ŽOFIA

BENIAK, Valentín (1894 – 1973)

básnická zbierka, 1941

V poradí ôsma básnická skladba znamená kvalitatívny zlom v Beniakovej tvorbe. Nejde o zbierku jednotlivých lyrických básní, ale o rozmernú básnickú skladbu so zložitou a mnohotvárnou výstavbou i veršovou štruktúrou. Touto podobou sa začleňuje do dobovej poézie básnických skladieb – pásiem, aké sú známe v českom poetizme (najmä u V. Nezvala) a v slovenskej poetistickej a nadrealistickej poézii.

Vo vzťahu k predchádzajúcej tvorbe V. Beniaka, v ktorej básnik akoby skúšal možnosti slovenskej poézie (od tradičnej tematickej poézie národnej a sociálnej až po výdobytky poetizmu), dochádza v Žofii k veľkej a obdivuhodnej syntéze. Básnik v nej prekonal svoju príznačnú dvojdomosť. V tejto skladbe vznikli verše, v ktorých sa poézia a skutočnosť dostali do dynamickej jednoty vnútorne polarizovanej, plnej napätí a dramatických zauzlení. Stoja tu vedľa seba v súhlasnom nesúhlase alebo nesúhlasnom súhlase protiklady, ktoré sú navyše ešte prudko dynamizované. Napríklad „horím a nezhorím, kvílim a nepoddám sa“ a iné. V niektorých prípadoch má táto protikladnosť charakter veštecky neurčitej alebo rozprávkovej reči, čo súvisí s tvorbou vízie a mýtu. Pred skutočným rozkladom vojnou rozvráteného sveta zachraňuje sa básnik novou skladobnosťou.

Žofia má 1377 veršov, ktoré sú zasadené do členitej výstavby cyklov a pásiem – spevov, intermezzí, predspevov i dospevov. Prvý cyklus tvorí Halucinácia zložená zo šiestich pásiem, z ktorých každé má nerovnaký počet strof. Verše pásiem napísané v pravidelnom metre sú rýmované. Druhý cyklus Slzy má Úvod, Doslov a štyri pásma, ktoré sú rozdelené po druhom pásme Intermezzom. Tieto sú tiež rytmicky jednotné, ale nerýmované. Tretí cyklus Pax sa skladá z dvanástich sonetov.

Spomenutá syntéza sa prejavuje aj vo sfére rytmickej. Aj keď Beniak používa viaceré metrické a rytmické rôznotvary (10-slabičný blankvers, 11, 12, 13-slabičné verše), predsa tu vzniká zvláštny pokus o renováciu pravidelného verša za pomoci originálnych zoskupení viacerých metrických celkov na rozlohe jedného verša. Teda rovnako ako v oblasti básnického výrazu, lexiky, v motivickej organizácii, aj vo sfére veršového rytmu báseň realizuje vnútorne mnohotvárnu syntézu.

V súlade s veľkými modernými umelcami 20. storočia je Beniak v Žofii strhávaný snom o stratenej ľudskej bezprostrednosti a harmónii a túžbou po slobodnom svete a slobodnom, vnútorne harmonickom a bohatom človeku; túžbou vytvárať ho navzdory všetkým deformujúcim okolnostiam, ktoré človeka obklopujú. Ide o víziu blízku poézii V. Nezvala, ktorá bola pri zrode básnického ustrojenia Žofie. „Lež človek zdráha sa zakopať do zeme… / Lež zrnko pod hrudou lež plody v lupeni / či snívať prestali o živote vždy novšom? / Ach človek povie si: pred vekmi čímsi bol som / budem i po vekoch nemôžem zahynúť… / už nebyť trhanom čo ich zem kŕmiť nechce / chlebík a teplušky už nech tu každý má / a kto sa o veciach života zadumá / nech už ho nedesia poriadky sveta títo / nech už vzduch zdarma je a neberie sa mýto / za každým chotárom pri každej hranici / nech v horách bukových spievajú slávici / pokoj a poriadok nech býva v každej obci / nech s každou starenou cecnatá koza drobčí / nech dúha svetom hrá a básnik Žofie / sekeru zahodiac svoj pohár dopije.“ Cez všetko utrpenie, cez všetky úzkosti, ktorými ľudstvo prechádzalo a prechádza, preráža takéto presvedčenie básnika. A spôsob, akým ho vyslovuje, pripomína lapidárnosť ľudovej reči. Beniakova básnická reč je prostá a pritom monumentálna. Vyznačuje sa zložitým štruktúrovaním motívov a celej skladby. Jeho kompozícia nemá charakter skladby s presne vymedzenými motívmi (ako je to napr. u L. Novomeského), ale má podobu kompozície – rieky, prúdu, ktorý sa prelieva v podstate vždy s tým istým obsahom, len v rôznych obmenách, variáciách. Celá skladba je variáciou na niekoľko tematických a motivických jadier. Niektoré verše sa vyznačujú pomerne veľkou samostatnosťou, neraz až s gnómickou platnosťou. Základnými piliermi skladby sú básnik, muž a proti nemu Žofia – žena, poézia, múdrosť a v ich vzťahu, zložitom a bohatom, rozvíjajú sa rôzne motivické variácie. Práve táto variabilnosť, spôsobujúca jemné významové posúvanie a odtieňovanie motívov, vytvára akúsi významovú neurčitosť a mnohoznačnosť; napriek tomu, že jednotlivé veršové výpovede sú často významovo jednoznačné. Žofia v porovnaní s podobnými skladbami nadrealistov predstavuje syntézu difúznej voľnosti a zákonitej viazanosti. Príbuznosť s nadrealizmom pri zachovaní symbolistickej základne podnecuje básnika k mnohonásobným osciláciám medzi snom a skutočnosťou, pričom však nikdy nedochádza k úplnému uvoľneniu halucinačného prúdu.

Žofia sa stala predmetom rôznych interpretácií. Kritika v nej nachádzala realizáciu princípov baroka a mystiky (Mečiar, Kútnik-Šmálov), ale aj uplatnenie noriem cítenia a myslenia folklórne ľudového, tiež s barokovou modifikáciou. Najvýstižnejšie a syntetizujúco postrehol význam Žofie J. Kútnik-Šmálov: „Žofia je velebnou kupolou s odvážnymi klenutiami, ktoré vnucujú raz úžas a hrôzu, inokedy zas až idylický pokoj, vesmírnu tichosť a vyrovnanie; raz metafyzické ordo, harmóniu, inokedy zas živelný chaos, disharmóniu, sceľujúc doterajšie Beniakovo dielo.“

Žofia priniesla novú hodnotu do slovenskej poézie. Potvrdilo sa v nej, že hodnota a sila umenia je omnoho väčšia, než aby sa dala zredukovať na určitú politicko-ideologickú formulku. Iba z mocnosti poézie, z vnútornej, ničím nepoškvrnenej básnickej sily vychádzajúcej zo sna či halucinácie, sa Beniakova poézia mohla dotýkať aj slovenského národného i politického života a zachovať si pritom nefalšovanú a nepodkupnú básnickú hodnotu.

Vydania

Žofia. Martin, 1941; Bratislava, 1967 (In: Žofia a Popolec); 2000 (In: Poézia 1).

Literatúra

BENIAKOVÁ, N.: Ako rozoberáme verš. Bratislava, 1948.

GREGOREC, J.: Básnický svet Valentína Beniaka. Bratislava, 1970.

HAMADA, M.: Básnik s dušou stvorenou k vzbure. In: Romboid, roč. 29, 1994, č. 5, s. 3-13.

HAMADA, M.: Dve reťaze poézie Valentína Beniaka. In: HAMADA, M.: V hľadaní významu a tvaru. Bratislava, 1966, s. 295-311.

KRAUSOVÁ, N.: Básnik s pečaťou na ústach. In: Kultúrny život, roč. 26, 1992, č. 17, s. 10.

KÚTNIK-ŠMÁLOV, J.: Valentín Beniak – básnik nadosobný. Bratislava, 1942.

KÚTNIK-ŠMÁLOV, J.: Valentín Beniak: Žofia. In: Slovenský rozhlas, roč. 2, 1941, č. 14, s. 19-20.

KÚTNIK-ŠMÁLOV, J.: Valentín Beniak: Žofia. In: Kultúra, roč. 13, 1941, č. 3, s. 110-112.

KÚTNIK-ŠMÁLOV, J.: Kľúč k Beniakovým básnickým skladbám. In: Kultúra, roč. 15, 1943, č. 3, s. 103-110.

MEČIAR, S.: Beniakova Žofia. In: Slovenské pohľady, roč. 57, 1941, č. 4, s. 251-261, č. 7-8, s. 499-509.

PIŠÚT, M.: Hodnoty a čas. Bratislava, 1978, s. 189-192.

ŠMATLÁK, S.: Prolegomena k Žofii a Popolcu. In: Slovenská literatúra, roč. 41, 1994, č. 3, s. 169-175.

ŠMATLÁK, S.: Valentín Beniak. Reflexia nad jeho životom a poéziou. In: Literárny týždenník, roč. 7, 1994, č. 8, s. 3.

ŠTRAUS, F.: Nad veršom Žofie a Popolca. In: Literárny týždenník, roč. 7, 1994, č. 9, s. 8.

Valentín Beniak. Topoľčany, 1994.

VAŠKO, I.: Lyrika Valentína Beniaka z prameňov vznešenosti. In: Valentín Beniak. Topoľčany, 1994, s. 71-81.

ZAMBOR, J.: K poetike Beniakovej poézie. In: Romboid, roč. 29, 1994, č. 4, s. 3-10.

Autor hesla

Milan Hamada