SLÁV

HOLLÝ, Ján (1785 – 1849)

epos, 1839

Posledný z triády Hollého eposov, ktorý mal autor hotový pravdepodobne už v roku 1836. Tlačou však vyšiel až v roku 1839 v almanachu Zora (keďže Zora v rokoch 1837 a 1838 nevyšla), spolu so Žalospevmi, korešpondujúcimi s jeho ideovým posolstvom.

Jeho predzvesťou bolo publikovanie selanky s rovnomenným názvom v roku 1836 tiež v almanachu Zora, ktorú si Hollý žiadal zaradiť na prvé miesto.

Z dedikácie Martinovi Hamuliakovi možno vycítiť národno-obranné a politické zameranie eposu. Je pravdepodobné, že Hollého impulzom pre jeho napísanie bolo uvedomovanie si rastúceho maďarizačného tlaku. V tridsiatych rokoch 19. storočia sa totiž silnejúca maďarská opozícia voči cisárskej Viedni prejavila predovšetkým v úsilí zjednotiť pojmy uhorský a maďarský. V dôsledku toho silnelo vedomie potreby zachovať autochtónnosť pôvodného slovenského národa v Uhorsku. Popri obhajobe historickej a cirkevnej tradície slovenského národa bolo preto nutné zdôrazniť aj jeho kultúrnu starobylosť.

Materiál na tento epos mal Hollý pripravený už počas písania predchádzajúcich dvoch eposov. Celý ho zhrnul v samostatnom spise Bájoslovie pohanských Slovákov, ktorý pripojil k eposu Cirillo-Metodiada.

Možno však predpokladať, že týmto panoramatickým obrazom pôvodných slovanských božstiev Hollý nepriamo reagoval aj na dnes nezachovaný maďarský epos Endreho Pazmándiho Horvátha Arpadiáda, ktorého úlohou malo byť umelé a zrejme aj politicky motivované dotvorenie pôvodnej maďarskej mytológie. Dá sa usudzovať, že Hollý reagoval na jeho ideológiu o maďarskom prvenstve pri osídľovaní územia Panónie. Oživením starých slovanských božstiev mal Sláv podať dôkaz v prospech slovenskej kultúry. Druhoplánovým, ale rovnocenným konfliktom eposu preto môže byť zrážka skutočného mytologického bohatstva, dedičstva národa s pokusom o jeho napodobenie, umelé vytvorenie náhrady.

Sláv sa zvykne označovať ako alegorický epos, monumentálna metafora obrany národných práv Slovákov, premyslená šifra, do ktorej sú zakódované národné problémy slovenského národa, keďže je obrazom boja národa Tatrancov s kočovným národov Čudov, ktorá predstavuje starých Maďarov. Sláv tak symbolizuje zrážku dvoch kultúr, z ktorej napokon víťazne vychádza slovanská kultúra.

Dej eposu Hollý zasadil do obdobia 2300 rokov pred rokom 907, v ktorom v bitke pri Bratislave porazili staromaďarské kmene Bavorov a následne až do roku 955 obsadili Východnú marku (dnešné Rakúsko). Základnou dejovou líniou eposu je približne pol roka trvajúce lúpežné vojnové ťaženie Čudov pod vedením krutého vodcu Bondora proti mierumilovným Tatrancom a obranný boj Tatrancov, v ktorom za pomoci božstiev dosiahnu spravodlivé víťazstvo. Táto línia však vytvára iba podklad pre vykreslenie situácie národa Tatrancov, ktorí čelia agresívnemu a nespravodlivému útoku.

Po úvodnej charakteristike Tatrancov a Čudov a ich božstiev v prvom speve a po vyzdvihnutí národno-obrannej funkcie praslovanských božstiev v druhom speve nasleduje obšírny opis samotného boja. Tretí spev ponúka katalóg slovanských bojovníkov, prostredníctvom ktorého Hollý vyzdvihuje pozitívne črty slovanského národa – pracovitosť, zodpovednosť jednotlivca voči spoločenstvu, vernosť duchovným hodnotám a pod. V štvrtom a piatom speve sa v boji angažujú aj pohanské božstvá (súboj Ára so Svatovítom). V tejto časti dominuje Slávov príhovor k vojsku pred bojom, v ktorom vyzýva bojovníkov na pomoc celej krajine, a ktorý možno vnímať aj ako Hollého príhovor k jeho súčasníkom. V šiestom speve Perún odvoláva z bojov Svatovíta i Stríboga. Týmto aktom chcel Hollý zrejme upozorniť, že popri starobylej kultúre disponujú Slovania aj v súčasnosti pevnou etickou výbavou. Záver Hollý stupňuje až do okamihu, keď už síce porazení Čudovia odmietajú porážku, a preto Bondor vyzýva Sláva k osobnému súboju. Ani v tomto momente slovanské božstvá nezasahujú, ale zostávajú len v pozícii pozorovateľov. Sláv napokon víťazí.

Na rozdiel od predchádzajúcich dvoch Hollého eposov jeho epos Sláv nie je oslavou konkrétnych postáv. Aj keď Sláv, ako praotec Slovákov, bol nepochybne Hollého obľúbenou postavou, ktorá sa objavila vo všetkých troch skladbách, obsahom tohto eposu nie je primárne jeho príbeh, ale príbeh celého národa. Sláv ako reálna postava slovanskej histórie, ktorú Hollý pravdepodobne prebral z J. Papánkových Dejín slovenského národa, mal byť reprezentantom hodnôt celého národa: spravodlivosti, mierumilovnosti, pracovitosti, lásky k umeniu, nábožnosti a úcty k duchovným hodnotám.

Hollý týmto eposom navyše podporil teóriu pohostinného prijatia Maďarov Slovanmi. Zdôrazňoval v ňom totiž skutočnosť, že Tatranci ponúkali Čudom možnosť mierového spolužitia oboch národov. Naznačil to hneď v prvom speve, v ktorom čudský bojovník Dízab podáva svedectvo vodcovi Bondorovi o starostlivosti a mierovom prístupe Tatrancov k útočníkom, ktorú pocítil na vlastnej koži, keď mu Jaroslav ošetril takmer smrteľné zranenia. Teóriu pohostinného prijatia priamo vyslovil v šiestom speve, v ktorom sa Sláv prihovára porazenému Bondorovi a ponúka mu pokojný život na území svojho národa.

Mierumilovnosť a lásku k slobode (svojej aj iných) predstavil Hollý ako prejav najvyššej mravnej sily Tatrancov, ktorú postavil do protikladu s nekultúrnosťou a etickou nezrelosťou Čudov. Proti sebe stoja starobylá vzdelanosť a mravná sila na jednej strane a absencia duchovnej kultúry na druhej strane.

Podobne ako v Svatoplukovi aj v tomto epose sa súbežne s pozemským bojom odohráva boj vyšších mocí – slovanských božstiev na čele s Perúnom, matkou Živou, Svatovítom s čudským bohom Árom. Zatiaľ čo v Cirillo-Metodiade necháva Hollý nad slovanskými pohanskými božstvami zvíťaziť kresťanstvo (aj keď ich úplne neodsudzuje, ale skôr poukazuje na ich význam pre národ a jeho kultúru), v Slávovi im jednoznačne pripisuje dôležitú úlohu pri ochrane a obhajobe práv Tatrancov, čiže slovenského národa pred neprávosťami a útokmi cudzieho národa, ktorý sa agresívnym spôsobom usiluje zbaviť ho všetkých práv. Morálka božstiev je zároveň obrazom morálky oboch národných spoločenstiev. Božstvá Tatrancov (Perún, boh práva a spravodlivosti, matka Živa, ktorá učí Tatrancov poľnohospodárstvu, Svatovít, ktorého Perún posiela na pomoc Tatrancom v boji) reprezentujú rozvinutosť duchovných princípov celého národa, chránia zákony a právo, a dokonca sa stávajú nositeľmi atribútov, ktoré sú blízke kresťanským hodnotám. Aj ich sídla sú pôsobivé, na rozdiel od božstiev Čudov sú estetické. Čudský boh Ár naproti tomu reprezentuje absenciu morálky, opovrhovanie zákonmi a záujem len o osobný zisk za každú cenu.

V Slávovi Hollý zároveň azda najvýraznejšie pripravil pôdu pre zrod kultu Tatier, ktorý naplno rozvila generácia štúrovcov a povýšila ho na symbol slovenskosti. Aj keď vo svojej tvorbe preferoval Malé Karpaty, na ich vrcholce dokonca umiestnil aj slovanský Parnas, ako sídlo múz, pre lokalizáciu slovanského národa súbežne používal i symbol Tatier. Tento pojem však chápal v oveľa širšom význame – vo Visvetľení k eposu ním totiž komplexne označuje oblasť od Prešporka až po Sedmohradsko, čiže tzv. karpatský oblúk.

Ďalším výrazne charakteristickým prvkom eposu Sláv sú aj početné prírodné obrazy, ktoré možno vnímať ako samostatné lyrické obrazy slovenskej prírody.

Kritické vyjadrenie S. H. Vajanského z roku 1885 o tom, že na tomto epose „badať trocha unavenú ruku básnika“, sa pravdepodobne stalo jednou z hlavných príčin, prečo epos Sláv zostal v tieni dvoch predchádzajúcich Hollého eposov, a tak sa doposiaľ nedocenila hodnota triády eposov ako celku.

Vydania

Almanach Zora, 1839.

Básňe Gana Hollého I. – IV. Budín : Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej, 1841 – 42.

Dielo Jána Hollého I. – X. Edične pripravil Jozef Ambruš. Trnava : Spolok sv. Vojtecha, 1950.

Dielo I. a II. Bratislava : Tatran, 1985; 1999.

Literatúra

AMBRUŠ, Jozef: Ján Hollý očami svojich súčasníkov. Bratislava : SVKL, 1964.

FORDINÁLOVÁ, E.: Ján Hollý (1785 – 1849). Bratislava : Veda, 2003.

FORDINÁLOVÁ, E.: Ján Hollý v slovenskom národno-kultúrnom vedomí. Bratislava : Veda, 2007.

Korešpondencia Jána Hollého. Ed. Jozef Ambruš. Martin : Matica slovenská, 1967.

TIBENSKÝ, J.: Veľkomoravská a cyrilometodská tradícia v diele Jána Hollého. In: Pamätnica z osláv výročia dvojstého narodenia Jána Hollého. Martin : Matica slovenská, 1985, s. 159-179.

TURČÁNY, V.: Na krásnu záhradu Hollého Jána. Bratislava : Tatran, 1972.

VAJANSKÝ, S. H.: Životopis Jána Hollého. In: Národnie noviny, roč. 5, 1885, č. 35.

Autorka hesla

Lenka Rišková