PANNA ZÁZRAČNICA

TATARKA, Dominik (1913 1989)

novela, 1944

Nadrealistická novela bola odmenená v súbehu Matice slovenskej, no pre aktívnu účasť autora v SNP sa na knižný trh dostala až v máji 1945. Po kritike z konca štyridsiatych rokov ju Tatarka vo vydaní z roku 1964 prepracoval. Okrem prehľadnejšej logiky príbehu na úrovni kompozície posilnil kauzálne väzby a motiváciu konania postáv, vychádzajúce z existenciálnej extázy vojnových čias. Jazykový plán diela očistil od verbálnych archaizmov, zachoval však jeho silnú štylizovanosť. Ďalšiu autorskú verziu námetu predstavuje rovnomenný literárny scenár z roku 1966.

Reálnu vrstvu rozprávania tvorí príbeh tajomnej Anabelly, ktorá pricestovala vlakom z protektorátu Čechy a Morava do Bratislavy v posledný deň zápisu na vysokú školu. Rodičov jej zastrelili, milého má na vojne, teta z Podzámku je jej jedinou príbuznou. Na stanici stretne maliara Petra Durdíka, nazývaného kolegami Tristan. V kryte spolu prežijú nálet a neskôr sa rozchýri, že sa chcel Tristan kvôli nej utopiť. Z excentrickej Anabelly sa postupne stáva neuchopiteľná múza mladej umeleckej družiny. Jadro tvoria odborník na psychoanalýzu asistent Gallo, básnik Orest Vnuk, „senzačný chlapec“ Kadanec, výtvarníci Vratko Ormis, Uher a Tristan – všetci si ju chcú prisvojiť. Keď sa dozvedia, že nie sú jej jedinými ctiteľmi, ale Anabella štedro rozdáva inšpiráciu aj „starým plesnivcom“ (monumentálny gýčiar Šimon, Silén), zo žiarlivosti ju urazia. Roztrpčená Anabella navštívi sochára Michala Harvana, ktorý jej urobí posmrtnú masku, pričom ju neúmyselne skoro zadusí. Z pomsty rozošle sadrové repliky všetkým členom skupiny. Uprostred smútenia sa však mladí bohémi dozvedajú, že Anabella aj napriek Vnukovmu osudovému tušeniu jej smrti nie je mŕtva, ale pokojne sa lyžuje na Orave. Keď ju však Kadanec nazve „podvodnicou“, strhne sa prudká „ruvačka“.

Novelu uvádza motto z modernistického anglického spisovateľa D. H. Lawrenca, stúpenca S. Freuda z románu Synovia a milenci (1913): „Ustaň už s tým nepokojom a honbou za smrťou. / Beriem si ťa za spoločníka pre život.“ Evokuje vibráciu bytia a ničoty, neistotu a úzkosť tzv. otrávenej generácie vojnovým časom. V zmysle vnímania smútku a nešťastia je spisovateľovo tvorivé úsilie paralelné s „heroickým šialenstvom“ a „tragickým pocitom života“, ktoré formulovali kresťanský existencializmus Miguela de Unamuna a neskoršie francúzske pokračovanie tohto filozofického smeru. Na rozdiel od nich a v zhode so surrealizmom však Tatarka vymenil tragiku za pozitívne životné gesto, autorsky vyjadrené epickým riešením, teda koncovkou príbehu.

Príbeh balansujúci na pokraji gýča vyvažuje Tatarka miernou iróniou, zmesou grotesky a emocionálneho nasadenia autorského podania. Prevládajúci je pátos výrazu. Autor sa usiluje o maximálnu lexikálnu intenzitu. Okrem exotických a zmyslovo zafarbených slov využíva frazeologizmy a rekvizity domácej ľudovej slovesnosti (rozprávka, balada), nadväzujúc na romantickú tradíciu („utopenec, zmok“; „šla, šla, ponáhľala sa“; „zivkalo údolie, strmel breh“; „ľudia boží, vy tu takto sedíte a vari spíte, a ja som prišla zďaleka“). Tatarka skúša tradicionalistickým spôsobom vyjadriť nový, modernistický, mestský sujet. Rytmus ustálených ľudových spojení iritujúco narúša výrazovo kontrastnými exotizmami a naopak oslabuje jazykový automatizmus, aby „obraz nebol sto ráz videné klišé“.

Na úrovni sujetu a príbehu nič nie je nespochybniteľné a ozajstné. Skupine avantgardných výtržníkov ide najmä o vymýšľanie zázračností, vyvolávanie „stavu lyrických bláznov“. Treba sa hrať a zabávať, ale aj hrať a zabávať iných. Zaháňať nudu, mať štýl a „výrobné tajomstvo“, „destilovať des a hrôzu“, prekvapovať, obcovať s alchýmiou zázračna.

Jednotlivé historky majú viacero verzií. Všedné sa stále nanovo inscenuje ako výnimočné, aj s patričnými zveličeniami a klamstvami. Z toho postupne vzniká legenda o Panne Zázračnici – krásnom nevinnom dievčati, Anežke penistej, žene s osudom, dáme, kokete, sestre, upírke, životom skúšanej chudere, Medúze, Efemeridke, Kirké, Erýnii, inšpirátorke a protektorke bohémov, podvodnici, komediantke, metrese, Anabelle, neuchopiteľnej ako voda, reprezentujúcej sladký stav nevedomia. Rodí sa legenda o „temnej Anabelle – svetle v temnotách“.

S freudovským nevedomím korešponduje aj viackrát exponovaný stav beztiaže, koncentrovaný v motívoch výťahu, „zdviže“, prudkého vzostupu a pádu do priepasti, krytu, inferna (smrti), tiež princíp slasti, libida, ktorý zosobňuje Anabella.

Tatarka sublimuje princíp reality a princíp slasti v tematickom pláne novely do aktu umeleckej tvorby – sexuálne motivované ego sa v umelom vytržení socializuje. Na surrealistické impulzy odkazujú laboratórne vydestilované lastúry, jedovaté kvetiny, achátové drúzy, korene mandragory, senegambijské masky, androgýnni chlapi a pod., čiže bretonovská „kŕčovitá krása“, ktorá je dielom ducha – artefaktom. V čase vzniku novely bolo pre Tatarku dielo ducha protikladné prírode a prirodzenosti, bolo „pravdivejšie i skutočnejšie ako príroda, lebo dielo je korekciou, opravou i dotvorením prírody“.

V kontexte súvekej prózy polovice štyridsiatych rokov prijali recenzenti Pannu Zázračnicu ako artistné dielko, experiment, atematický prozaický pokus, ktorý napriek spisovateľovmu talentu nepatrí do centra literárneho diania (V. Mihálik, B. Masaryk, B. Choma, Ľ. Rampáková). Pozornosť mu venoval iba M. Tomčík v rámci svojej štrukturalisticky orientovanej práce o problematike slovenského básnického nadrealizmu. Po februári 1948 a nástupe socialistického realizmu ako jedinej metódy tvorby sa umelecké experimenty spolitizovali.

Obnovenie diskusie o nadrealizme v krátkom a myšlienkovo nedokončenom liberalistickom období šesťdesiatych rokov až na výnimky (S. Šmatlák, V. Marčok) príliš nezmenilo reflexiu Panny Zázračnice, ktorá sa stále pociťovala ako periférny text. Popularitu jej priniesla až filmová adaptácia v réžii Štefana Uhra (1966). Jednak čitateľsky aktualizovala pomerne novú, prepracovanú verziu novely, jednak priniesla na Slovensku nie každodenné knižné vydanie literárneho scenára.

Vydania

Panna Zázračnica. Martin, 1944; Bratislava, 1964; 1971 (In: Vybrané spisy. Zv. 1. V úzkosti hľadania. Panna Zázračnica); 1999.

Literatúra

A. M. (MATUŠKA, A.): Dominik Tatarka: Panna Zázračnica. In: Tvorba, roč. 5, 1946, č. 1-2, s. 79-80.

b. ch. (CHOMA, B.): Artistické dielko. In: Národná obroda, č. 137, 16. 9. 1945, s. 6.

KUPEC, I.: Denník (1962 – 1968). Bratislava, 1999, s. 100-105.

MARČOK, V.: Nadrealistické momenty v sujete Tatarkovej Panny Zázračnice. In: Slovenské pohľady, roč. 85, 1969, č. 3, s. 8-13.

MASARYK, M.: Zúžený pohľad na život (Nový román Tatarkov, Poničanov a Kráľov). In: Umenie, roč. 1, 1947, č. 1, s. 50-51.

MATUŠKA, A.: Človek v slove. Bratislava, 1967, s. 276-293.

MIHÁLIK, V.: Súčasná slovenská próza. In: Nová práca, roč. 3, 1949, č. 7-8, s. 412-422.

MIKULA, V.: Dominik Tatarka. In: Portréty slovenských spisovateľov 1. Bratislava, 1998, s. 61-69.

MLYNÁRIK, J.: Slovenský nadrealizmus v metamorfózach stalinizmu. In: Proměny/Premeny. Čtvrtletník Československé společnosti pro vědy a umění, roč. 23, 1986, č. 3, s. 42-64.

OLONOVÁ, E.: Poetika prózy Dominika Tatarky. In: Česká literatura, roč. 39, 1993, č. 3, s. 292-315.

PETRÍK, V.: Proces & tvorba. Bratislava, 1990, s. 101-129.

RAMPÁKOVÁ, Ľ.: Dominik Tatarka: Panna Zázračnica. In: Slovenské pohľady, roč. 61, 1945, č. 1-6, s. 143-146.

ŠMATLÁK, S.: Nové stretnutie s Pannou Zázračnicou. In: Slovenské pohľady, roč. 80, 1964, č. 7, s. 54-63.

TOMČÍK, M.: Slovenská nadrealistická poézia. Martin, 1949, s. 115-116.

Z letopisov slovenského nadrealizmu. In: Slovenské pohľady, roč. 80, 1964, č. 9, s. 76-83.

ŽÁRY, Š.: Bratislavský chodec. Bratislava, 2004.

Autorka hesla

Jelena Paštéková