VÍZUM DO EURÓPY

HORVÁTH, Ivan (1904 – 1960)

zbierka poviedok, 1930

Knihu s pracovným názvom Európa-coctail autor avizoval už roku 1928 v Slovenskom denníku. Podľa autorského zámeru prózy malo spájať „s Európou to, že sa budú odohrávať v rôznych európskych veľkomestách, ktoré som na svojich cestách spoznal. A čo s koktailom? No, bude to miešanina národov, nápojov, žien a všetkého možného.“ Kniha obsahuje päť poviedok; tri z nich boli publikované časopisecky: Penzión von Basch, 1928, Marthe, 1929 a Rumová rozprávka, 1931. Typovo zbierku vystihujú dva texty: Penzión von Basch a Rumová rozprávka.

V Rumovej rozprávke počiatočnú „históriu“, ktorá sa odohrala na zaoceánskej lodi Diana, snuje téma nevery: Prvý dôstojník Mack nadviazal vzťah s kapitánovou ženou, a ona náhle zmizla, „azda skočila do mora, azda ju vzal zlý duch“. Za ňou, hoci nevedno kam, sa po čase pobral aj jej manžel, veliteľ lode smrti. Neskôr ešte dvaja ďalší kapitáni, ktorých takisto zvábilo volanie mora vždy v Magelhaenskej úžine. Zakaždým sa tesne predtým rozdával rum vo zvýšených dávkach. A vždy sa na okolí vyskytoval neopitý dôstojník Mack. Preto námorník v krčme, ktorý sledoval príbeh vo verzii námorníka Flinta, podotýka v závere: „Ten Mack, ten by o tom vedel viacej rozprávať!“ Vzápätí Flinte odhaľuje svoju pravú totožnosť dôstojníka Macka z lode Diana a navždy odchádza. Stráca sa tiež ďalšiemu rozprávačovi svojej historky, autorovi textu.

Rozprávač Flinte-Mack sa na viacerých miestach pýta: Ako zmizol ten človek? Ako sa to stalo? Odpovede však nenasledujú. To ale neznamená, že isté odpovede nemôžeme nájsť. Horváthova próza obsahuje expresívne motívy, odzrkadľujúce situáciu moderného človeka začiatku 20. storočia, ktorý tézou o relatívnosti a subjektívnosti všetkého stratil presvedčenie o nepochybnosti rozumu a spochybnením Boha aj duchovné univerzum. Keď človek pripustil nevypočítateľnosť sveta, stratil istotu rozumu, svoje vedenie, svojho kapitána. Keď spochybnil aj Boha, ostalo pohŕdanie, zúrivosť, niekomu smiech. „Stará“ vízia sveta a človeka našla svoj koniec ako lampáš cez palubu v morských hlbinách. Prispelo k tomu aj všeobecné otupujúce rozčarovanie z ľudskej malosti, obnaženej v prvej svetovej vojne. Horváth vo svojej poviedke však nezdôraznil – okrem „zlého“ konca rozprávky – pateticko-výstražné (expresionistické) zložky svojej výpovede, ale ako prozaik s vysokou umeleckou kultúrou nasunul na alegorickú kostru textu háv exotickej dobrodružnosti a alkoholickej opojnosti. Vďaka fantazmagorickým prepojeniam udalostí na lodi Diana je možné ponímať Rumovú rozprávku aj nezáväzne – ako plod alkoholického delíria či ako nadviazanie na exoticko-mýtické príbehy, v ktorých Sirény vábili námorníkov do mora Smrti. Virtualitu Flintových príhod ďalej podporuje nezavŕšenosť dejových sekvencií v sujete, čo zase na sémantickej úrovni implikuje záhadnosť udalostí. Virtuálny opar diania vystužujú ešte žánrové prvky rozprávky, hlavne jej archetypálna triadická schéma (trojsťažník Diana absolvuje tri cesty, počas ktorých príde o troch kapitánov a metaforicky aj o tri sťažne: ženu, dobro a rozum). A aj „zlý“ koniec Horváthovej rozprávky súzvučí s cieľavedomým budovaním príbehu ako tajomstva – veď pekelné zlo je dráždivo tajomnejšie než šťastné konce v raji. Pomocou všetkých spomínaných prvkov autor docielil, že čitateľ neberie text v jeho doslovnosti.

Paradoxné však je, že práve „povrchné“ čítanie textu je v tomto prípade adekvátnym čítaním jeho významov. Autor nás na to upozorňuje tým spôsobom, že použil podvojný rozprávačský kód. V prípade alkoholického (nedá sa použiť pojem surrealistického) výplodu v siločiarach „blúdiaceho Holanďana“, ako aj v prípade modernistického spracovania mýticko-folkloristických motívov o vodných žienkach by bol autor vystačil s jedným rozprávačom – Flintom. No Horváth Flintove príhody zarámoval autorským rozprávačom, ktorý čas rozprávania zasadzuje do prístavnej krčmy. Zvýraznilo sa tak tajomstvo diania, čo pôsobí na umeleckej úrovni ako záležitosť estetická, aby zvolené riešenie zároveň semioticky zodpovedalo dobovému posudzovaniu sveta: modernistickej neistote z neurčiteľnosti hmoty v čase a priestore a z toho vyplývajúcej straty zmyslu vecí. Zásadný predel medzi subjektom Flinta-Macka, ktorý hoci je svedkom udalostí, nevie ich prijateľne vyložiť (navyše, otvorenou ostáva otázka, či Flinte je skutočne prvým dôstojníkom Mackom), odkazuje na základnú modernistickú iniciatívu – rozpájanie označujúceho a označovaného ako umeleckú súčasť zmenenej, relativistickej paradigmy sveta.

K obrazu modernistického sveta z Rumovej rozprávky sa v poviedke Ibrahimovo okno ešte pridáva vplyv Orientu a jeho filozofií. V próze Marthe dal autor dôraz na nevypočítateľnosť a letmosť pocitov. Niektoré stránky ľudského poznania sú také subtílne, že nie sme schopní ich formalizovať. Tento fakt patrí k nosným pilierom umeleckej moderny. V danom Horváthovom texte sa vyníma ako jeho významotvorné gesto.

V čase vyjdenia knihy rezonovali v slovenskej literatúre dedinsko-sociálne témy (Hronský, Urban, Jilemnický) alebo exkluzívne dekadentné a neoromantické námety (Gašpar, Hrušovský). Horváth predovšetkým v úvodnej poviedke Penzión von Basch prišiel s tradične realisticky pociťovanou sociálnou problematikou, ale spracovanou podľa nových, modernistických návodov. Táto kombinácia bola pre väčšinu recenzentov najprijateľnejšia, vychádzajúc z faktu, že Penzión von Basch sa stal najoceňovanejším textom knihy. Realistický kód danej poviedky prechádza cez rôzne ukazovatele „nemectva“ v jeho národohospodárskom období dvadsiatych rokov 20. storočia.

Modernita poviedky Penzión von Basch je zrejmá z vnútornej štruktúry textu, napojenej na predstavu o celkovo neistom a neistenom, pomyselne atomizovanom, falošnom, koniec koncov imaginárnom univerze.

V podobnom duchu ako o Penzióne von Basch sa dá hovoriť aj o poviedke Bebé Cadum. Tu autor predstavil Paríž nie ako organický, integrovaný svet, ale modernisticky ako mesto „rozložené“, mechanické, čo redukuje city, život aj lásky jeho obyvateľov.

Zbierka Vízum do Európy vzbudila v čase svojho vydania značnú pozornosť, ale zdá sa, že jej umelecké kvality doceňuje až postmoderná doba. Možno spomenúť napríklad poviedku Tomáša Horvátha Rukopis nenájdený vo fľaši (zo zbierky Niekoľko náhlych konfigurácií, 1997), ktorá predstavuje parodický komentár k spisbe typu Rumovej rozprávky.

Vydania

Vízum do Európy. Bratislava, 1930; Martin, 1946; 1965 (In: Spisy Ivana Horvátha 2); 1973 (In: Dom s dvoma Amormi); Bratislava, 1981 (In: Dielo); 1987 (In: Dielo); Bratislava, 2000.

Literatúra

KUZMÍKOVÁ, J.: Modernizmus v tvorbe Ivana Horvátha. Bratislava, 2006.

MRÁZ, A.: Vízum do Európy. In: Slovenské pohľady, roč. 46, 1930, č. 10, s. 717.

NOGE, J.: Racionálny romantik Ivan Horváth. In: Slovenská literatúra, roč. 27, 1980, č. 1, s. 92-97.

ROSENBAUM, K.: Podobizeň Ivana Horvátha. Bratislava, 1967.

ŠTEVČEK, J.: Lyrická tvár slovenskej prózy. Bratislava, 1969, s. 111-125.

ŠTEVČEK, J.: Horváthovo vízum do Európy a jeho zmysel. (Doslov.) In: HORVÁTH, I.: Vízum do Európy. Bratislava, 1981, s. 189-192.

TOMČÍK, M.: Smerové zaradenie Ivana Horvátha. In: Epické súradnice. Bratislava, 1980, s. 31-53.

Autorka hesla

Jana Kuzmíková