MARGITA A BESNÁ

BOTTO, Ján (1829 – 1881)

balada, 1879

Posledná balada Jána Bottu. Vyšla v roku 1879 pod názvom Margita (Z považských povestí) v časopise Orol, pod autorskou iniciálou B. a s poznámkou „vedľa Mednyanszkyho ‚Malerische Wagreise‘“, čo bol odkaz na knihu povestí s ilustráciami rytín rakúskeho maliara Jozefa Fischera Malebná cesta dolu Váhom od Alojza Medňanského (1784 – 1844). Kniha vyšla v roku 1826 (Malerische Reise auf dem Waagflusse in Ungarn, 1826) a slovenský preklad výberu z nej plánovali vydať slovenskí národovci na zhromaždení spolku Tatrín v roku 1845, no tento plán sa neuskutočnil.

Bottova báseň Margita a Besná je ovplyvnená baladou nemeckého spisovateľa Gottfrieda Alfreda Bürgera, ktorý je považovaný za tvorcu literárnej balady založenej na tradícii folklórnych balád a jarmočných piesní. Na tento typ balady Botto nadviazal už v päťdesiatych rokoch 19. storočia (Žltá ľalia) a v sedemdesiatych rokoch sa k nej vrátil (Ctibor) z dôvodu hľadania nového, progresívneho tvaru slovenskej balady, ktorá v tom období stagnovala.

Podobne ako v balade Ctibor (Spevy, 1880) aj tu básnik zužitkoval najcharakteristickejšie znaky Bürgerovej balady – sugestívne vyjadrenie tragickej udalosti, ťažisko príbehu na dramatických udalostiach a dynamiku príbehu; obdobne ako v Ctiborovi i tu sa sústredil na vykreslenie vyslovene nemorálneho človeka. No kým Ctibor sa rúti do záhuby bezhlavo a pudovo, konanie mladej vdovy z balady Margita a Besná je vedomé, jej činy sú premyslené a motivované zištnými dôvodmi.

Baladický príbeh tvorí čin macochy, ktorá zo strachu pred tým, že pytači uprednostnia jej nevlastnú dcéru, tú zhodí z vysokej skaly do Váhu. Pretrvávajúca nevšímavosť pytačov a výčitky svedomia ju napokon doženú k tomu, že pološialená sa sama hodí do rieky. Dej Botto nerozpráva ako príbeh, ktorý sa „stal“, ale simuluje jeho odvíjanie priamo pred očami čitateľa (používa výlučne prítomný čas). Podrobne zobrazuje psychické rozpoloženie macochy najmä po tom, čo zabije Margitu, pričom vykreslením jej pomätenosti, znázorneným opisom halucinácií a vízií autor príbeh postupne posúva do alegorického sveta povesti. Takúto interpretáciu podporuje aj rámcovanie: expozícia a epilóg, v ktorých sa čitateľovi približuje povesť o dvoch skalách na Váhu – Margite (skamenená nevlastná dcéra) a Besnej (skamenená macocha).

Margita a Besná spolu s baladou Ctibor patria medzi posledné Bottove básne vôbec. V oboch sa autor koncentruje na tragickú udalosť. Vyhrocuje hrôzu a utrpenie, čím do popredia vystupuje morálny pátos témy. Silným spojivom je v básňach melodický verš ľudovej piesne a absolútne rešpektovanie baladickej štruktúry. Na pozadí básnikovej celoživotnej tvorby sa uvedené balady javia ako diela, ktorými sa Bottovi podarilo „rehabilitovať“ v slovenskej poézii žáner balady.

Vydania

Orol, roč. 10, 1879, č. 5, s. 130-131.

Básnické dielo. Bratislava : Kalligram, 2006, s. 268-274.

Literatúra

KOVÁČIK, Ľ.: Básnik prvého sna. In: BOTTO, J.: Básnické dielo. Bratislava : Kalligram, 2006, s. 617-632.

KRAUS, C.: Poézia Jána Bottu. Bratislava : Tatran, 1981, s. 9-67.

KRAUS, C.: Slovenská romantická balada. Bratislava : SAV, 1966, s. 217.

MARTÁK, J.: Ján Botto. In: BOTTO, Ján: Súborné dielo. Bratislava : SVKL, 1955, s. 44-68.

Autorka hesla

Jana Pácalová (Piroščáková)