RÁCHEL

HVIEZDOSLAV, Pavol Országh (1849 – 1921)

epická báseň, 1891

Epická báseň pôvodne vyšla v časopise Slovenské pohľady v roku 1891; následne knižne v treťom zväzku Zobraných spisov básnických Hviezdoslava v roku 1901.

Dalo sa očakávať, že Hviezdoslav po relatívne priaznivom čitateľskom ohlase na svoju časopisecky publikovanú epickú prvotinu s námetom z biblickej histórie Agar (1883) rozšíri tento látkový okruh a vytvorí ďalšie epické sujety. Nestalo sa tak. Rozhodol sa venovať iným epicky a lyricky nosným témam, ktoré súviseli jednak s udalosťami v jeho súkromnom živote a v rodinnom prostredí (viaceré úmrtia v básnikovej rodine) a jednak s udalosťami spoločenského charakteru. K biblickej tematike sa vrátil až začiatkom deväťdesiatych rokov 19. storočia, keď spracoval motív viažuci sa k známemu príbehu z Nového zákona o vyvraždení betlehemských detí.

Názov tejto epickej skladby je z hľadiska biblického prototextu trochu prekvapujúci, pretože protagonistkou príbehu nie je postava Ráchel zo známeho starozákonného dramatického príbehu o spore dvoch sestier (Ráchel – Lea) o Božiu lásku, ale je ňou postava jednej z nešťastných matiek, ktorá stratila dvoch malých synov po tom, čo kráľ Herodes v záchvate žiarlivého strachu dal v Betleheme pozabíjať všetky deti do dvoch rokov. Z tohto pohľadu sú nepresné všetky paralely medzi Hviezdoslavovou básňou a poémou J. Aranya Ráhel síralma (Ráchelin plač), pretože báseň maďarského autora je umeleckou výpoveďou o smrti starozákonnej Jakobovej ženy Ráchel a o narodení jej druhého syna Benjamina. V texte Nového zákona, v Evanjeliu podľa Matúša, sa v druhom príbehu (Útek do Egypta) o Hviezdoslavovej postave Ráchel hovorí iba krátko a symbolicky, a to v súvislosti s naplnením slova proroka Jeremiáša: „Ráchel oplakávala svoje deti a nechcela sa dať potešiť, pretože ich niet.“ Hviezdoslavo rozhodnutie realizovať uvedený námet mohli ovplyvniť viaceré skutočnosti. Ako najpravdepodobnejšie sa zdá spojenie monodramaticky silného námetu nešťastnej matky hľadajúcej odpoveď na príčiny krvavého činu Herodesa Veľkého s časovými udalosťami odnárodňovania slovenských detí, na ktoré pred ním básnicky reagoval aj S. H. Vajanský v rozsiahlej básni Herodes zo zbierky Tatry a more (1879). Vzhľadom na to, že Nový zákon poskytol Hviezdoslavovi málo informácií o histórii Herodesovho vládnutia, ako aj o životnom príbehu Ráchel, čerpal potrebné historické informácie a reálie z niektorých laických prameňov, osobitne z dvadsiatich historických kníh Židovských starožitností (Antiquitates Iudeorum) od helenizovaného židovského historika Jozefa Flavia.

Hviezdoslavova epická báseň bola po jeho prvej básni Agar s biblickým námetom druhým pokusom vážne sa zamyslieť o cestách božej spravodlivosti zasahujúcich do ľudskej osudovosti. Z uvedeného dôvodu si zvolil biblický námet, ktorý dostatočne explicitne potvrdzuje posolstvo Krista o nádeji trpiacich a zúfalých v čase krutovlády. Vnútorným problémovým jadrom príbehu je vyrovnávanie sa Ráchel s ľudsky komplikovanou udalosťou po zavraždení svojich dvoch synov. Celý dramatický príbeh je včlenený do vonkajšieho konfliktu dvoch mocí: pozemskej, ktorú reprezentuje kráľ Herodes, a duchovnej, ktorú napĺňa Boh prostredníctvom Ježiša. Súvislosti týchto dvoch problémotvorných plánov sa najvýraznejšie prejavili na kompozičnom členení básne, ktorá sa skladá z piatich obrazov, pričom každý z nich má zdôvodnené miesto v celom dramaticky koncipovanom epickom príbehu. Prvý, štvrtý a piaty obraz tvoria ideové pozadie príbehu. Protagonistom prvého obrazu je kráľ Herodes riešiaci si svoj bytostný problém pozemskej moci po tom, ako sa dopočul od troch mudrcov z Východu o novej hviezde na východnej oblohe, ktorá bola znamením narodenia židovského kráľa, Mesiáša, Vykupiteľa. Druhý a tretí obraz tvoria vnútorné problémové jadro básne. Druhý obraz Hviezdoslav naplnil dramatickou situáciou zavraždenia dvoch „chlapčiatok“ matke Ráchel a prejavom jej bolesti nad ich skonom. Tretí obraz pokračuje „zmýšľaním“ Ráchel o príčinách kráľovho vražedného činu, jej žalobami nad ním, oznámením o smrti Herodesa a jej chválením Boha za spravodlivosť. Štvrtý obraz je „venovaný“ vykupiteľskej ceste Pána a piaty je jej zavŕšením pri mohyle „mláďat“ v Betleheme, pričom ukončuje aj strastiplný životný osud Ráchel, ktorá dostáva od Vykupiteľa odpoveď na výčitku „Pre teba pošli moje deti drahé –“: „Za to však sú blahé, / u Otca… I sám idem krutým ľuďom / v stret, vrah už číha na krížovej dráhe… / Vstaň; za obeť tú naplň ducha kľudom – / i skoro, vravím, uvidíš sa s nimi…“

Hviezdoslav v básni spája text Biblie (zaznačené historické účinkovanie kráľa Judey Herodesa Veľkého a jeho syna Antipasa a narodenie Ježiša v Betleheme a jeho účinkovanie kázaním v podobenstvách a uzdravovanie) s laickými historickými faktami a s vlastným lyricko-epickým komentárom k tým častiam príbehu, kde aplikovanie historickosti by malo určité ťažkosti. Týka sa to postavy Herodesa, ale najmä dominantnej dramatickej postavy Ráchel a jej životného príbehu, kde nechýba inšpirácia najmä z Flaviových dvadsiatich kníh Antiquitates Iudeorum (údaje o Herodesových dcérach Roxane a Olympii, o jeho manželke Maryamne a sestre Alexandre, o biskupovi Annaniášovi, o Ráchelinom mužovi Šimonovi a jej sestrách Noémi, Dine, Jafet, o bratovi Urielovi, strýkovi Sádochovi a i.). Spájaním uvedených častí (v dominujúcich autorských komentároch) nevytvoril umeleckú biografiu jednej z postáv zaznačenej evanjelistom Matúšom a prorokom Jeremiášom, ale umeleckú „správu“ o skutkoch viery a vytrvalosti v nádeji, v ktorých dominujúcu úlohu zohráva postava nešťastnej matky Ráchel. Základom narácie básne je objektívny autorský komentár. Druhový príznak charakterizuje epický pôdorys, aktualizovaný dramatickou konfliktnosťou, bezprostredným a dynamickým dialógom, explicitným budovaním dramatického napätia a to aj na miestach, kde by sa žiadali implicitnejšie spôsoby riešenia dramatickej situácie (príkladom je tvorba komplikovaných duševných stavov protagonistky príbehu ich neprimeranou verbalizáciou; najlepšie to vidieť na expresívne štylizovanej žalobe Ráchel na kráľa Herodesa v tretej časti básne), lyrickými komentármi, špecifickou hviezdoslavovskou figuratívnosťou výrazu a veršom.

Hviezdoslav vybudoval báseň na klasickom strofickom útvare stanzi – osemveršovej strofe známej najmä z talianskej lyriky, ktorá má päťstopový jamb a rýmový vzorec abababcc. Jednotlivé časti básne majú nerovnaký počet strof (I – 30, II – 39, III – 30, IV – 14, V – 11), čo je dané spôsobom budovania vonkajšieho a vnútorného konfliktu príbehu. Do druhej časti Hviezdoslav včlenil kompozične dôležitú časť kolektívnych žalôb a prosieb betlehemských matiek, ktoré dramaticky – na princípe porovnávania života v Betleheme pred a po krvavom čine Herodesovych vojakov – zintenzívňujú žiaľ a bolesť Ráchel nad stratou svojich detí, a obracia pozornosť na vonkajší spor dvoch mocí: ľudskej a božej. Túto časť realizoval v inom strofickom tvare: v nepravých ritorneloch, kde posledné trojveršie je rozdelené tak, že prvé dva verše sú pričlenené k predchádzajúcemu trojveršiu a posledný verš je samostatný. Iné sú aj rytmické a rýmové charakteristiky: v trojverší je v strednom verši realizovaný päťstopový jamb, v prvom verši štvorstopový a v treťom verši trojstopový jamb, pričom prvý a tretí verš sa rýmujú (okrem posledného trojveršia).

Vydania

Ráchel. In: Slovenské pohľady, 1891, s. 1-6, 137-145, 393-398, 455-460.

Ráchel. In: Zobrané spisy básnické Hviezdoslava III, 1901, s. 113-142.

Básne biblické. Praha, 1912.

Spisy P. O. Hviezdoslava IV. Básne biblické. Bratislava : SVKL, 1953.

Hviezdoslav IV. Básne biblické. Bratislava : Tatran, 1973.

Literatúra

ŠMATLÁK, S.: Hviezdoslav. Básnik národný a svetový. Bratislava : Obzor, 1969.

MITTELMANN-DEDINSKÝ, M.: Laické pramene Hviezdoslavových „biblických“ básní. In: Slovenská literatúra, roč. 30, 1983, č. 5, s. 419-429.

Autor hesla

Ján Gbúr