VŠETKO ZA NÁROD

TIMRAVA

(vl. menom Božena Slančíková, 1867 1951)

novela, 1926

Novela z prostredia dedinskej inteligencie je autorkinou polemikou s literárnou a národnou koncepciou S. H. Vajanského a martinského centra. Možno ju vnímať ako oneskorený, demaskujúci a zámerne deformujúci obraz jednej etapy nášho literárneho vývinu.

Dramatické napätie novely je zabezpečované ústredným konfliktom medzi hlavnou hrdinkou Vierou Javorčíkovou a „zvädnutou dievkou“ Hanou Čepčinskou, ktorá si prišla do farárskej rodiny Javorčíkovcov liečiť svojich „sto chorôb“. Opojená zdravým vzduchom a novým prostredím pokúša sa výchovne vplývať na dedinčanov a núti ich čítať knižky, čas si kráti tiež zbieraním „írečitých“ výrazov. Hlavne je však sklamaná Vieriným „ľahostajným“ vzťahom k sedliakom – najmä odvtedy, ako objavila jej spisovateľský talent. Vierin ďalší osud po mnohých rokoch Timrava v záverečnom epilógu novely prekvapujúco pointuje – jej život ako život starnúcej spisovateľky (hoci na inej úrovni práce pre národ) pripomína už nežijúcu Hanu Čepčinskú.

Timrava v novele Všetko za národ nepolemizuje len s martinskou národnou ideológiou, ale osobitne aj s Vajanského tvorivou metódou. Keď autorke priame vyslovenie osobných názorov v novele Skúsenosť prinieslo toľko trpkosti, zaumienila si „vyrovnať účty“ s Martinčanmi na poli literárnom. Hoci Timrava štylizuje celú novelu tak, aby sa zdalo, že ide o ústredný individuálny príbeh Viery Javorčíkovej, vedľajšia línia je tu autobiografická. Autorka si ju upravuje podľa svojich ideových zámerov. Podstata tejto novely je demaskujúca – neľútostne rozkladajúca mýtus o národe. Reaguje tým na situáciu, keď v slovenskej literatúre vznikla z pojmu národ takmer romantická rekvizita, a keď v období medzi dvoma vojnami, v nápore mnohých literárnych prúdení a „otváraní okien“ do sveta, dozrel čas na rozrušenie tohto mýtu. Na rozohratie konfliktu Timrava využila postavu Hany Čepčinskej (inšpirovanú skutočnou vlastenkou Emou Goldpergerovou), hypochondrickej starej dievky a hlavne veľkej národovkyne, ktorej romanticko-idealistické horlenie sa nieslo vo fetišizujúco-folkloristickej polohe. Štádium drobnej práce, predstavované Hanou, vysmieva Viera ako prežitok, odmieta ho pre jeho všeobecnosť, neaktuálnosť, povrchnosť a nulový efekt. Postava Viery zákonite speje ku skutočnému poznaniu, v čom je alebo by mohla byť jej užitočnosť pre národ.

Heslo Všetko za národ preniká celou významovou plochou novely, stáva sa zdrojom vonkajšieho i vnútorného konfliktu, pretože motivuje aj Vierinu lásku. Ľúbostný cit sa u nej prelína s národným, láska sa spája s náladami dospievajúceho dievčaťa. Keď sa zľakne lásky k mužovi, rozhodne sa „zomrieť pre národ“ – zdá sa jej to predsa len vznešenejšie. Epilóg a jeho pointu možno považovať za podstatné pre dešifrovanie zmyslu novely. Práve tu nastáva zmiernenie dovtedy kontroverzných názorov Hany a Viery. V ich dokonca až doslovnej identite (nielen výpovedí, ale aj osudov) je výsmech i trpké rezignatívno-sebaironické gesto Viery – autorky nad tým, že skončila tak, ako v mladosti nechcela („Len nezostať slobodnou, vydať sa!“).

Predstava nezrelej Viery o „vysokej“ literatúre sa kryla s oficiálnou predstavou až do takej miery, že pseudorealitu niekde takmer stotožňovala s realitou (jednoznačne idealizovaný Hagara, „diabolský“ učiteľ Čierny). Aj tým, že autorka vznešené národné pohnútky striedala s pochybnými Vierinými ľúbostnými dobrodružstvami s „nehodnými“ mužmi, ba že tieto ľúbosti mali ako Vierina obeť slúžiť národu, parodovala schému spoločenskej prózy 19. storočia, ktorá napätie osobného a nadosobného riešila jednoznačným príklonom k nadosobnému. Timrave teda nešlo o verné priblíženie svojich literárnych začiatkov čitateľovi, ale naopak, chcela čitateľa úmyselne mystifikovať. Citeľná prítomnosť humoru, vyplývajúca z opozície vysokého a nízkeho v mikroštruktúre textu (napr. miesenie halušiek a rozmýšľanie nad umeleckým pseudonymom), zasahuje aj makroštruktúru: Vierin pokus o „vysoký“ štýl zlyháva na celej čiare a úspech (aj publikačný) má „nízka“ realistická poviedka.

Timravinu novelu Všetko za národ možno z viacerých aspektov považovať za syntetické dielo. Jej popieranie, odmietanie, rozkladanie pretrvávajúceho (martinského kánonu) v ňom prechádza do nového zužitkovania. Značný časový odstup medzi skutočnými zážitkami a ich umeleckým stvárnením nezaretušoval nelichotivé povahové črty a nepríjemné spomienky, ale ich uchoval v drsnej a naliehavej podobe, obohatené o totálne polemický tón skúsenej autorky.

Vydania

Všetko za národ. Časopisecky: In: Živena, roč. 16, 1926, č. 1-12; knižne: Praha, 1930; Martin, 1943 (In: Sobrané spisy. Sv. 11); Martin, 1950; 1952 (In: Skúsenosť); 1958 (In: Zobrané spisy. Zv. 6); 1971 (In: Timrava 2); 1975 (In: Timrava 2).

Literatúra

ČEPAN, O.: Stimuly realizmu. Bratislava, 1984, s. 309-368.

Božena Slančíková Timrava, Koloman Banšell. Zborník z vedeckej konferencie. Martin, 1990, s. 9-130.

MIKULOVÁ, M.: Próza Timravy medzi realizmom a modernou. Bratislava, 1993.

Timrava v kritike a spomienkach. Bratislava, 1958.

Autorka hesla

Marcela Mikulová