Tatranská Můza s lýrou slovanskou

Korpus Šafárikovej básnickej tvorby je pomerne útly – tvoria ho štyri desiatky básní, ktoré napísal a publikoval výlučne v prvej fáze svojich literárnych aktivít, teda približne v rozmedzí rokov 1814 – 1817. Po básnickom prológu zo študentských čias, zbierke dvadsiatich troch básní s názvom Tatranská Můza s lýrou slovanskou (Levoča, 1814), z ktorej sa podľa Petra Kášu zrejme pre požiar zachovalo len niekoľko exemplárov,[1] publikoval svoje básne (približne sedemnásť) aj počas štúdia v Jene v prílohe českých Vídeňských novin, v Prvotinách pěkných umění, ktoré vydával vo Viedni Jan Nepomuk Hromádko.[2] Neskôr sa už básnicky odmlčal.

V období, keď Šafárik písal svoje verše a napokon ich vydal v podobe zbierky, teda približne v rokoch 1811 – 1814 (niektoré básne údajne napísal aj niekoľko rokov pred ich vydaním),[3] boli v slovenskom prostredí známe najmä básnické diela českých a niekoľkých slovenských autorov publikované prevažne v českom prostredí; v slovenskej knižnej produkcii možno evidovať vôbec prvé pokusy o básnické zbierky (Palkovičova Múza ze slovanských hor vyšla v roku 1801 a Tablic svoje štvorzväzkové Poezye vydal postupne v rokoch 1806, 1807, 1809 a 1812).

Šafárikov básnický debut vyvolal veľký záujem nielen u jeho súčasníkov,[4] ale až podnes je hodnotený ako dôležitý medzník vo vývine slovenskej poézie, resp. ako prvý prejav skutočne modernej slovenskej poézie. V roku 1961 Milan Hamada poznamenal: „Významný je Šafárikov odpor proti suchému, abstraktnému, racionalistickému veršovaniu a jeho zväzovanie poézie s ľudským zmyslovým vnímaním a subjektívnym cítením. Spája poéziu s láskou, s prírodou v subjektívnom zážitku básnika. Šafárik v našej poézii prakticky prvý určuje tvorivý, originálny, neodvodený spôsob básnického zmocňovania sa sveta prostredníctvom osobného jedinečného zážitku, ktorý je práve preto pôvodný, hoci veľmi často literárne štylizovaný (…) Šafárikova poézia je síce mladícky nevyzretá a ukazuje na značnú závislosť básnika od cudzích vzorov, ale napriek tomu, je znamením správneho postupu pri preskupovaní hodnôt poézie. Kladie pred Kollárom a spolu s Kollárom základy pre vznik modernej poézie.“[5]

Význam Šafárikovej Tatranskej múzy sa tradične zvykne prezentovať najmä v tom, že v niektorých básňach z tejto zbierky možno vycítiť ako u vôbec prvého slovenského básnika jasnú predzvesť romantického básnického výrazu: „V básňach svojej mladosti prichádza medzi prvými s vyjadrením osobných citov a nálad. Jeho subjektívna lyrika oznamuje brieždenie romantizmu v našich literatúrach…“[6]

Už Jaroslav Vlček konštatoval, že: „poesie je Šafaříkovi vrazenou potřebou lidského ducha a výrazem jeho nejkrásnějších a nejvyšších pomyslů. V dobách tehdejšího konvenčního rýmování udiveni čteme verše tak hluboce procítěné a pěkné, jako je báseň Jiskra božství.“[7] Túto črtu Šafárikovho básnického výrazu v Tatranskej múze charakterizoval Stanislav Šmatlák ako „prenikanie subjektívneho živlu do poézie, ktorý ponad konvencie idylickej galantnej poetickej hry i ponad priamočiare básnické moralizovanie stavia na prvé miesto otázku i požiadavku vnútornej opravdivosti básnickej tvorby“.[8]

Analýzy niektorých Šafárikových básní (Poslední noc, Slavení slovanských pacholků, no najmä Časové, Zašlý a vzešlý ráj či Sen) skutočne potvrdzujú ich spojitosť, viac či menej vedomú a zámernú, s princípmi romantickej poézie. Peter Káša ich považuje práve za tie segmenty Šafárikovej poézie, „ktoré sú nielen dynamizujúcimi prvkami, ale aj jasnými signálmi novej básnickej kvality v kontexte formujúcej sa novodobej slovenskej poézie“.[9]

Počiatočné impulzy Šafárikových tendencií vsúvať do básnického výrazu aj prejavy osobných zážitkov, citov a emócií, ktoré Imrich Vaško klasifikoval ako „tvorivý, originálny spôsob básnického zmocňovania sa sveta a vôbec ako prvý v našej poézii“,[10] možno hľadať zrejme v období jeho pobytu v Kežmarku. Počas jeho päťročného štúdia (1810 – 1814) na tamojšom gymnáziu sa totiž intenzívnejšie začali formovať jeho literárne názory.

V tom čase bol Kežmarok významným kultúrnym centrom a trhovým mestom v Uhorsku s výbornou školskou tradíciou. Na tamojšom lýceu podľa zistení Imricha Sedláka už pred Šafárikovým príchodom prevládali nové filozofické smery (racionalizmus, novohumanizmus a filantropizmus), ktoré sem prinášali profesori z Nemecka, absolventi nemeckých univerzít, Ján Generisch, Daniel Mihálik a Štefan Aderjan, ktorých mal aj Šafárik vo veľkej úcte. Najmä prvý z menovaných mu poskytol prehľad nielen v rétorike, histórii a klasickej filológii, ale oboznámil ho so základmi antického i súdobého básnictva. Vďaka nemu spoznal diela tak gréckych a rímskych, ako aj súdobých nemeckých básnikov od Klopstocka a Bürgera až po Schillera.[11]

Karol Rosenbaum predpokladá, že práve Schillerova poézia imponovala mládeži, a to najmä tým, že bola poéziou nadšenia, hrdinských charakterov a mladosti.[12] Podľa Karla Paula schillerovské zobrazovanie skutočnosti bolo Šafárikovi veľmi blízke.[13]

Jedným z najpresvedčivejších dokladov takéhoto výrazu autorovho vnútorného prežívania či osobného citu je v Šafárikovej zbierke báseň Jiskra božství, plná mladíckeho odhodlania, nádeje a chuti do života. Nimi víťazí nad úvodnou melanchóliou, keď premýšľa o zmysle ľudského bytia. Intenzitou citu a emócií prekvapuje Šafárik aj v básňach Láska, Sen, Toužení či Zašlý a vzešlý ráj. Hranice básnického výrazu, resp. zobrazovania básnického subjektu tak posúva do roviny osobnejšej, subjektívnejšej, intímnejšej…

Treba však zohľadniť aj fakt, že to neplatí „paušálne“ pre všetky básne jeho zbierky, ba dokonca, neplatí to vždy celkom jednoznačne ani pre jednotlivé básne ako celky. Nie zriedka sa totiž stáva, že takýto spôsob básnického výrazu sa v Šafárikových básňach kombinuje aj s inými postupmi. Je teda len súčasťou bohatého komplexu rôznorodých spôsobov básnikovho videnia a vyjadrenia, čiže spôsobov básnického zobrazovania a využívania rozmanitých poetických princípov a postupov.

Napríklad báseň Časové pôsobí na prvý pohľad azda až moralizátorsky, pretože jej dominantným motívom je pominuteľnosť sveta a nemohúcnosť človeka vzoprieť sa jej. V záplave efektných prírodných obrazov znázorňujúcich plynutie času či provokujúcich otázok poukazujúcich na nestálosť všetkého vo svete, teda myšlienok, ktoré akoby až neprislúchali takému mladému autorovi, však možno objaviť pasáže s výrazným emocionálnym napätím a nepopierateľnou túžbou vzoprieť sa takémuto predurčeniu: „Zdaliž vždycky bude naříkati / nad osudem tímto zuřivým? / Neustále hlasem teskným lkáti / pod jhem krku velmi důtklivým?“ Subjektívny pocit autora napokon ale neexploduje v celej svojej mohutnosti, pretože v závere básne víťazia osvietenské ideály mravnosti a múdrosti.

Silnými emóciami Šafárik obohacuje aj rokokové obrazy v básňach Napomenutí alebo Potůček. V básni Lýdia nimi dokonca dáva nový rozmer jej erotickému ladeniu. Ich prítomnosť nemožno poprieť ani v oslavnej básni Na lípu. No a napokon city mladosti Šafárik priamo obhajuje vo svojom záverečnom, s klasicistickou vznešenosťou štylizovanom príhovore Na Umku.

Vývinovú pozíciu Šafárikovej básnickej zbierky tak nemožno definovať len na základe jedného kritéria, navyše identifikovaného len v istom okruhu básní. Pri hodnotení celej zbierky preto treba zohľadňovať aj ostatné aspekty a znaky dobovej literárnej konvencie, ktorých vplyv je v Šafárikovej poézii zreteľný.

Podľa zistení Karla Paula[14] možno predpokladať, že práve v období kežmarského štúdia mal Šafárik možnosť čítať Hromádkove Prvotiny pěkných umění či Dobrovského zborníčky Slavín a Slovanka. Vďaka tomu mohol spoznať tvorbu českých i slovenských stúpencov puchmajerovskej básnickej skupiny,[15] pridŕžajúcich sa Dobrovského pravidiel prízvučnej (sylabotonickej) prozódie.[16] (Šafárik si zrejme pod vplyvom týchto vzorov zvolil prísne stopovo orientovaný prízvučný verš, podobne ako mnohí z jeho súčasníkov – stúpenci češtiny ako literárneho jazyka v slovenskom prostredí. K časomernej prozódii sa prihlásil až pod vplyvom Jungmannových názorov po vydaní Tatranskej múzy.)

Práve prostredníctvom tvorby puchmajerovcov sa Šafárik mohol oboznámiť s dielami zahraničných autorov, predovšetkým nemeckých anakreontikov.[17] Pod ich vplyvom údajne mohli vzniknúť jeho básne Jitro, Napomenutí či Zašlý a vzešlý ráj.[18] O jeho inšpirácii nemeckou poéziou svedčí fakt, že do svojej zbierky zaradil aj preklady básní Schillera (Dythyramb) a Bürgera[19] (Píseň), rovnako ako aj skutočnosť, že v básni Lýdia, ktorá je rýmovaným prekladom latinskej študentskej piesne Lydia bella puella, cítiť vplyv bürgerovskej zmyselnosti.[20]

Avšak možno práve v dôsledku až prílišnej snahy o napodobovanie cudzích vzorov v básnickej tvorbe slovenských autorov dochádzalo k nesystematickému preberaniu, ba dokonca aj ku kombinovaniu rôznorodých poetických prvkov na pomerne malom priestore. Tieto básne sa tak nedajú celkom jednoznačne priraďovať výlučne k jednému literárnemu smeru, prúdu či tendencii. Preto je obdobie prelomu 18. a 19. storočia v súčasnom literárnohistorickom diskurze považované za obdobie umeleckého, resp. v literárnom kontexte poetologického pluralizmu.

V pomerne bohatých súboroch básnických textov domácich autorov možno nájsť básne rozmanitého charakteru: od takých, ktoré sú poznačené prísnym moralizátorským tónom a motívmi pominuteľnosti sveta, cez básne s jasnou racionalistickou koncepciou formovania dokonalej osobnosti čitateľa po mravnej aj intelektuálnej stránke, či texty prezentujúce vznešené ideály klasicistickej poetiky, ale aj básne plné neviazanej hravosti, anakreontiky[21] a myšlienky o bezstarostnom užívaní si života, až po diela predznačujúce nástup nových – preromantických a romantických – umeleckých tendencií, postavených na princípe pôsobivosti a presvedčivosti básnického výrazu, využívania motívov tajomnosti a predovšetkým zachytenia vnútorného (citového a emocionálneho) sveta autora. Tieto prvky sa pritom môžu vzájomne kombinovať aj v rámci jednotlivých textov. Možno tak hovoriť o literárnom (smerovom, žánrovom, motivickom a i.) synkretizme.

Navyše, nie všetky diela sú skutočnými originálmi, ale skôr sú viac či menej vydarenými napodobeninami známych, populárnych a istým spôsobom módnych básnických textov a žánrových foriem cudzojazyčnej proveniencie, ktoré tvorili základ dobovej lektúry. (Ich transportérmi do domáceho prostredia boli napríklad českí básnici, ale aj slovenskí študenti na zahraničných, najčastejšie nemeckých univerzitách, ktorí ich čítali jednak v ich pôvodnom jazyku, ale aj prostredníctvom nemeckých prekladov. Preklady týchto diel do domáceho jazyka mali dôležitú funkciu literárneho a vôbec umeleckého formovania slovenskej kultúrnej spoločnosti.)

Peter Káša charakterizuje literatúru tohto obdobia ako „otvorený a dynamický systém“,[22] v dôsledku čoho treba rešpektovať, že aj poézia z tohto obdobia je „nepokojná a znepokojujúca, prieči sa jednoznačným súdom, literárnohistorickým schémam a zúženým zovšeobecneniam“.[23] V súvislosti s problémom poetologického charakterizovania Šafárikovej Tatranskej múzy konštatuje: „Možno dospieť k jedinému, aj keď iba k nejednoznačnému a problematizujúcemu záveru, že je ‚odsúdená na večné blúdenie‘ v terminologickom labyrinte ‚labilného‘ prechodného obdobia medzi klasicizmom a romantizmom. Pred pádom do ‚literárnohistorickej pasce‘ nás môže zachrániť už jedine mnohoznačný, ale akceptovateľný preromantizmus, ktorý možno vnímať nielen ako negatívnu opozíciu voči normatívnemu klasicizmu, ale aj ako pozitívny signál romantizujúcich tendencií smerujúcich k plnej romantickej realizácii.“

A tak aj v Šafárikovej Tatranskej múze možno nájsť nielen básne s výrazným citovým a emocionálnym napätím, ale aj také, v ktorých dominuje motív smrti a pominuteľnosti (Život a smrt), iné zas spĺňajú kritériá mravoučnosti (Lenoch, Cnost, Já a Ty) či klasicistickej vznešenosti (Na lípu, Na Umku), a zároveň sú tam aj básne ladené rokokovo a anakreontsky hravo (Jitro).

Osobitne bývajú vyčleňované dve Šafárikove básne Slavení slovanských pacholků a Poslední noc s motívmi zbojníctva. Miloslav Vojtech v súvislosti s týmito básňami konštatuje, že „jánošíkovská tematika tu už v jasných kontúrach predznamenáva romantické obdobie“.[24] M. Vojtech tu nadviazal na vyjadrenie Štefana Krčméryho o „sile tradície prostonárodnej“ a „hučaní hory takom, že ti rezonuje v sluchu“, ktorým argumentoval, že niektoré pasáže z týchto Šafárikových básní „sú priamym prechodom k poézii štúrovskej, hoci k poézii Janka Kráľa…“[25]

Okrem poetologickej inšpirácie malo kežmarské prostredie výrazný vplyv aj na formovanie Šafárikovho národného vedomia. Svedčia o tom venovania jeho básnických prvotín proslovansky orientovaným osobnostiam tunajšej školy – oslavnú báseň Ode festiva venoval patrónovi lýcea Ondrejovi Mariášimu z Markušoviec pri jeho návrate z vojny proti Napoleonovi a Tatranskú múzu zase inšpektorovi lýcea Gregorovi Berzeviczymu.

V tomto prostredí mal Šafárik možnosť bližšie spoznať nielen básnickú tvorbu českých autorov, ale aj ich teoretické úvahy o kritériách básnického prejavu či aktuálnych otázkach literárnej produkcie. Predovšetkým literárne, jazykové a kultúrne aktivity Josefa Jungmanna mali zásadný vplyv na formovanie Šafárikovho básnického povedomia. Svedčí o tom napríklad úvodné motto Šafárikovej zbierky, ktorým je práve citát z Jungmannovho prekladu Miltonovho Strateného raja. Podľa Petra Kášu možno tento výber vnímať ako „výraz vďaky za transformáciu univerzálneho svetového veľdiela do národného českého jazyka“.[26]

Karel Paul[27] tvrdí, že najpravdepodobnejším priamym podnetom k národnému uvedomeniu Pavla Jozefa Šafárika bola Jungmannova rozprava O jazyku českém, vytlačená v Nejedlého časopise Hlasatel.[28] Jungmann v nej prezentoval svoje presvedčenie, že skutočným prejavom príslušnosti k istému národnému spoločenstvu je používanie jeho jazyka.

Vďaka tejto úvahe si zrejme aj Šafárik začal uvedomovať potrebu etablovať domáci jazyk v literatúre, a tak preukázať jeho kvality. Podľa všetkého nadobudol presvedčenie, že práve dokonalosť a vznešenosť poézie by mala byť tým najpresvedčivejším argumentom vyspelosti jazyka a kultivovanosti jeho nositeľov.

Tento predpoklad dosvedčujú najmä jeho vyjadrenia z úvodnej básne celej zbierky Loučení s Múzou, ktorú spoločne s básňou Zdání Slavomilovo možno považovať za Šafárikove programové básne.

Mladý básnik v nej symbolicky, ale s veľkým odhodlaním posiela svoje básne do sveta. Spoločne ich zahrnul pod alegorický obraz Múzy, topickú postavu klasicistickej literatúry označujúcu rôzne druhy umenia. Podľa vyjadrenia: „Skrovně kvítku béreš sebou, / skrovná však i vláda tvá: / málo s malou půjde s tebou, / ač jich více zbírka má“ možno usudzovať, že posiela len výber zo svojej tvorby, prípadne ním chcel naznačiť, že jeho zbierka je len súčasťou už bohatšieho súboru básnickej tvorby v domácom jazyku (t. j. že reflektoval básnickú tvorbu ďalších domácich básnikov).

Šafárikovo gesto vyslania básní do sveta možno interpretovať aj tak, že chce, aby dokázali a potvrdili schopnosť domáceho jazyka uplatniť sa v každej oblasti spoločenského života: „Nestrachuj se, jak kde vkročíš, / otevřeš jak usta svá, / kdy své vládce, soudce zočíš, / kdy se tě kdo něco ptá; / kdy tě budou kolem zhlídat, / postavenou v zrcadle, / zdaž moc zřejmých poškvrn vídat, / obstaneš-li v divadle; / místem snad i notně tříbit / jako smetnou pšenici, / slušne-li se můžeš líbit, / hustou v zkoušce říčicí.“

Múze – ako reprezentantke takýchto dispozícií domáceho jazyka – dodáva sebavedomie a povzbudzuje ju, aby nezabudla na svoj pôvod: „Ty však směle, než i vážně / mluv, jak sem tě učil já; / aniž s bázní šetřiž strážně / pouštět slova medová. / Slovanska si, netaj toho; / k strunám harfy slovenské / snaž se čisté, ač ne mnoho / střídat zvuky panenské.“ Aby jeho výzva nepôsobila dojmom prílišného sebavedomia, prízvukuje jej striedmosť a pokoru. Zároveň ju ale varuje aj pred pocitom hanby: „Chraň se slušné strhnout míry, / zcestných stop se vysříhej; / nevyšiň se v pravo, v levo, / neběž drze vpřed a vzad; / aniž zůstaň stát co dřevo, / ptaná, kdo jsi, kam a zkad? / Nechtěj své hned krýti viny / s tváří červcem zbarvenou, / řkou, že v odvážlivé čina / pán tě naved nucenou.“

Šafárik tu priamo a bez rozpakov vyratúva aktuálne problémy domácej spoločnosti, ktorá si sama neváži svoj vlastný jazyk a nestará sa oň. Kritizuje jednak nečinnosť ľudí, ktorí len žalostia nad jeho stavom („žeť, co jindy, nezní krásne, / v tom však ruce v vaček pchá“), na druhej strane unáhlenosť, nepremyslenosť a nekoncepčnosť niektorých aktivít usilujúcich sa o jeho pozdvihnutie („tento všecko zebrav spolu, / starý, nový smísiv kvas, / k pstrému hosti zůve stolu, / ním je moří drahný čas“), ktorých výsledkom je len výsmech („s nebes, k smíchu, padá znak“), no a nadovšetko odsudzuje neúctu k nemu („onen řeči tvé, že není / svou, co hada utíká, / snad, že úcit se mu lení, / že jest tupá, naříká“).

Nechce sa tým ale nechať znepokojiť, a preto vyzýva svoju poéziu, aby sa nebála („k čemu darmo stýskat sobě, / lekat se, což dým a prach?“) a dodáva jej odvahy aj napriek tomu, že vie, že to nebude jednoduchá cesta („To sic, že tě mnohé tvory, ostrým ostnem uštknou, znám: / odkavad však, oněm v vzdory, malá bude ujma nám“). Verí, že napokon jeho „Múza“, čiže jeho poézia, nájde úprimne prijatie a pochopenie, a to aj napriek jej nedokonalosti („Najdeš, najdeš srdce stvělé, / srdce plné milosti, / jenžto, že jsme city vřelé / za dnů zlaté mladosti / utlým zpěvem v rouchou lehké / přioděli nevinně, třebas kleslo stehno křehké, / s radostí nám promine“).

Akceptovanie takéhoto rozmeru Šafárikovho vnímania poézie následne vedie k úvahám, ako by bolo možné v takomto konotačnom kontexte interpretovať Šafárikovo vyjadrenie o „vrelých citoch“, ktoré v časoch „zlatej mladosti“ zahalil do možno nie práve najdokonalejšieho „rúcha“. (Takéto vyjadrenie treba chápať a rešpektovať v kontexte literárnej tradície ako štandardný prvok literárnej tvorby zo starších vývinových období, tzv. „captatio benevolentie“ – formálne žiadanie o odpustenie nedostatkov básnického, resp. literárneho prejavu, pričom Šafárik nedokonalosť svojej poézie ospravedlňuje mladým a neskúseným vekom.) Pripustenie možnosti aj takejto interpretácie totiž narúša jednoznačnosť výkladu tohto Šafárikovho vyjadrenia ako obhajovania jeho búrlivých mladíckych citov (ktoré sa údajne pokúšal vyjadriť svojou poéziou, čím posunul smerovanie nášho literárneho vývinu smerom k romantizmu), a ponúka možnosť vnímať jeho „vrúcne city“ aj ako živelnú odhodlanosť prezentovať schopnosti domáceho jazyka v literárnej oblasti, presnejšie v básnickom umení, ktoré bolo považované – podľa klasicistických princípov – za najdokonalejší spôsob literárneho vyjadrenia.

Šafárikovo odprosovanie za nedokonalosť jeho „spevu“ možno následne vnímať ako hľadanie pochopenia pre nedokonalosť nielen vlastnej poézie, ale možno aj znalosti jazyka. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že Šafárikova predstava o podobe domáceho literárneho jazyka sa odlišovala od Jungmannovej, resp. aktuálnej – „živej“ češtiny. Presadzoval totiž podobu česko-slovenského jazyka, v ktorom by kostru tvorila česká gramatika, no rovnako by sa v ňom mali využívať aj slovenské prvky.[29] Takúto predstavu o spoločnom česko-slovenskom jazyku v slovenskom prostredí prezentoval aj Bohuslav Tablic. Ten vo svojich Pamětích na príklade Štefana Lešku, redaktora Prešpurských novín (1783 – 1787) a korektora slovenských kníh, poukázal na skutočnosť, že slovenskí vzdelanci zbierali „dobrá slovenská, Čechům neznámá a v slovářích se nenacházejíci slova“.[30] Slovenské jazykové prvky tak hodnotil ako prostriedky obohacovania českého jazyka.

Juraj Palkovič – ako zástanca pôvodnej biblickej podoby češtiny – reagoval na podobu Šafárikovho jazyka v jeho básnickej zbierke mierne vyčítavo: „Bude z něho jistě znamenitý básník a vůbec spisovatel slovenský, jestli – jakož ten pevný úmysl má – ještě dokonalejší známosti jak řeči naší, tak i jiných věcí nabude (…) příliš jest milovný nových od některých teď žijících spisovatelú českých nevelmi dobře udělaných slov a mluvení (Ztraceného ráje v tomto ohledu skoro příliš užil – kýž se raději od Veleslavínú, Kralických vydavatelú biblí, Komenských atd. slovensky učí!)…“ Celkovo sa však na adresu jeho úsilia presadiť domáci jazyk v literatúre vyjadril pomerne uznanlivo: „Ostatne ku podivení jest ta snažnost, kterouž musil vynaložiti, aby tak zvláštní známosti jazyka našeho nabyl…“[31]

Presné spoznanie Šafárikových názorov na podobu literárneho jazyka v slovenskom prostredí (ktorých podrobné preskúmanie je úlohou lingvistického výskumu) by mohlo výrazne napomôcť aj pri analýze niektorých jeho literárnych textov, predovšetkým sa to týka jeho programových básní z Tatranskej múzy.

Šafárikov záujem podporiť domáci literárny jazyk prostredníctvom jeho uplatnenia a presadenia sa v básnickej tvorbe, ktorá by tak prezentovala jeho kvalitu, je však nepopierateľný. Na druhej strane treba ale priznať, že v danej dobe to nebol ojedinelý jav: podobné tendencie v slovenskom prostredí badať už od čias bernolákovskej kodifikácie.

Záujem o rozvoj národnej literatúry, resp. literatúry v domácom literárnom jazyku nevylúčil Cyril Kraus u niektorých ďalších básnikov pôsobiacich v približne rovnakom období ako Šafárik, nanajvýš však pripúšťal jeho prítomnosť v básnickej tvorbe Samuela Rožnaya a Viliama Šimku, čiže Šafárikových básnicky aktívnych rovesníkov.[32] Neprehliadnuteľným faktom je však aj to, že podobné iniciatívy možno sledovať i u o niečo starších básnikov. Napríklad u Bohuslava Tablica je zjavné jeho úsilie udržiavať kontakt so svetovou literatúrou, pretože okrem starších cudzojazyčných literárne činných osobností reflektoval napríklad aj súdobých nemeckých básnikov, konkrétne Schillera či Goetheho.[33]

Rovnakú líniu, resp. akúsi „dvojúrovňovosť“ interpretácie možno sledovať aj v druhej Šafárikovej programovej básni – Zdání Slavomilovo. Primárne možno túto báseň považovať za osobný manifest, ktorým sa Šafárik prezentoval ako zástanca a podporovateľ pestovania slobodných umení („Svobodná umění nebudou-li a umění pěkná / sladiti života los, což bude s životem lidským?“). Konkrétne sa v nej venuje problému významu poézie a jej úlohy v živote človeka a spoločnosti.

Špecifický rozmer však táto báseň nadobúda jednak vďaka samotnému pomenovaniu hlavnej postavy – Slavomil, teda menom, ktoré v sebe nesie základ slova Sláv, resp. Slovan, a jednak presnou lokalizáciou prostredia, z ktorej Slavomil pochádza: „Jestiť dle převysokých skal Tater okolí malé, / kteréžto přirozenost, svou chtějíc umělost jevit, / náhodně větším nad jiná šlechtilo nadbytkem krásy.“ (Výraz „okolie“, ktoré sa rozprestiera vedľa Tatier či pod nimi, evokuje vnímanie tohto prostredia ako presne teritoriálne vymedzeného podľa istého kritéria. Nie je vylúčené, že Šafárik ho určoval konkrétne podľa etnickej/národnej, resp. jazykovej príslušnosti obyvateľstva na ňom žijúceho, teda podľa toho, že ho obývali Slováci, resp. slovenské jazykové spoločenstvo, čiže obyvateľstvo, ktorého pôvodným, domácim jazykom bol slovenský jazyk.)[34]

Použitie rovnakého mena hlavnej postavy, aké sa objavuje v už spomínanej rozprave Josefa Jungmanna, svedčí o nepopierateľnej Šafárikovej inšpirácii týmto dielom, no zároveň signalizuje aj vysokú mieru stotožnenia sa s jej odkazom. Karol Rosenbaum v identickom pomenovaní hlavnej postavy Šafárikovej programovej básne a Jungmannovho dialógu identifikoval vyjadrenie jeho súhlasu s poetickým programom Jungmannovej generácie. Okrem poetického programu však možno azda celkom relevantne uvažovať aj o ideovom stotožnení sa oboch autorov.

Špecifickú (bonusovú) hodnotu teda Šafárikova báseň nadobúda vďaka tomu, že mu v nej nejde len o obhajobu slobodných umení ako takých a v rámci nich aj literatúry, resp. poézie, ale vyzýva ňou k ich pestovaniu v domácom jazyku (teda v jazyku, ktorý by bol nielen zrozumiteľný v slovenskom prostredí, ale ktorý by zároveň zachoval čo najviac jeho pôvodných znakov domáceho jazyka, a tým dosvedčoval jeho osobitosť).

Tieto úvahy by mohla potvrdiť aj úvodná lokalizácia prostredia, z ktorého Slavomil pochádzal, ktorá odkazuje práve na slovenské územie. Samotnému opisu tohto prostredia venuje Šafárik pomerne veľký priestor. Hovorí o mieste, ktoré leží na úpätí skalnatých vrchov Tatier. Zaujímavosťou je, že toto miesto v ňom zobrazuje ako bod, v ktorom sa stretajú dva rôzne svety – Šafárik rozlišuje západ a východ. Západ vykresľuje ako hrdý, majestátny prostredníctvom obrazov vysokých stromov: „Kořeny nevystihlých hor diví lesové kryjí, / nesvadlým nikdý zelenem pusté jedliny zdobní. / Z lůna těch stínných houští hrdě svůj smrkové kužel / vynáší nepohnutý, až pohled zachvacující / působí vysokost oku…“, kým východ je v Šafárikovom zobrazení viac živelný, vášnivý – tento dojem vytvára napríklad jeho obraz potoka: „Prostředkem hedvábné luhy vine se stříbrný potok / s jekotem libohlučným, a někde si znenáhla žene / vlny, an opojené těch lepotou vzdychají kvítků, ú s podivením se nazírajících v zrcadlo z břehu; / někde i přerychlým si počne šuměti krokem, / křišťalovým své naplniv vyschlé výmoly mokem: / mnél bys jej záhubu nést vší louce strakaté, v skutku / jí, když náramne žížní, bohaté půjčuje krmě. / Pominuv louky, a krutiv se dosti přes pole vděčné / lahodně, spojuje nedorostlá svá ramena s bratry, / jichžto se panování již dále rozléhá silné, / a pak i navštíviti jde moře širokohlučné.“ No zároveň je východ aj prostredím, ktoré je poznačené ľudskou prácou: „Zelenavé již dávno končiny pilný / trávníku orač železem zbaviv stříbrno-stkvělým.“ K „divokosti“ vo význame nespútanosti prírody na jednej strane tak kladie kultivovanosť a kultúrnosť tohto prostredia. Zasadením Slavomilovej krajiny do oblasti, kde sa stretajú oba tieto svety, chcel Šafárik zrejme naznačiť univerzálnosť tohto územia, a tým jeho vysokú hodnotu či bohatý potenciál.

Okrem analógie v pomenovaní hlavnej postavy je zaujímavá aj podobnosť samotného názvu celej básne – Zdání Slavomilovo – s názvom programovej básne Juraja Palkoviča z jeho zbierky Múza ze slovanských hor (1801) – Vidění Dobromyslovo. Či ju tak Šafárik nazval zámerne, resp. či by mohla byť priamou reakciou na Palkovičovu báseň, nie je zatiaľ celkom jednoznačné, no isté je, že Palkovič ju považoval akoby za pokračovateľku tých ideí, ktoré prezentoval on sám vo svojej básnickej zbierke. Svedčia o tom jeho slová z recenzie na Šafárikovu zbierku: „Tato Tatranská Múza, jejíž zjevení zajisté památné jest, a kterouž Múza ze slovanských hor s slovenskou srdečností vítá, zazpívejž a zahrejž na svou slovenskou lyru.“[35]

Možnosť, že by Šafárik mohol istým spôsobom nadviazať na Palkovičove myšlienky a rozvinúť ich v nových intenciách, nie je celkom vylúčená ani preto, že u oboch básnikov možno sledovať podobný, ak nie priam identický zámer (aj keď v rozdielnom spoločenskom a kultúrnom kontexte, resp. štádiu vývinového procesu slovenskej literatúry – vzhľadom na trinásťročný odstup medzi vydaniami Palkovičovej a Šafárikovej zbierky), ktorým malo byť dokázanie kvality domáceho jazyka a jeho životaschopnosti prostredníctvom jeho presadenia v literárnej tvorbe.

O istom spôsobe Šafárikovho nadviazania na odkaz starších básnikov by mohla veľa napovedať aj skutočnosť, že ideový základ niektorých jeho básní je veľmi blízky napríklad aj programovým básňam ďalšieho básnika, ktorého básnická tvorba pochádza z približne rovnakého obdobia, Bohuslava Tablica (napríklad v básni Světlo literního umění či Slávia věncem zdobená).[36]

Zrejme náhodná nie je ani forma dialógu, ktorá je hlavným kompozičným prvkom Šafárikovej básne, pretože aj Josef Jungmann si pre svoje úvahy o jazyku zvolil formu dišputy viacerých postáv reprezentujúcich rozdielne názory. Šafárikov rozhovor ale nie je priamou konfrontáciou viacerých postáv. Báseň je koncipovaná len ako rozhovor dvoch konkrétnych postáv – Slavomila so samotným Apolónom, starogréckym a starorímskym bohom mytológie i umenia, označovaným za vodcu Múz. Názory ďalších postáv, aj keď nie sú priamo účastníkmi rozhovoru, sú však sprostredkované cez Slavomilovo rozprávanie o svojom utrpení z výsmechu ľudí, ktorý musí znášať.

Postava Slavomila je zaujímavá tým, že podľa všetkého sa s ňou Šafárik absolútne stotožňuje (isté indície potvrdzujúce toto stotožnenie možno nájsť napríklad vo veršoch, v ktorých Slavomil spomína svoje nadanie, dobré možnosti vzdelávania, no predovšetkým svoj záujem o umenie a mladý vek: „Včasně dost počal v utlých plamen ten vznikati ňadŕích, / vyvolené jimž zanicují své Múzy: neb city / pěkného, ctnostného, pravého v plném zrůstaly květu / na poli rozestřeném.“)

Slavomil najprv Apolóna nespoznáva (on sám sa predstaví až na konci rozhovoru). Od prvého okamihu ich stretnutia si však uvedomuje jeho nadprirodzenosť – jeho opis ako mladého a na zjav krásneho muža s ľaliovou tvárou s jemnou červeňou ruží a zlatými kučeravými vlasmi, so zeleným vavrínovým vencom, ktorý v rukách držal luk a lutnu, končí slovami: „Celá pak jeho tvářnost ho vyšším pravila býti / stvořením, nežli jest člověk.“

A práve jeho neobyčajný, príjemný a dobrý výraz podnietil Slavomila, aby sa mu zveril s tým, čo ho trápi. Opíše mu svoje sklamanie v ľuďoch. Konkrétne spomenul jedného človeka – nazval ho „velikomoudrý“, ktorý mu vyčítal jeho záujem o umenie, ktoré považuje za vymyslené obrazy: „plody Uměn a krasopisáků“. Spolu s ďalšími sa vysmieval zo Slavomilovej nevinnosti a navrhne mu: „Vzhůru, poď za mnou! Ja tě po pravé povedu cestě / k té, jíž hledati má každý uz, dokonalosti.“

Slavomilove pochybnosti o správnosti jeho pôvodnej voľby vyvracia Apolón slovami, ktoré ho nútia zamyslieť sa nad významom umenia: „Což ale, jestli nemotorným jsa zděsen a s trůnu / zplašen do dalekých se od zemi odebere Milek / krajů, i smrtedlnikům více se nezjeví nikdý? / Jestliže Uměny veškeré s harfy strhají struny? / Jestli jich přemilostný zpěv na věky umlkne? Jestli / žerty, an vyráží um náš, pusté pohltí moře? / Jestliže slíčnonohé tři Bohyné, panenské Hory, / balšamu do trpké bíd číše přestanou líti, / napravě uštknuté svých věnců od vlasů rusých / zahodíc, létajících víc nebudou strojiti plesů? / Jestli se růžový plášť od svéta bledého strhne, / kostlivec nahotu svou a hrozné vyšklebí zuby, / pozbavený, jenž klamavě ho až šlechtila potud, / šaty? Což bude ze světa? To co je, – oudolí bídy! – / Svobodná umění nebudou-li a uméní pékná / sladiti života los, což bude s životem lidským?“ Nepopiera cenu múdrosti, no zdôrazňuje, že jedine v súčinnosti s umením narastie aj jej hodnota a význam: „Zdaliž pak nepůjčují své svšemu mudrctví vnady / umění svobodná, pěkná.“

Napokon ho Apolón povzbudzuje: „Chválitebný tvůj umysl byl: jen kráčej tak pořád, / nedbaje na daremný třesk, na plané nedbaje řeči. / Nad jiná mění ty jen umění svobodné pěkné / miluj: i jistě u něho balšamu života najdeš, / u něho obdivení, i koruny u něho slávy.“ A aj keď si Slavomil v závere básne uvedomí, že celý rozhovor sa odohral len vo sne, nijak neuberá na vážnosti týchto slov a urobí zásadné rozhodnutie: „Jáť ale porozuměv, což znamená onno / vnuknutí, nepřestal jsem, ni jindy nepřestanu zpívat.“

Takáto obrana poézie, resp. obhajoba rozhodnutia sa pre ňu je presvedčivým dôkazom, že Šafárik aj napriek mladému veku nielenže intenzívne uvažoval o význame umenia a o jeho potrebe pre všeobecný rozvoj človeka, no zároveň si bol vedomý toho, že prostredníctvom kvalitného umenia v pôvodnom jazyku domáceho obyvateľstva má možnosť prispieť k zvýšeniu možnosti tohto jazykového spoločenstva presadiť sa medzi ostatnými národmi a demonštrovať svoje danosti, schopnosti i práva.

Lenka Rišková

Pramene

ŠAFÁRIK, Pavol Jozef: Tatranská Můza s lýrou slovanskou. In: ŠAFÁRIK, Pavol Jozef: Básnické dielo. Zost. P. Káša. Bratislava : Kaligram – Ústav slovenskej literatúry SAV, 2005.

JUNGMANN, Josef: O jazyku českém. Rozmlouvání první. In: Hlasatel český, roč. 1, 1806, č. 1, s. 43-49.

JUNGMANN, Josef: O jazyku českém. Rozmlouvání druhé. In: Hlasatel český, roč. 1, 1806, č. 3, s. 321-344.

Muza tatranská od P. J. Šafárika (Die Tatrische oder Karpatische Muse von P. J. Schafary. Leutschau, 1814, 8. 80 S). In: Wiener allgemeine Literatur Zeitung, roč. 4, 1816, č. 26, s. 416.

PALKOVIČ, Juraj: Šafárikova Tatranská múza s lýrou slovanskou. In: Týdenník, roč. 4, 1815, č. 40-41, s. 238-240, 254-255.

RUMY, Karol Juraj: Poezye od Bohuslava Tablice. Díl první. In: Annalen der Literatur und Kunst des in- und Auslandes. Band 2. 1810, s. 50-54.

RUMY, Karol Juraj: Štvrtý diel Tablicových Poézií. In: Inteligenzblatt zur Wiener allgemeine Literatur Zeitung, 1815, č. 31, s. 251-252.

RUMY, Karol Juraj: Tablicove Poezye. In: Wiener allgemeine Literatur Zeitung, 1815, s. 1581-1582.

TABLIC, Bohuslav: Poezye I-IV. Vacov, 1806 – 1812.

TABLIC, Bohuslav: Paměti česko-slovenských básnířů aneb veršovců, kterí se buďto v Uherské zemi zrodili, aneb aspoň živí byli. Vacov, 1806, s. I-XVI.

TABLIC, Bohuslav: Slovenští veršovci. Svazek druhý. Vacov, 1809.

KRAUS, Cyril: Kritika v slovenskom národnom obrodení (1780 – 1817). Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1990.

Literatúra

ČERVENKA, Miloslav: Český alexandrín. In: Česká literatura, roč. 41, 1993, č. 5, s. 459-499.

DORUĽA, Ján: Pavol Jozef Šafárik a slovenčina. In: SEDLÁK, Imrich (ed.): Pavol Jozef Šafárik a slovenské národné obrodenie. Martin : Matica slovenská, 1989, s. 219-229.

FELDEK, Ľubomír: O básnika viac. In: ŠAFÁRIK, P. J.: Tatranská múza s lýrou slovanskou. Bratislava : Tatran, 1986, s. 8-9.

HAMADA, Milan: Na prahu modernej lyrickej poézie P. J. Šafárika a J. Kollára. In: Zrod novodobej slovenskej kultúry. Bratislava : Veda, 1995.

KÁŠA, Peter: Paradoxy, peripetie, impulzy tvorivosti. In: KÁŠA, Peter – RUSNÁK, Juraj: Dve štúdie o Pavlovi Jozefovi Šafárikovi. Prešov : FF UPJŠ, 1995, s. 8-18.

KÁŠA, Peter: Raná poézia medzi invenciou a zručnosťou. In: KÁŠA, Peter – RUSNÁK, Juraj: Dve štúdie o Pavlovi Jozefovi Šafárikovi. Prešov : FF UPJŠ, 1995, s. 19-35.

KÁŠA, Peter: Medzi estetikou a ideológiou. Literárnohistorické a komparatistické štúdie. Prešov : FF PU, 2001.

KRAUS, Cyril: O „historickej iniciatíve“ Šafárikovej poézie. In: SEDLÁK, Imrich (ed.): Pavol Jozef Šafárik a slovenské národné obrodenie. Martin : Matica slovenská, 1989, s. 161-168.

KRČMÉRY, Štefan: Stopäťdesiat rokov slovenskej literatúry. Martin : Matica slovenská, 1943.

MARČOK, Viliam: Vývinový prínos Šafárikovej poézie. In: P. J. Šafárik a slavistika. Prešov – Martin, 1997, s. 131-132.

PAUL, Karel: Pavel Jozef Šafárik. Život a dielo. Praha : Nakladatelství ČSAV, 1961.

PETRUS, Pavol: Prozaické názory Pavla Jozefa Šafárika v Počátkoch. In: SEDLÁK, Imrich (ed.): Pavol Jozef Šafárik a slovenské národné obrodenie. Martin : Matica slovenská, 1989, s. 201-204.

ROSENBAUM, Karol: Pavol Jozef Šafárik. Bratislava : Osveta, 1961.

ROSENBAUM, Karol: Šafárikova koncepcia literatúry. In: P. J. Šafárik v slovenskej a českej slavistike. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1993, s. 77-88.

SEDLÁK, Imrich: Vplyv prostredia na formovanie profilu Pavla Jozefa Šafárika. In: Pavol Jozef Šafárik a slovenské národné obrodenie. Martin : Matica slovenská, 1989, s. 319-332.

TIBENSKÝ, Ján: Pavol Jozef Šafárik – život a dielo. Bratislava : Osvetový ústav, 1975.

ŠMATLÁK, Stanislav: Dejiny slovenskej literatúry II. Bratislava : Národné literárne centrum, 1999.

ŠTRAUS, František: Strofa a metrum v poézii P. J. Šafárika. In: SEDLÁK, Imrich (ed.): Pavol Jozef Šafárik a slovenské národné obrodenie. Martin : Matica slovenská, 1989, s. 171-198.

VAŠKO, Imrich: Básnické dedikácie P. J. Šafárika. In: SEDLÁK, Imrich (ed.): Pavol Jozef Šafárik a slovenské národné obrodenie. Martin : Matica slovenská, 1989, s. 206-217.

VLČEK, Jaroslav: Dějiny české literatury. Praha : Státní nakladatelství krásne literatury, hudby a umění, 1960.

VOJTECH, Miloslav: Od baroka k romantizmu. Literárne prúdy a tendencie v slovenskej literatúre v rokoch 1780 – 1840. Bratislava : Univerzita Komenského, 2003.

---

[1] Podľa KÁŠA, Peter: Vysvetlivky. In: Pavol Jozef Šafárik. Básnické dielo. Bratislava : Kaligram – Ústav slovenskej literatúry SAV, 2005, s. 273.

[2] Jan Nepomuk Norbert Hromádko, profesor českého jazyka a literatúry na univerzite vo Viedni vydával Císařsko-královské Vídeňské noviny v rokoch 1813 – 1817 s prílohou Prvotiníny pěkných umění neb Literární přílohy (1813 – 1816), v roku 1817 prílohu premenoval na Prvotiny pěkných umění aneb Vídeňské učené noviny. Nemal ustálenú predstavu o záväznej podobe českého pravopisu, preto istý čas umožnil každému prispievateľovi novín ponechať si vlastný pravopis, čo sa však v českom prostredí nestretlo s pochopením. Pozri PETRBOK, Václav: Jan Nepomuk Norbert Hromádko – ein Bohemist im vormärzlichen Wien. In: Wiener Slawistisches Jahrbuch, vol. 46, 2000, s. 85-97.

[3] Karol Rosenbaum podľa údaja v básni Loučení s Múzou usudzuje, že ju Šafárik napísal už ako 16-ročný, teda tri roky pred vydaním zbierky; navyše uvažuje o tom, že zbierka obsahuje iba výber zo Šafárikovej študentskej básnickej produkcie. Pozri ROSENBAUM, Karol: Pavol Jozef Šafárik. Bratislava : Osveta, 1961, s. 22.

[4] Juraj Palkovič o ňom už v roku 1815 poznamenal: „Bude z něho jisté znamenitý básník a vůbec spisovatel slovenský… Fantazí jeho jest velmi živá a bystrá (však ještě příliš létavá), řeč poetická, malování nádherná, dustojná, utěšená.“ PALKOVIČ, Juraj: Šafárikova Tatranská múza s lýrou slovanskou. In: Týdenník, roč. 4, 1815, č. 40-41, s. 238-240, 254-255. Cit. podľa KRAUS, Cyril: Kritika v slovenskom národnom obrodení (1780 – 1817). Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1990, s. 237-238, 285. Poetickosť obrazov i jazyka v Šafárikovej zbierke vyzdvihovala aj anonymná recenzia z roku 1816 vo Wiener allgemeine Literatur Zeitung. S najväčšou pravdepodobnosťou je jej autorom Karol Juraj Rumy: Muza tatranská od P. J. Šafárika (Die Tatrische oder Karpatische Muse von P. J. Schafary. Leutschau, 1814, 8. 80 S) In: Wiener allgemeine Literatur Zeitung, roč. 4, 1816, č. 26, s. 416. Cit. podľa KRAUS, Cyril: Kritika v slovenskom národnom obrodení (1780 – 1817), c. d., s. 238, 286.

[5] HAMADA, Milan: Poznámky k vývinu novodobej slovenskej lyrickej poézie. In Slovenská literatúra, roč. 8, 1961, s. 168-180. Cit. podľa HAMADA, Milan: Na prahu modernej lyrickej poézie P. J. Šafárika a J. Kollára. In: Zrod novodobej slovenskej kultúry. Bratislava : Veda, 1995, s. 277. Podobne ju hodnotil Cyril Kraus: „Šafárikova básnická zbierka nadväzujúca na novšie tendencie… predstavuje vo vývine slovenskej poézie novú kvalitu. Je nová a novátorská. Pravda, novátorstvo je výrazné len v reláciách slovenskej poézie.“ Pozri KRAUS, Cyril: O „historickej iniciatíve“ Šafárikovej poézie. In: SEDLÁK, Imrich (ed.): Pavol Jozef Šafárik a slovenské národné obrodenie. Martin : Matica slovenská, 1989, s. 162-163.

[6] TIBENSKÝ, Ján: Pavol Jozef Šafárik – život a dielo. Bratislava : Osvetový ústav, 1975, s. 4.

[7] Cit. podľa VLČEK, Jaroslav: Dějiny české literatury. Praha : SNKLHU, 1960, s. 287.

[8] ŠMATLÁK, Stanislav: Dejiny slovenskej literatúry II. Bratislava : Národné literárne centrum, 1999, s. 19.

[9] KÁŠA, Peter: Paradoxy, peripetie, impulzy tvorivosti. In: KÁŠA, Peter – RUSNÁK, Juraj: Dve štúdie o Pavlovi Jozefovi Šafárikovi. Prešov : Filozofická fakulta Univerzity P. J. Šafárika, 1995, s. 8.

[10] VAŠKO, Imrich: Básnické dedikácie P. J. Šafárika. In: Pavol Jozef Šafárik a slovenské národné obrodenie. Martin : Matica slovenská, 1989, s. 209.

[11] SEDLÁK, Imrich: Vplyv prostredia na formovanie profilu. In: Pavol Jozef Šafárik a slovenské národné obrodenie. Martin : Matica slovenská, 1989, s. 324-325.

[12] ROSENBAUM, Karol: Pavol Jozef Šafárik. Bratislava : Osveta, 1961, s. 24-25.

[13] PAUL, Karel: Pavel Jozef Šafárik. Život a dielo. Praha : Nakladatelství ČSAV, 1961, s. 25.

[14] Tamže, s. 19.

[15] Patrili do nej básnici vystupujúci v almanachoch, ktoré vydával A. J. Puchmajer v rokoch 1795 – 1814 (V. a J. Nejedlý, A. J. Puchmajer, Š. Hněvkovský). Puchmajerovci prijali Dobrovského koncepciu prízvučnej prozódie a založili tradíciu sylabotonického verša; do sylabotonickej sústavy sa pokúsili previesť metrické schémy antických vzorov.

[16] Dobrovského kodifikácia sylabotonického veršovania – Bohmische Prosodie – vyšla ako príloha Pelclových Grundsatze der Bohmische Gramatik v roku 1795 a jej doplnením bol článok O přízvuku a prosodii české v druhom Puchmajerovom almanachu Sebrání básní a spěvu. ŠTRAUS, František: Strofa a metrum v poézii P. J. Šafárika. In: Pavol Jozef Šafárik a slovenské národné obrodenie. Martin : Matica slovenská, 1989, s. 171.

[17] Napríklad Johann Christoph Gottsched, Johann Wilhelm Ludwig Gleim, Johann Nikolaus Götz, Gotthold Ephraim Lessing a i.

[18] ŠMATLÁK, Stanislav: Dejiny slovenskej literatúry II. Bratislava : Národné literárne centrum, 1999, s. 24.

[19] Gottfried August Bürger (1747 – 1794), nemecký lyrický básnik, zakladateľ nemeckej balady. Jeho balady boli hojne prekladané do češtiny (napr. Lenore, 1773), Der wilde Jäger (1775) a tieto preklady výrazne ovplyvnili formovanie českého básnického jazyka na prelome 18. a 19. storočia. Svoje názory o úlohe a pravej podstate poézie zhrnul v rozprave Herzenserguss über Volkspoesie (1776).

[20] O kvalite Šafárikových prekladov sa pozitívne vyjadril aj recenzent jeho zbierky (pravdepodobne Karol Juraj Rumy) v recenzii, ktorá bola uverejnená vo Wiener allgemeine Literatur Zeitung v roku 1816: „Preklady mladého básnika sú veľmi verné a pritom vydarené. Známu Lydia bella puella preložil presne a pritom rýmovane. Jeho preklady Schillerových Dithyrambov sú ako samotný originál.“ RUMY, Karol Juraj: Muza tatranská od P. J. Šafárika (Die Tatrische oder Karpatische Muse von P. J. Schafary. Leutschau, 1814, 8. 80 S) In: Wiener allgemeine Literatur Zeitung, roč. 4, 1816, č. 26, s. 416. Cit. podľa KRAUS, Cyril: Kritika v slovenskom národnom obrodení (1780 – 1817). Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1990, s. 238, 286.

[21] Anakreon, staroveký grécky básnik, písal najmä ľúbostné a pijanské básne, v ktorých ospevuje lásku, víno a neviazaný život. Podľa neho bola nazvaná poézia 17. a 18. storočia (v našom prostredí s presahom do prvej tretiny 19. storočia), ktorá bola typická idylickou hravosťou, motívmi radosti zo života, priateľstva a lásky, pohostinnosti, ale najmä pôžitkárstva a ľahkomyseľnosti.

[22] KÁŠA, Peter: Medzi estetikou a ideológiou. Literárnohistorické a komparatistické štúdie. Prešov : Filozofická fakulta Prešovskej univerzity, 2001, s. 38.

[23] Tamže, s. 90.

[24] VOJTECH, Miloslav: Od baroka k romantizmu. Literárne prúdy a tendencie v slovenskej literatúre v rokoch 1780 – 1840. Bratislava : Univerzita Komenského, 2003, s. 131.

[25] KRČMÉRY, Štefan: Stopäťdesiat rokov slovenskej literatúry. Martin : Matica slovenská, 1943.

[26] KÁŠA, Peter: Medzi estetikou a ideológiou, c. d., s. 92.

[27] PAUL, K., c. d., s. 19, 24.

[28] JUNGMANN, Josef: O jazyku českém. Rozmlouvání první. In: Hlasatel český, roč. 1, 1806, č. 1, s. 43-49; O jazyku českém. Rozmlouvání druhé. In: Hlasatel český, roč. 1, 1806, č. 3, s. 321-344.

[29] DORUĽA, Ján: Pavol Jozef Šafárik a slovenčina. In: Pavol Jozef Šafárik a slovenské národné obrodenie. Martin : Matica slovenská, 1989, s. 225. „V Dejinách reči a literatúry slovenskej vyzýva, aby sa katolícka aj protestantská strana dohodli tak, že by sa utvoril slovenský spisovný jazyk, v ktorom by sa v zásade zachovala česká gramatika, ale rešpektovalo by sa aj slovenské ľudové nárečie tým, že by sa do nej prijali domáce slová, frázy a niektoré tvary.“ FELDEK, Ľubomír: O básnika viac. In: Šafárik, P. J.: Tatranská múza s lýrou slovanskou. Bratislava : Tatran, 1986, s. 8-9: „(…) svoju poéziu sa usiloval tvoriť v básnickom jazyku odpozorovanom v Jungmannových prekladoch Miltonovho Strateného raja a Chateaubriandovej Ataly, ale do živej češtiny sa v Kobeliarove, Rožňave, Dobšinej, ani v Kežmarku nemal veľmi kde započúvať.“

[30] TABLIC, Bohuslav: Paměti IV. Vacov, 1812, s. LXIII.

[31] PALKOVIČ, Juraj: Šafárikova Tatranská múza s lýrou slovanskou. In: Týdenník, roč. 4, 1815, č. 40-41, s. 238-240, 254-255.

[32] KRAUS, Cyril: O „historickej iniciatíve“ Šafárikovej poézie. In: SEDLÁK, Imrich (ed.): Pavol Jozef Šafárik a slovenské národné obrodenie. Martin : Matica slovenská, 1989, s. 166, 167.

[33] Svedčí o tom fakt, že v básni Svetlo literního umění ich mená zaradil do zoznamu významných osobností, ktorých knihy by chcel mať vo svojej knižnici. TABLIC, Bohuslav: Poezye I. Vacov, 1806, s. 13.

[34] V tomto význame sa pojem „okolie“ objavuje v Memorande národa slovenského z roku 1861, ktoré požadovalo, aby bola rešpektovaná autonómia tzv. Hornouhorského slovenského okolia, teda územia obývaného slovenským obyvateľstvom.

[35] PALKOVIČ, Juraj: Šafárikova Tatranská múza s lýrou slovanskou. In: Týdenník, roč. 4, 1815, č. 40-41, s. 238-240, 254-255.

[36] TABLIC, Bohuslav: Poezye I. Vacov, 1806, s. 3-14, 109-128.