PRÚTENÉ KRESLÁ

TATARKA, Dominik (1913 – 1989)

novela, 1963

Spomienkovo motivovaný text viažuci sa na Tatarkovu autobiografickú študentskú skúsenosť z predvojnového Paríža roku 1939, tesne po vyhlásení okupačného stavu v Československu. Novela je zaujímavá rozprávačsky nenásilným spojením komorne štylizovaného a subjektívne ladeného príbehu s latentne prítomnou reflexiou historických udalostí, chápaných ako individuálny údel, a to aj s vysokou mierou „zodpovednosti“ za jeho – od subjektu nezávislú – „vonkajšiu“ motiváciu. Okupácia Československa po mníchovských udalostiach je autorom do textu prepísaná ako pocit krivdy, bezmocnosti a hanby, ktorý sa konfrontuje s intelektuálnymi, filozofickými a politickými náladami predvojnového Paríža. Ešte pred knižným vydaním novela vychádzala na pokračovanie v Slovenských pohľadoch v roku 1962.

Prútené kreslá v Tatarkovej tvorbe naznačujú smerovanie k diskurzívnej, publicizmom a didaktizmom poznačenej próze, ktorá otvára priestor pre zdôrazňovanie rozprávačskej akcie (v širšom zmysle apostrofujúceho komunikačného gesta) a je vždy spojená s akcentovaním potreby medziľudskej blízkosti, sympatie, lásky, rovnako ako ich (v neskorších textoch zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov) odvrátených podôb (pretvárky, podozrievania, manipulácie). V súvislosti s týmto „výchovným zacielením“ v prezentácii vzťahu medzi mužom a ženou autor zdôrazňuje skôr všeobecné, abstraktné a spoločensky (civilizačne) relevantné príznaky: problém existujúceho alebo naopak zabrzdeného dialógu, problém vysnívanej verzus skutočnej lásky, v istom zmysle tiež problém konvenčného verzus rovnocenného (emancipovaného) partnerského vzťahu.

Z kompozičného hľadiska je novela zložená z dvoch časovo rozlíšených pásiem rozprávania: prvé je epicky nezavŕšené a viaže sa na rámcujúci prológ a epilóg, druhé tvorí jadro novely – je štylizované ako exemplárny príbeh lásky, ktorý má ilustratívnu funkciu voči východiskovej narácii. Obidve časové pásma sú prepojené postavou mužského protagonistu a súčasne rozprávača novely. V rámcujúcej narácii vystupuje v sebaironickej štylizácii (predobraz „utešiteľa žien“) ako starnúci knižničný pracovník Bartolomej Slzička, ktorý sa prihovára náhodnej spoločníčke a poslucháčke, účastníčke podnikového autobusového zájazdu do Poľska. Kontrastne je ten istý protagonista štylizovaný vo vnútornom príbehu novely – tu vystupuje ako študent, očarený mladíckou a sexuálne nenaplnenou láskou ku kamarátke, sprievodkyni a predovšetkým komunikačnému partnerovi – francúzskej študentke Daniele. Centrálny príbeh novely je od rámcujúceho sujetovo nezávislý – napriek ironickému posunu (v prológu i epilógu) však oba príbehy svojím prepojením zdôrazňujú autorom vážne chápaný aj predstavený protiklad – protiklad mladíckej túžby na jednej a zrelej sympatie na druhej strane, pričom obidva sú zviazané skôr platonickým a eroticky ambivalentným než sexuálne naplneným významom v stvárnení vzťahu dvoch pohlaví. V latentnej prítomnosti potenciálneho, avšak v texte zámerne nerealizovaného sexuálneho významu spočíva kľúčový didaktický zmysel novely Prútené kreslá. Ak autor v závere novely ústami starnúceho Slzičku konštatuje, že „lásku si treba zaslúžiť“, potvrdzuje tak predovšetkým aspekty vzťahu medzi mužom a ženou nezávislé od pohlavia (komunikačný záujem, priateľstvo, citovú ústretovosť, erotickú túžbu), pričom takáto motivická výbava textu zodpovedá nielen dobovým (civilizačne aktuálnym) sociálnym a intelektuálnym ašpiráciám, ale tiež zámeru vymedziť zmysel novely ako „exemplárny príbeh“ alebo breviár lásky.

Kontext, ktorý si Tatarkova novela v druhej polovici šesťdesiatych rokov v slovenskej literatúre utvorila a dodnes zachovala, má nielen literárnu, ale predovšetkým kultúrne relevantnú platnosť. Upozorňuje na univerzálny rozmer medziľudských vzťahov a ak sa v literárnom stvárnení odvoláva na tematizovanie krehkej hranice medzi chceným a možným, potom v neliterárnom podtexte takéhoto hľadania zaznieva dôvera v kultúrnu, t. j. neanimálnu, neagresívnu a sociálne ústretovú podobu človeka.

Vydania

Prútené kreslá. Bratislava, 1963; 1964; 1967; 1969; 1990.

Literatúra

BŽOCH, J.: Hľadanie ľudskej sympatie. In: Slovenské pohľady, roč. 79, 1963, č. 6, s. 132-134.

GREBENÍČKOVÁ, R.: Nad novým Dominikem Tatarkou. In: Plamen, roč. 5, 1963, č. 12, s. 120-122.

HAMADA, M.: Doslov. In: TATARKA, D.: Prútené kreslá. Bratislava, 1990, s. 109-113.

MRÁZ, A.: Medzi prúdmi 2. Bratislava, 1969, s. 296-299.

PRUŠKOVÁ, Z.: O zmysle a funkciách interpersonálnych situácií v diele Dominika Tatarku. In: Slovenská literatúra, roč. 40, 1993, č. 2-3, s. 108-111.

SUCHOMEL, M.: Tatarka v proutěném křesle. In: Host do domu, roč. 10, 1963, č. 11, s. 435.

Autorka hesla

Zora Prušková