakuba Horníka, ktorý už predtým pochoval dve ženy. Jakub má z prvého manželstva dcéru Margitu a Agáta mu porodí Terezu.

Mužove nevery však pokračujú. Zo zlosti a vzdoru Agáta pije a zvádza chlapov v krčme. Keď sa to Jakub dozvie, vydedí ju (majetok napíše na dcéry) a odíde do Ameriky. Agátin ľahtikársky spôsob života pokračuje, ale nezostane bez následkov: narodí sa jej tretie dieťa, Julka, ktorú má s Poľušiným švagrom, „vrchárskym“ krčmárom Adamom Škerom. Agáta bohatého Škeru vydiera; vysmieva sa každej práci a naďalej sa venuje iba zábavkám. Krčmár má výčitky svedomia pre svoju na smrť usužovanú neplodnú ženu a na stavbu kostola obetuje vysokú čiastku. Chamtivá nemravnica za to Poľušu znenávidí. Intriguje proti nej, ba uchýli sa aj k bosoráctvu, ktoré hlavnú hrdinku takmer zahubí. Záhaľčivý život, zlá výchova, vypočítavosť a klamstvá prinesú svoje ovocie v podobe zopakovania matkinho osudu „prespanky“ nešťastnicou Terezou. Agátino víťazstvo nad Poľušou vrcholí vo chvíli, keď Tereza označí za otca svojho dieťaťa druhorodeného Poľušinho syna Matúša.

Najvernejšími pomocníkmi Apolónie pri uskutočnení veľkolepej stavby sa okrem „dušpastiera“ stávajú manžel Lukáš, ktorý zbiera podpisy lazníkov na finančné milodary a na bezodplatnú prácu, a ľuďmi opovrhnutá „kozia kráľovná“ Beta. V expozícii zachráni Poľuši život. Jej vďačnosť a morálna podpora prinavrátia Betu medzi ľudí. V mladosti ju totiž pre biedu opustil milý Šimon, ktorý sa už z Ameriky nevrátil. Zostala bez peňazí a bez chlapskej ruky, zanevrela na celý svet. Tvrdo pracovala, dokonca ako jediná žena furmančila, ale tragická smrť milovaného, drobného, ale húževnatého koníka jej prekazila nádej na slušný život a zárobky. Preto zatúžila primknúť sa k Bohu. Aby mala bližšie do nového kostola, prepísala „hmotárovi“ Filipovi svoje role výmenou za to, že ju doopatruje. Akonáhle však Filip získal Betin podpis a majetok, urobil jej zo života peklo. Zatrpknutá žobráčka sa s pocitom krivdy vrátila do svojej starej, zadymenej chalupy. Najväčšmi zanevrela na farára a Poľušu, pretože jej nepomohli proti bezpráviu.

Okrem priamych škodcov šírenia Božieho slova po kysuckých grapách sú výdatnými pomocníkmi „Satanáša“ chamtivosť, hlúposť a zaostalosť lazníkov: „Ľud nechce pustiť Krista na svoje vŕšky“, do zatuchnutých kútov. Hoci majú kostol postaviť na kamenistých roliach, odrazu ich začnú vyhlasovať za najúrodnejšiu pôdu. Proti stavbe hucká najmä krčmár Šlahor „z Doliny“. Šenkovňu má neďaleko starého kostola a šípi, že keď už vrchári nebudú v nedeľu schádzať do dediny, príde o veľký zárobok.

Napriek obrovskej mravnej sile ústrednej postavy, ktorá si odrieka hmotné statky, pretože odriekanie pozdvihuje človeka k duchovnej očiste, sa Poľušine ušľachtilé životné ciele nenaplnia. Syn Michal podľahne pokušeniu, zaľúbi sa a opúšťa seminár. Závistník Matúš cíti krivdu voči „panskému“ osudu brata a pošpiní dobré meno rodiny.

Mravné vzostupy a pády v intimite uzavretého spoločenstva podporuje aj „čas vojny“, ktorý v závere románu evokuje situáciu všeobecného ohrozenia kresťanských hodnôt. Vojna sa približuje v podobe stále silnejšieho „rinčania okenných tablíc“ a čoraz dunivejšej „kanonády od východu“ — z nepriateľskej strany. Niet pochýb, že autorská alúzia naznačuje boľševické nebezpečenstvo: zvuk dunenia napokon poškodí chrámovú vežu natoľko, že sa zrúti. Na kysuckých grapách už niet „vztýčeného prsta“, ktorý by ochránil obyvateľov. Zo symbolicky poňatej stavby, rovnako ako z Poľušinho života, nezostal „kameň na kameni“.

Napriek ranám osudu však autor v tomto duchovnom marazme ponecháva postavám nádej: jej stelesnením je novonarodený Lukášov a Poľušin syn Jozef (podľa lživých Agátiných rečí syn farára), ale najmä záchrana posvätených hostií z trosiek chrámu. Práve tento materiálny symbol eucharistie umožňuje pokračovať v šírení ideí spiritualisticky poňatého kresťanského univerzalizmu.

Podobne ako u raného Hronského, aj u Hrtusa predstavuje fideizmus ľudových postáv sebazáchovné konzervatívne gesto prežitia mravných hodnôt spoločenstva v nepriateľskom svete paganizmu, krčmárskej úžery a mocných pokušiteľov katolíckej viery. Autor pracuje s odkazmi na biblický príbeh o Jóbovi, na podobenstvá Apokalypsy, poukazuje tiež na prestupovanie magických a kresťanských prvkov (ľudová podoba „praktizovaného“ katolicizmu). Využíva alegorický potenciál ich ideového a ideologického zacielenia, aby mohol „komentovať“ stav tohto sveta a „robiť nápravu“.

Prvoplánovosť kalendárových historiek fabuly aj priamočiarosť alegorických odkazov však esteticky komplikuje tematickou a jazykovou dekompozíciou príbehu; jeho lineárnosť narúša častými retrospektívami, ktorými podporuje tajomnosť vonkajšieho diania a vytvára tajomný, silne metaforizovaný priestor medzi dobrom a zlom. Konštitutívnu ontologickú úlohu zohráva príslušnosť miesta k vertikálnej topografickej osi príbehu, ktorá zároveň predstavuje hodnotovú orientáciu významovú: miesta „hore“ (vrchy, bralá, skaly, chrám, kostolná veža, obydlia lazníkov) sú predurčené na ochranu a navštívenia Pána; miesta „dolu“ zasa znamenajú blízkosť pokušenia a diabla (žeravá priepasť, vlhká jama v základoch rozostavaného kostola, bohaté domy na rovine, zakopaná mínometná batéria, delá).

Artistná orientácia na tvarovú stránku diela umiestňuje Pavla Hrtusa Jurinu do okruhu tzv. sujetových básnikov (J. Červeň, D. Tatarka a raný P. Karvaš). Spisovateľ rezignoval na materiálne riešenie sociálnej traumy Kysúc (P. Jilemnický, neskôr R. Jašík); spor „medzi beznádejným bytím a nádejným vedomím“ vyjadril „cez médium archaickej mentality a religióznych predstáv človeka, žijúceho medzi nebom a zemou lazníckych samôt“ (O. Čepan). Zvláštnou tematickou pripomienkou tohto Hrtusovho neznámeho diela je román Vincenta Šikulu Majstri (1976), ktorý prináša motívy stavby kostola ako prejavu ušľachtilých hodnôt ducha v čase druhej svetovej vojny.

Vydania

Kameň na kameni. Trnava, 1947.

Literatúra

BUTVIN, J.: Krásna próza u nás od ukončenia druhej svetovej vojny. In: Verbum, roč. 2, 1947/1948, č. 3, s. 186-190, č. 4-5, s. 288-295.

ČEPAN, O.: K periodizácii tzv. lyrizovanej prózy. In: Literárne dejiny a literárna veda. Bratislava, 2002, s. 20-31.

ČEPAN, O.: Raná próza Pavla Hrtusa Jurinu. In: Slovenská literatúra, roč. 39, 1992, č. 1, s. 77-81.

KUSÝ, I.: Nová situácia slovenskej prózy? In: Slovenské pohľady, roč. 64, 1948, č. 10, s. 612-621.

(v. m.) (MIHÁLIK, V.): Pavol Hrtus Jurina: Kameň na kameni. In: Nová práca, roč. 3, 1947, č. 10, s. 635-636.

Autorka hesla

Jelena Paštéková