NOSTALGIA

HAUGOVÁ, Mila (1942)

básnická zbierka, 1993

Poetikou i motivicky voľne nadväzuje na predchádzajúce autorkine knižky, najmä na básnické zbierky Čisté dni (1990) a Praláska (1991). Cez esteticky účinné spojenie citovosti a intelektu predstavuje jedno z vrcholných diel ženskej lyriky v slovenskej poézii.

Spôsob básnického vyjadrenia sa tu podieľa na významovom presahu textov z oblasti intímnej lyriky do oblasti filozofujúcej poézie. Táto poloha miestami korešponduje s duchovnou básnickou tvorbou. Inšpirácie možno hľadať v poézii symbolizmu, resp. neosymbolizmu (najmä R. M. Rilke), v anglo-americkej modernej literatúre (T. S. Eliot, S. Plathová, T. Hughes), z novšej domácej tradície v poézii konkretistov, predovšetkým J. Stacha a J. Ondruša. Z výrazového hľadiska Haugovej poézia v tejto i v nasledujúcich knižkách zároveň udržiava kontakt s postmodernými postupmi súčasnej literatúry.

Autorka vo svojej poézii neobieha okolo nových civilizačných lákadiel, prevažuje pohyb k „prvopríčinám“ a „praotázkam“ ľudskej existencie. Základom významového plánu zbierky je vzťah muža a ženy v prieniku so životom i so smrťou. Ženský lyrický subjekt Haugovej poézie je vystavaný ambivalentne. Vyznačuje sa tak krehkosťou a zraniteľnosťou, ako aj pevnosťou a názorovou vyhranenosťou. Vzájomnosť a lásku medzi ľuďmi vníma a prežíva protirečivo – bolestne i s nádejou.

Základné existenciálne podanie hlbokých ľudských citov medzi nehou a krutosťou odzrkadľuje tiež mnohorozmernosť Božej existencie, aj s jej večnými otázkami. Často opakovaný motív kríža, prekríženia životnej horizontály s hodnotovou vertikálou, ako aj iné sprievodné motívy preukazujú napojenosť sémantického gesta autorky na domáce tradície kresťanskej kultúry. Kresťanstvo tvorí nielen významové, ale aj výrazové, symbolicko-lexikálne pozadie básnických textov, avšak bez priameho zdôrazňovania naznačených konexií.

Približne v prvých dvoch tretinách zbierky poetka tematizuje prežívania lyrickej hrdinky v súvislosti so stratou milovaného muža (básne Žalmy, Requiem a i.). Do jej zorného uhla sa dostáva „láskosmrť“, „kolíska posteľ hrob“. Výsledkom je cyklické zlučovanie životných polôh a významov, ktoré zároveň umožňuje hlbšie prežitie a vystihnutie každého z nich. V týchto tematických polohách implicitne rezonujú témy antickej mytológie (Orfeus a Eurydika, Amor a Psyché atď.), ale tiež ranokresťanské vnímanie života a smrti, telesného a duchovného, fiktívneho a reálneho, keď ešte nedochádzalo k ich vzájomnému oddeľovaniu. Lyrická hrdinka sa miestami priamo stotožňuje s mýtickými postavami (Théta, Aléthea, Kassandra).

Výrazné mytologické alúzie autorka dosahuje zakomponovaním zvláštnych fenoménov – pra-javov a pra-figúr – do významového tkaniva básní (postava prvoženy Alfy, motívy prabytia, prasmeru, pralásky, ale aj motívy jaskyne, ohňa a pod.) a neustávajúcim tlakom na symboliku vyjadrenia. Z hľadiska mytologických paralel je nezanedbateľný aj tragizmus básnickej sémantiky a časopriestorová inverzia sledu. Haugovej poézia býva označovaná za „archetypálnu“, smerujúcu cez minulosť (života, jazyka, vzťahu medzi pohlaviami) do večnosti nášho prebývania v božskom mlčaní. Básnická transcendencia sa tak uzatvára v kruhu.

Okrem motívu lásky a motívu smrti sú prítomné tiež motívy jazyka, slova, mlčania, širšie dorozumenia. Slovo opäť nadväzuje na tradíciu biblického podania: v slove sa uskutočňujeme, v slove sme: „navždy sa za- / tvoríš do slov / kde chceš pre- / bývať.“ Poetka sa vyrovnáva aj s vnútornými limitmi slovesného prejavu, podľa európskej racionalistickej tradície budovaného na významových opozíciách – explicitne („namaľuj predznak mlčania, zúfalstvo v tele slov“), i implicitne, prostredníctvom formálnych znakov básne, celkového básnického tvaru. Kritika preto poukazovala na oživovanie magickej funkcie slova v Haugovej poézii a ritualizáciu samotného aktu básnickej tvorby.

Na „stopu slova“ voľne nadväzuje ďalší motivický rad, ktorý sa odvíja viac od „videného“, ako od „vedeného“ a ústi do medzidruhového odkazovania poézie smerom k výtvarnému prejavu. Francesco Goya, Giotto, Paul Klee, Salvador Dalí, Andy Warhol, ale aj Rudolf Fila a – neodmysliteľne – Peter Ondreička s jeho spôsobom výtvarného videnia skutočnosti (fyzicky reálny predobraz postavy Pierra) sa otvorene i skryte vynárajú z básnického rukopisu Mily Haugovej (motívy tesnej masky, vtáčej ženy, hodín prevísajúcich cez kraj stola, Mony Lisy s fúzami atď.). Tiež „farebnosť“ veršov (najčastejšie v rozmedzí explicitne vyslovenej bielej, čiernej, červenej a zlatej), zdôrazňovanie priestorového rozpätia, svetelných charakteristík a pohybu línií v sémantickom priestore textov, ale aj slohotvorné inšpirácie (gotika, renesancia) spoluutvárajú zaujímavú znakovo-obraznú atmosféru básní, založenú viac na vizuálnom, ako na zvukovom vneme.

Z poetologického hľadiska sa autorka pridržiava najmä koncentrovanej významovosti básnického symbolu. Jej básnický jazyk je natoľko sústredený, poetický slovník vyhranený, že samostatné básne v zbierke na seba aj v znakovej rovine nadväzujú, akoby išlo o básnický cyklus. Básne zbierky pravdepodobne vznikali vo veľmi krátkom časovom rozmedzí, čo naznačuje aj ich sporadické datovanie. Zbierka je napísaná voľným veršom, ozveny viazaného verša sú iba minimálne. Naopak, výrazná je tendencia k rozrušovaniu ustálených syntaktických a morfologických celkov, ktorá sa prejavuje rozdeľovaním slov na konci jednotlivých veršov, ale tiež odčleňovaním jednotlivých slabík vo vnútri slov. Posilňuje sa tým jednak expresivita básní a ich vnútorné napätie, jednak významová viacznačnosť slovných pomenovaní s ich skrytými významami.

Celkovo možno v zbierke konštatovať pokračujúcu fragmentarizáciu básnického rukopisu. Autorka sa síce opiera o významové fixovanie, resp. revitalizáciu literárnych symbolov ako kultúrne kódovaných významových komplexov, ich prepojenia a navrstvenia v básni zostávajú však pomerne voľné – od mytologických synkrézií cez stredovekú ortodoxnú symboliku až po postmodernú negáciu symboliky zmyslu. Paralelne sa tu teda prejavuje intencia k významovému integrovaniu básní i k jeho systematickému narušovaniu. Práve táto oscilácia nielen na úrovni témy, ale aj na úrovni básnického výrazu zaručuje čitateľovi potrebnú dávku tvorivého nepokoja. Zbierka naplno potvrdila, že „Haugovej vývin začína byť relevantný i pre vývin súčasnej slovenskej poézie“ (V. Mikula).

Vydania

Nostalgia. Bratislava, 1993.

Literatúra

BOKNÍKOVÁ, A.: Poézia fragmentu. In: Dotyky, roč. 5, 1993, č. 8, s. 41-42.

HAMADA, M.: Marginálie k poézii 1993. Pôvodná literárna tvorba 1993. In: Zborník AOSS. Bratislava, 1994, s. 5-16.

CHROBÁKOVÁ, S.: Stanislava Chrobákova číta Milu Haugovú. In: Romboid, roč. 29, 1994, č. 1, s. 10-12.

ŠIMKO, Š.: Filozofujúca poézia. In: Literárny týždenník, roč. 6, 1993, č. 45, s. 5.

Autorka hesla

Stanislava Chrobáková-Repar