PLÁŇ, HORY

BUZÁSSY, Ján (1935)

básnická zbierka, 1982

Do zbierky sú zaradené štyri dlhšie básne-poémy, ktorým dominuje reflexívna analýza ľudskej existencie, jej podstaty, povahy a možností. Autor sleduje historickú nadväznosť pokolení, čo „chodia dokola / ako točité schodište“, ako aj stratifikáciu univerzálneho poslania nepokojného, bojom zaujatého muža v kontraste so zmierujúcou a rozhodujúcou plodnou silou ženy. Výskum človeka dopĺňa uvažovanie o konkurencii tela a duše, dvoch princípov určujúcich ľudské správanie, pričom podľa Buzássyho kľúčovú úlohu zohráva duševný rozmer človeka: „je iba jeden smer. Hĺbka“ a zmysel má „len jeden pohyb: dnu“. Pri všetkom preferovaní nemateriálnosti sa môže ako paradox javiť veľký priestor venovaný exteriéru, opisu krajiny, ktorá sa dostala aj do názvu knihy. Krajina plní dôležitú úlohu; stáva sa miestom stretnutia vzdialených generácií a má platnosť pamäte, kam človek vpísal svoje úmysly a presvedčenie, zanechajúc odkaz čitateľný aj z odstupu storočí.

Zostup do vnútra a minulosti je úsilím odhaliť elementárne črty v človeku: „hľadáš vo svojom vnútri, / a keď v sebe vykopeš siedmu vrstvu Tróje / vieš, to je tá hrdinská vrstva, / hoci je to len pláň.“ Buzássy sa približuje archeológii skúmajúcej tiež z vecných stôp, no ešte viac má z psychológie hľadajúcej pravé významy ľudských zvykov, všedných a príležitostných rituálov a jednotlivých motivácií rozhodovania. Prítomnosť postáv, psychologizácia ich myslenia a typologizácia ich vystupovania naznačuje epické postupy, na ktorých Buzássy už tradične stavia básnické texty, využívajúc plastickosť a názornosť epického vykresľovania a sugestívnosť dejového pohybu. Postavy napĺňajú básne emóciami aj napriek vecnému a tlmenému autorskému subjektu. Na pozadí voľne plynúcich príbehov, napr. o neistom veštcovi-spevákovi (Mdlý kopijník), starene a jej dcére (Scherzo) či o mladíkovi (Ty, ktorý), necháva vyznieť gnómické a nadčasové aspekty odpozorované zo skúsenosti a filozoficko-morálneho štúdia ľudskej prirodzenosti. Epická konkrétnosť sa spolu s detailmi zastupujúcimi celok napokon stala riešením nebezpečenstva abstrakcie, ktoré hrozilo pri spracovaní všeobecného a objektivizovaného predmetu poézie.

Modernistický eklektický štýl a špecifický obsah sa formuje v nadväznosti na básnika svetovej moderny T. S. Eliota a jeho básnickú skladbu Pustatina, ktorú Buzássy roku 1966 preložil (spolu so Z. Bothovou). Buzássy má k Pustatine najbližšie v úvodnej básni Krajina vekov, krajina-ucho, v ďalších textoch zbierky je prepojenie skladieb menšie. U oboch autorov sú položené rovnaké otázky, zobrazená príbuzná tonalita, použité tie isté postavy a motívy. Eliotova Pustatina je pre Buzássyho inšpiratívna vo východiskách, básne-poémy už Buzássy buduje samostatne a v závere sa stavia k Eliotovi protirečivo.

Silnou stránkou Buzássyho poézie je schopnosť definovať a logicky vysvetľovať vzťahy medzi vecami a javmi prostredníctvom metaforického jazyka. Obraznosť tak nie je len zdrojom estetického zážitku, pocitu krásy a mimoriadnej senzitívnosti; napomáha aj dojmu, že báseň je tým správnym miestom na sprostredkovanie nových zistení o danostiach a možnostiach ľudskej povahy. Pri absencii introspekcie sa práve cez jazyk, názorové humanistické východiská a jemný nátlak na určenie hodnôt dozvedáme o hodnotových preferenciách autora.

Poetika málo zreteľnej spojitosti, fragmentárnosti vyznievajúcej ako eklekticizmus a nereferenčnosť vytvára zmes motívov s potenciálom prestupovať jednotlivé básne. Oporu, že možno nasledovať stopy cez hranice vymedzovaných textov, ponúka jednotiaci názov zbierky. Pláň a hory sa tematizujú v knihe na rozličných, ale presne pripravených miestach. Najprv sa prvá báseň Krajina vekov, krajina-ucho ponára do prachu pláne a v jej neúrodnej hline hľadá spojivo medzi minulým a súčasným, v hĺbke, kde je „hrdinská vrstva“, ale aj konečnosť života limitovaná vyprahnutosťou a smädom. V záverečnej básni Ty, ktorý sa v smerovaní za pravou podstatou vystupuje do hôr a tiesňav. Je to cesta povznesenia, fyzického aj duchovného, cesta, kde sa z hĺbky minulosti stúpa k obzoru budúcnosti vklinenému už do prítomného času. Je to cesta generácií, chronologická špirála, ale aj cesta jednotlivca, od ktorého môže tak veľa závisieť. Buzássy si nevyberá kvality jednotlivca, pre neho je to človek, ktorého príslušnosť k ľudskému pokoleniu stačí, najmä ak vie „byť v sebe, byť prítomný! Byť celý!“ Oheň na svitaní, v čase začínajúceho dňa, rastie na horách, na „druhom prahu života“, a Buzássy, na rozdiel od pesimistického Eliota, vidí v tom, čo pozoruje, nádej.

Po Novomeskom a Válkovi dopĺňa Buzássy líniu poézie hľadajúcej opodstatnenie v rozumovom analyzovaní a vykladaní súvislostí. Aj v Buzássyho poézii je gnozeologická platforma len zázemím, z ktorej sa smeruje ďalej k integrálnej výpovedi plnej emócií a ľudskej skúsenosti.

Vydania

Pláň, hory. Bratislava, 1982; 1985 (In: V hline. V dreve. V piesni).

Literatúra

ČERTÍK, J.: Ján Buzássy: Pláň, hory. In: Romboid, roč. 18, 1983, č. 7, s. 90-91.

MOJÍK, I.: Ján Buzássy: Pláň, hory. In: Romboid, roč. 18, 1983, č. 8, s. 96.

NOGE, J.: Byť v sebe, byť prítomný, byť celý. In: Romboid, roč. 18, 1983, č. 10, s. 79-82.

PLUTKO, P.: Poézia ľudského a umeleckého dozretia: O knihe Jána Buzássyho Pláň, hory. In: Pravda, roč. 64, 4. 11. 1983, s. 5.

TOMČÍK, M.: Ján Buzássy: Pláň, hory. In: Slovenské pohľady, roč. 99, 1983, č. 9, s. 131-134.

Autor hesla

Ján Gavura