JOZEF MAK

HRONSKÝ (vl. menom Jozef Cíger, 1896 – 1960)

román, 1933

Na začiatku tridsiatych rokov bol Hronský už renomovaný autor. Po poviedkových súboroch Podpolianske rozprávky, Tomčíkovci, románe Chlieb a sérii kníh pre deti a mládež predstavuje román Jozef Mak, ktorý napísal v lete 1933 „akoby jedným ťahom, vo zvláštnom tvorivom tranze v prostredí rázovitej horehronskej dediny Heľpa“ (A. Maťovčík), vyvrcholenie tohto tvorivého obdobia. Je to príbeh obyčajného dedinského človeka a jeho rodiny pred prvou svetovou vojnou. Autorovi však nešlo o zachytenie osudov na pozadí konkrétnych historických udalostí. Na prvom mieste ho zaujal vnútorný život postáv, ich chápanie a preciťovanie okolitého sveta, sociálneho prostredia, v ktorom narážajú na kruté podmienky, stíhajú ich tvrdé údery, ktoré zväčša len trpne znášajú; ťažkému osudu a ustavičnému utrpeniu vzdorujú nanajvýš trpezlivosťou, pokorou, vytrvalou nezlomnosťou a odolnosťou.

V románe vytvoril autor niekoľko typov drobných dedinských ľudí, pričom výstižne charakterizoval ich povahy a psychiku. Hĺbkou ponoru do ich vnútra sa im vyrovná málokto z dovtedajšej prózy. V popredí sú najmä tri originálne a neopakovateľné postavy: Makova milá Maruša, jeho neskoršia žena Jula a sám Jozef Mak. Ich osudy a problémy Hronský vzájomne tak popreplietal a ich vzťahy tak skombinoval, že hoci sa navonok nič svetoborné nedeje, pri každom strete to iskrí, komplikuje sa, problémy rastú a prehlbujú sa. Temperamentná Maruša urobí z Jozefa muža, vydá sa však za jeho brata. Keď sa milý po rokoch vráti z vojenčiny, znova mu osudovo kríži cestu, sťažuje život sebe, Makovi i Jule. Jula je do sebazničenia obetavá, oddaná, citlivá, mlčky trpiaca i trpne milujúca, rozvážne určujúca Jozefove kroky, darujúca mužovi vlastné šťastie – napriek tomu nepochopená. Hronský v nej vytvoril typickú dedinskú ženu so všetkými prednosťami i zápormi: neskonalá dobrota, práca do úmoru, prirodzená múdrosť, tiché prijímanie úderov osudu, bezbranná nevýbojnosť, trpiteľstvo. Maruša a Jula sú výraznými protipólmi, medzi ktorými sa pohybuje, zmieta a potáca Jozef Mak, aby napokon obe stratil a prebíjal sa v nastávajúcom živote sám, zato poučený a vyzbrojený skúsenosťou.

Jozef Mak v nedlhom tridsaťročnom živote zažil nesmierne veľa príkoria a zloby. Narodil sa materi-vdove. Od útleho veku poznal opovrhnutie nemanželského dieťaťa a ťažkú robotu, pretrpel dlhé vojenčenie (i väzenie), aby zistil, že brat ho pripravil o dom i o Marušu. Maruša, postihnutá epilepsiou a najmä Jozefovým odmietaním, spácha samovraždu. Jula zomiera od žiaľu, lebo neskoro spozná, že Mak ju, napriek vonkajším prejavom, má rád, ba ľúbi.

Interpreti románu sa preto zhodovali: Jozef Mak je apoteózou ľudského utrpenia. Takmer všetko potvrdzuje tento názor. Hronský však nenavŕšil toľko príkorí, ústrkov a tragédií na svojho hrdinu len preto, aby ukázal rozmery jeho (a možno aj slovenského dedinčana vôbec) utrpenia. A ešte menej preto, aby dospel k nejakým fatalistickým záverom, aby hlásal poddajnú, pokornú zmierlivosť, trpné odovzdávanie sa do vôle Božej a vrtkavosti či nespravodlivosti osudu. Oveľa väčšmi chcel osláviť morálne hodnoty a najmä obrovskú silu obyčajného, drobného človeka, ktorý takmer nikdy nekapituloval pod neúprosnými životnými údermi, nepodliehal odcudzeniu, stresom, depresii, psychickej vykoľajenosti, lebo musí žiť a pracovať ďalej. Presila nešťastí ho neoslabuje, lež utvrdzuje a spevňuje, aby mohol budúce protivenstvá nielen prijímať, ale čeliť im, stavať sa proti nim — ešte skúsenejší, mocnejší, zocelenejší. Záverečné slová románu dokazujú, že Hronský nezvelebuje fatalizmus či pasivitu, neoslavuje utrpenie pre utrpenie: „Trp, Jozef Mak. Človek-milión si, nuž vydržíš všetko, keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia oceľ, ale pravda je, že najviac vydrží na svete obyčajný Jozef Mak.“ Na piedestáli obdivu tu tróni neporaziteľnosť drobného človeka, záruka ohrozovaných ľudských hodnôt.

Román je napísaný pôsobivým jazykom. Vychádza z dedinských zdrojov, nestavia však na írečitostiach, neprodukuje, nekopíruje otrocky či netvorivo, ale ľudový prejav pozdvihuje z lokálnej ohraničenosti, cibrí ho, intelektualizuje, dáva mu celoslovenskú a umeleckú platnosť. Dovolil si aj experiment, presahujúci zo štylistickej oblasti do oblasti kompozície. Hronský necharakterizuje svoje postavy bežnými postupmi, rozprávanie nerozvíja opisom ich konania, nezaujímajú ho na prvom mieste ich vonkajšie prejavy. V románe Jozef Mak skoro niet hlasu, kriku, zdanlivo v ňom vládne ticho. O to väčšmi však búria skryté vášne, vnútorné zápasy, vrie to v mysliach. Hrdinovia sa medzi sebou rozprávajú veľmi zriedkavo. Každý len niečo „skoro povedal“, „sťaby povedal“, „chcel práve povedať“, „tak si myslel“ a pod. Nepotrebujú slová, rozumejú si i bez nich, bez rečí vycítia, čo chce kto vravieť. Pravda, čitateľ sa tak dokonale s postavami nepozná, nedokázal by vycítiť, čo si kto myslí, čo prežíva. Za postavy preto rozprávač „tlmočí“ pasáže, ktoré chcú alebo ktoré by mali hovoriť mlčanliví či mlčiaci hrdinovia. Robí to tak sugestívne, že čitateľ nezapochybuje o prirodzenosti týchto bezslovných dialógov, o výbojoch napätia, vzťahov, o konfliktoch, ani o lyrických, intímnych scénach.

Originálne vo výstavbe postáv sú aj časté „vnútorné“ dialógy. V románe skoro stále „diskutujú“ dva protichodné hlasy. Jeden akoby oslovuje, napáda, karhá, poučuje, druhý sa bráni, odpovedá. Nejde o starodávny spor človeka a jeho svedomia, o umelé rozpolťovanie na dve bytosti, telesnú a duchovnú, horšiu a lepšiu. Hronský dokázal úplne iné: hoci postava nahlas takmer nič nevypovie, autor vnútorným dialógom (zdvojeným, dvojitým monológom) dokumentoval zložitosť svojho človeka, ťažko postihnuteľnú dovtedajšími prostriedkami. Ide o experiment vydarený, odkrývajúci vnútro postavy, jej viacvrstevnú komplikovanosť.

Autor dielom vytvoril nový typ sociálneho románu. Ak v Urbanovom Živom biči revoltovala proti vojne a jej následkom dedina vedená ojedinelým hrdinom, ak v Jilemnického Poli neoranom organizovali robotníkov za chlebové a politické požiadavky komunisti, Hronský rezignoval na literárne ovplyvňovanie konkrétnej súčasnej situácie, siahol k prapodstate človeka, analyzoval sociálnu problematiku z iného zorného uhla. Jeho hrdina ide od prehry k prehre, nevie premôcť utrpenie, ale nič ho nevie zlomiť, naďalej odoláva novým a novým úderom. A tak, hoci je v románe oveľa viacej tragického, smutného, bolestného, než radostného, v konečnom vyznení predstavuje optimistické posolstvo. Niektorými svojimi zložkami nadväzuje na expresionizmus, inými predchádza a následne inšpiruje lyrizovanú prózu (naturizmus). Ďalšími svojimi črtami román predbehol francúzsky existencializmus a neskorší tzv. dedinský prúd poľskej prózy v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch.

Vydania

Jozef Mak. Martin, 1933; 1936; 1940; Bratislava, 1966; 1969; 1980; 1993 (In: Dielo 2); 2002.

Literatúra

BÁTOROVÁ, M.: J. C. Hronský a moderna. Bratislava, 2000.

KOLI, F.: K farebnej symbolike v Hronského próze (Jozef Mak). In: Romboid, roč. 33, 1998, č. 10, s. 12-21.

MATUŠKA, A.: J. C. Hronský. Bratislava, 1970.

MAŤOVČÍK, A.: Matičný tajomník. In: Jozef Cíger Hronský. Životná dráma. Martin, 1995, s. 67-77.

MRÁZ, A.: Jozef Mak. In: Slovenské pohľady, roč. 49, 1933, č. 11, s. 761-764.

NOGE, J.: Podoby realizmu v medzivojnovej próze. Bratislava, 1983, s. 239-298.

POVAŽAN, M.: Človek milión (Poznámky o kompozícii J. C. Hronského). In: Slovenské pohľady, roč. 53, 1937, č. 6-7, s. 366-372.

ŠTEVČEK, J.: Dejiny slovenského románu. Bratislava, 1989, s. 337-351.

ŠTEVČEK, J.: Doslov. In: HRONSKÝ, J. C.: Jozef Mak. Bratislava, 1966, s. 233-238.

Autorka hesla

Jana Kuzmíková